Priznám sa, už ma to trochu nebaví. Diskusie okolo homosexuálnych zväzkov sú zväčša jalové, repetičné a pritom pri všetkej tej údajnej kontroverznosti stále úplne absentujú relevantné argumenty proti.

Človek, ktorý vám bude, napriek vedeckému výskumu a poznatkom, tvrdiť, že homosexualita je choroba, proti prírode, alebo že je to otázka osobnej voľby, životného štýlu, sa už automaticky diskvalifikuje z verejnej debaty. S takým človekom sa už nemá cenu zapodievať, lebo neučinil ani najmenšiu námahu naštudovať si fakty – resp. nedokázal vniesť k už známym skutočnostiam žiadne nové argumenty, ktoré by nás donútili tieto fakty prehodnotiť. Sú ako malé deti s ručičkami na ušiach kričiac „La-la-la-la, nič nepočujem!“.

Rovnako argumentovať proti homosexualite, tým, že je to hriech, že veď Biblia, atď., nie je veľmi nápomocné verejnej diskusii. Jednak je neprípustné, aby sme v pluralitnej demokracií podmieňovali politiku náboženským doktrínam, a jednak je to podivne selektívna argumentácia, keďže by sme nemali napr. jesť ani vodné živočíchy bez plutiev a šupín (5. Kniha Mojžišova 14: 9-10), alebo nosiť šaty utkané z dvojakého tkaniva (3. Kniha Mojžišova 19:19). Nik dnes nechce zakázať polyester a krevety v supermarkete neinšpirujú žiadne pohoršené komentáre o úpadku civilizácie. A podľa Biblie by sme sa tiež nemali ani rozvádzať. Nuž, naša legislatíva rozoznáva možnosť rozvodu a napriek tomu inštitút manželstva prežíva naďalej a judeo-kresťanská civilizácia, zdá sa, trvá.

Taktiež je tu aj argumentačný tour de force, že manželstvo je definované ako zväzok muža a ženy. Je to krásny kus argumentu, keď sa zmene sociálnej inštitúcie bránime tým, že zopakujeme, akú ju chceme mať nezmenenú. Trochu ako argumentovať proti zrušenie otroctva tým, že slobodní môžu byť len plnohodnotní ľudia a otroci predsa sú z definície len 3/5 človeka. Lenže spoločenské inštitúcie tu sú pre ľudí a nie naopak a stratégia brániť zmenám slovníkom budú mať úspech len do vydania slovníka nového.

Napokon argument účelom, t.j. že manželstvo je na plodenie detí, je smiešny tiež, lebo podkopáva aj bezdetné, neplodné alebo staršie heterosexuálne zväzky a znižuje vzťah dvoch ľudí a inštitút manželstva vôbec na akýsi biologický veľkochov.

Už len vyratúvanie týchto argumentačných lapsusov ma priam nudí. Diskusie na túto tému, hoci vzbudzujú vášne, sú dosť intelektuálne nezáživné a trochu mi pripomínajú pokusy hrať šach so psom. Môžete otvoriť akýmkoľvek gambitom, v závere vám aj tak protivník figúrky ofuní a pováľa. Nechcem však znieť príliš arogantne. Povedzme, že stretneme osvieteného konzervatívca, ktorý aj niečo čítal a zamyslel sa. Taký vám zrejme nepovie, že homosexualita je choroba, alebo hriech. Lenže aký argument môže vlastne takýto človek predostrieť? Nie je presne jasné, kde má presne prameniť oná neblahosť zrovnoprávnenia homozväzkov. Vieme len, že sú údajne zlé a vlastne ich netreba, lebo veď, aha, tam je notársky úrad. To nie je argument, to je úhybný manéver.

Možno jedinou chybou argumentov za zrovnoprávnenie homosexuálov je ich skrytý predpoklad, že oponenti sú v hĺbke duše v podstate tiež liberáli. Sloboda, práva jednotlivcov, nediskriminovanie a rovnosť pred zákonom bez ohľadu na sexuálnu orientáciu, nič z toho na oponentov nefunguje. Ak by odporcov homosexuálnych zväzkov dokázali presvedčiť takéto argumenty, museli by už byť dávno presvedčení. A ani odvolávky na kresťanskú lásku, toleranciu, zdá sa, nikam nevedú. Lásku si ľudia dokážu vykladať rôzne, niektorí kresťania prejavujú lásku k hriešnikom tým, že im upierajú rovnaké práva.

Bude zrejme treba k tejto problematike pristúpiť trochu viac „leninsky“. Tým mám na mysli politickú zmenu aj proti vôli väčšinovej verejnej mienky. Možno ak ich nepresvedčia abstraktné argumenty presvedčí ich žitá realita. Buď sa zmieria s radikálnou samozrejmosťou homosexuality a ich partnerských zväzkov, alebo aj nie. Ale skôr to po niekoľkých rokoch bude nezaujímavá téma, tak ako už dnes nik seriózne nenamieta proti možnosti rozvodov, proti zákazu otroctva, alebo nebodaj proti krevetám v reštaurácii. Otázne je len, či sa na túto politickú zmenu odhodláme sami, alebo zase so svojimi kultúrnymi špecifikami budeme čakať na aktivitu EÚ. EÚ melie pomaly a nebude zrejme mlieť, kým sa v tejto oblasti nedosiahne pokrok aspoň v nadpolovičnom počte členských krajín – dovtedy sa bude vyhovárať na kultúrne a národné špecifiká.

Ono niekedy naozaj trochu trvá, kým verejná mienka dohoní spoločenský vývoj a z kultúrnych a národných špecifík ostane len hanba minulosti. Mohli by o tom rozprávať napríklad v Írsku, kde bol ústavný zákaz rozvodov zrušený až po referende v roku 1995. Za umožnenie rozvodov vtedy hlasovalo len veľmi tesných 50,28% voličov.