Neziskovka Človek v ohrození sa zmocnila dobrej témy a starej túžby ľudí po lepšom svete – aby sme mohli žiť vo svete bez hraníc. Privlastnila si predstavu jedného sveta, ako si ho ľudia predstavujú v takom utopistickom a najlepšom slovavýzname. Píšem zmocnila, lebo z témy urobila to, čo robí s ideálmi každá ideológia.

Zmenila ju na tému politického zápasu, boja dobrých a zlých a rozdeľovania ľudí na čistých a nečistých. Tým, ako sa ideálu ľudia z Človeka v ohrození zmocnili, tým ho zároveň aj popreli. Jeden svet, ako náš spoločný svet označili názvom svojho festivalu, urobili svetom dôstojného a prijateľného života len pre niektorých, pre tých správnych. Len pre tých, ktorých takto pomenujú tí najlepší z najlepších a najcnostnejších, teda ľudia z Človeka v ohrození.

Je pravdou, že na festivale, ktorý skončil v nedeľu, bolo veľa zaujímavých filmov a sprievodných akcií. Veľa filmov bolo súčasťou utópie o odstraňovaní hraníc, o solidarite a pomoci ľuďom, ktorí za svoje postavenie nemôžu. Viaceré filmy však boli obyčajnou a jednoduchou propagandou, či už agendy ktorú robí priamo Človek v ohrození, alebo aspoň aktivít ideologicky spriaznených organizácii. Podobne ideologicky voňali aj sprievodné akcie a organizácia festivalu. To, že je Človek v ohrození politická organizácia, rovnako ako aj to, že Jeden svet je politicky zafarbeným festivalom, by nemusel byť problém, ak by svoju politickosť nezakrýval. A ak by to bolo všeobecne známe. No nemilým prekvapením môže byť diskusia s návštevníkmi, z ktorých si málokto politickú jednofarebnosť uvedomil. Veľa ľudí si doteraz nevšimlo a ani ich vôbec nenapadlo, že festival, podobne ako aj ľudia okolo neho, sú pravičiari a to čo prezentujú nie je demokracia ale pravicová interpretácia demokracie. Len preto, že do programu namixujú niekoľko antiglobalizačných a antikapitalistických filmov  a tak vytvoria zdanie plurality neznamená, že festival naozaj oslavuje a propaguje pestrosť tohto sveta.

Práve to, že mnohí (možno väčšina) prijímajú obraz, aký Jeden svet o demokracii ako pravdivý (preto asi výber žánru dokument, ktorý sa hrá akoby na odraz reality) a predovšetkým ako jediný správny, objektívny a nepolitický, ukazuje na účinnosť jeho ideológie. Problémom nie je len to, že ľudí propagandistické filmy a diskusie s pravicovými ideológmi o problémoch súčasného sveta neprinútia premýšľať, ale problémom je najmä to, že ľudia nevidia politický odkaz festivalu, prehliadajú jeho totalitárnosť. Problémom festivalu nie je jeho politickosť, ale totalitárne ambície ukázať jediný správny obraz jediného dobrého sveta. Na výročí novembra 1989 sa podujatie priživilo tým, ako sa pridalo na stranu v súčasnosti víťaznej antikomunistickej interpretácie histórie. Dôkladný a nespochybniteľný antikomunizmus bol rukou, ktorá vyberala aj zahraničné filmy – démonizácia Číny, Talibanu, Iránu a Huga Cháveza. Tento rok už chýbala, z neznámych dôvodov, azda len kritika prehnitého režimu na Kube.

Svet bez hraníc na festivale budovali organizátori aj tým, ako dôkladne rozlišujú čistých od nečistých, teda demokratov od nedemokratov. Sympaticky môže vyzerať nápad dávať zľavy na podujatia mladým ľuďom, ale kritérium mladosti predčilo ženské časopisy, ktoré ponukou plastických operácii dávajú nádej na večnú mladosť všetkým, ktorí majú peniaze. Jeden svet má však nekompromisnú politiku a zľavu dal len tým mladým, ktorí sa narodili po 17. novembri 1989. Práve tým, ktorí nie sú ani len symbolicky poškvrnení, čo len jediným dňom života v komunizme. Proroci z jedného sveta sa zahrali na Mojžiša a na základe hlasu Boha antikomunizmu vytvorili túto hranicu. Nikto kto zažil otroctvo nezažije zasľúbenú krajinu víťazného, jediného a najlepšieho kapitalizmu. Už vôbec nie tí, ktorí môžu porovnať, alebo tí nečistí, ktorí si nemohli čas a miesto svojho narodenie vybrať, a ktorí práve vlastnou aktivitou zmenili svoj osud a osud celej krajiny. Aktívni, kritickí a ľudia s pamäťou nepatria k nádeji ideologickej pravice na Slovensku. Pre ňu ako súčasnú nasledovníčku Mojžiša je Božia vôľa jasná, jasný je aj dátum premeny sveta zo zlého na dobrý – 17. 11. 1989. Aby naučili najmä mladých divákov nemyslieť ukázali aj plytko propagandistické a gýčové reklamné krátke filmy pred premietnutím samotných dokumentov. Ak si chcel niekto pozrieť film, musel zažiť vymývanie mozgov obrázkami hladujúcich detí, ktoré zachraňujú bieli spasitelia, no najmä obrázky tej najšťastnejšej generácie narodenej v novembri 1989. Opäť biblické príbehy zrodenia nového človeka, obrázky šťastného dieťaťa so šťastnými rodičmi v slobodnej zelenej krajine, obrázky šťastia ako v reklame na mobilných operátorov alebo na maslo, ktoré v podstate malom nie je. Tak ako aj iné totalitné režimy stavali svoju propagandu na obrázkoch usmievavých a šťastných detí, aj propagandisti súčasnej pravice oprašujú osvedčené nástroje.

To čo na festivale Jeden svet pravdepodobne divák len ťažko nájde je iný pohľad na tento stále umelo rozdeľovaný svet. Taký pohľad, ktorý by ukázal, že hoci je tento náš ľudský svet naozaj len jeden, pohľadov ako sa naň pozerať je viac len ako ten jeden jediný. Na Jednom svete sa hegemónom stal jediný pohľad na svet – ten, v ktorom je dobro viditeľné len cez boj čistých proti nečistým.

Súvisiace články:

• Koho ohrozuje človek v ohrození?