Rozhodnutie Jána Krstiteľa Balázsa prijať rádové meno politického poradcu Mariána Balázsa vytvorilo paradoxnú situáciu. Na to, aby mohol vplývať etickými radami na slovenskú politiku, sa rozhodol opustiť kňazský stav, ktorý si pritom podobné právo v Európe pestuje od čias, ako sa stal v roku 781 anglický mních Alkuin poradcom Karola Veľkého.

 Nakoniec, jeho rozhodnutie je pochopiteľné. Jedného kňaza v politike, ktorý zo služby nevystúpil, sme tu už mali, a ani „dar kňazstva“ ho neochránil pred tým, aby neskončil ako vojnový zločinec.

Prítomnosť kňazov a teológov v politike nie je ničím zvláštnym. Kresťanstvo má politickú angažovanosť zapísanú vo svojom krstnom liste od čias, keď sa rímsky cisár Konštantín rozhodol urobiť z neho štátnu ideológiu, ktorá mala zachrániť Rím pred začínajúcim rozpadom. Z tohto rozhodnutia vzišlo kresťanstvo posilnené - aj za cenu kompromisov so svetskou mocou. Zároveň prispelo nie z jednoteniu ríše, ale k jej postupnému rozpadu na dve mocenské a neskôr aj náboženské centrá.

Balázsovo rozhodnutie pôsobí ako snaha posilňovať auru metafyzickej jednoty novej vlády. V situácii, keď stále nie je jasné, či vládu v skutočnosti vedie Dzurinda alebo Mikloš, si Iveta Radičová nemohla vybrať lepšie. Mať po boku pretoriánsku gardu, postavenú na morálnych zásadách žobravého rádu, je jasným signálom, že premiérka začína budovať v SDKÚ nové mocenské centrum, ktoré môže byť v radikálnom rozpore so známymi cynickými operáciami jej straníckeho predchodcu.

Zároveň si Iveta Radičová obratne posilňuje obraz politickej čistoty podľa vzoru Johanky z Arku. Premiérka sa môže vďaka Balázsovmu príchodu na úrad vlády tváriť, že existuje nejaké lepšie, neviditeľné  SDKÚ, ktorého je ona živou emanáciou. Jej schopnosť plynulo prechádzať zo sveta Dzurindovej strany v stave politického hriechu do priestoru idealizovanej SDKÚ - nositeľky novembrových cností - bude vďaka Mariánovi Balázsovi ešte výraznejšia.

Bolo by ale tragickou chybou, keby sa Balázs stal duchovnou autoritou tejto vlády aj v prípade, keď sa začnú opakovať škandály, ktoré politici robia už dvadsať rokov. Bývalý kňaz nemá dodávať premiérke mystické aliby neomylnosti, rovnako ako nesmie posväcovať antihumánne a asociálne tézy niektorých vládnych strán.

Iba tak sa môže priblížiť k veľkosti Alkuinovej, aj vďaka ktorému je dnes Európa civilizáciou, kde, slovami básnika a chrámového organistu Ivana Kadlečíka „nenechávame slabších umierať.“

 
Text vychádza aj v denníku Pravda

Súvisiace články:

• Teológia oslobodenia (1. časť)