Predvolebné bilbordy mnohých strán nadužívajú, či skôr až zneužívajú slovo ľud. Pre ľudí, za ľudí, o ľuďoch. Najsocialistickejšia z kandidujúcich strán, pseudoľavicový SMER aj ukazuje, aký ľud má na mysli.

Je to Ficov ľud, presnejšie ministri súčasnej vlády za SMER, nesmelo vyzerajúci spoza Ficovho chrbta. Heslá „Ľud, to sme my“, „Slovensko to sme my“, ktoré doslovne kričia ako odkaz predvolebných pútačov SMERu nie sú náhodným a ojedinelým prejavom kastovníctva tejto, len podľa vlastných deklarácii ľavicovej strany. SMER si neprivlastňuje len „ľud“, ale už viac rokov sa pokúša si privlastniť aj viacero sviatkov a verejných symbolických udalostí. Naposledy 8. mája zabrali hlavy SMERu Bradlo a možno ešte v starej zostave, prípadne už ako noví mocipáni a s novým nadšením, stihnú onedlho roniť slzy na sviatok Cyrila a Metoda.

 Brahmani

Aj volebná kandidátka strany SMER ukazuje, aký ľud táto strana zastupuje. Hierarchicky usporiadaná listina na čele s premiérom, nasledovaným ministrami a štátnymi tajomníkmi a všetkými súčasnými poslancami v parlamente (vrátane takých, ktorí neváhajú organizovať trestné výpravy na nespratných mladíkov). V zozname tejto kasty sa ešte skrýva zopár mien, ktoré síce na prvý pohľad vyzerajú ako ľudia neživiaci sa profesionálne politikou, no ktorých príjmy prúdia práve z tejto najvyššej politiky a ktorí sú známi ako snaživí ideológovia tejto strany. Za manažéra sa vydáva pracovník úradu vlády, za politológa poradca predsedu parlamentu a podobne. V podstate ide o dokonale uzavretú skupinu, politickú sektu vyvolených, ide o ľudí spriaznených neviditeľným putom spoločného tajomstva úspechu a bohatstva, ktoré však bežným smrteľníkom neprezradia. Prezradením tajomstva by stratili svoju auru a dobrú karmu získanú z najvyšších nebies. SMER otvorene vstupuje do nadchádzajúcich volieb reprezentovať sám seba  a záujmy tejto, za posledných pár rokov už dôkladne vykryštalizovanej kasty brahmanov.

Mediálne praktiky SMERu môžu na prvý pohľad pripomínať papalášsky socializmus zo 70 a 80 rokov, keď politická nomenklatúra podobne maskovala svoje privilégiá kázaním o vôli a obhajobe záujmov ľudu. Ale dalo sa to dosiahnuť len tak, že ľudí, ktorým vládli, dokázali nahnať na manifestácie, oslavy a k volebným urnám. Práve tým potvrdzovali svoje papalášske pozície a dokázali, že každý z tých dole sa podieľal na vytváraní ich statusu papalášov z vôle Božej a z vôle dejín. Umožnili ľuďom dole, aby nezabudli, kto sú papaláši a že práve papaláši majú svoje miesto tam hore - na panteóne dejín, na tribúnach, na vysokých postoch, pred ktorými sa treba klaňať. A ľudia sa, hoci aj so zaťatými zubami, často klaňali. A zo strachu, či len z nudy, alebo z túžby po obradnosti, sa týchto rituálov zúčastňovali. Komunisti však na rozdiel od súčasných papalášov aspoň deklaratívne a naoko medzi sebou ukazovali aj „obyčajných ľudí“. Na kandidátky vložili symbolicky dojičku alebo murára, na tribúne sa ocitol medzi svätými straníkmi aj zaslúžilý úderník alebo mnohonásobná matka a dobrá komunistka. Komunistickí papaláši vytvárali naoko zdanie ľudovosti a obyčajnosti. No bolo by krátkozraké a povrchné stotožňovať vtedajší papalášizmus so súčasnými ambíciami SMERu. Favorit nadchádzajúcich volieb už ľudí nepotrebuje. Ani ľud, ani občanov. Ani na bilbordoch a ani ako kulisu na verejných rituáloch. To, čo SMER naozaj potrebuje, sú okrem volebných hlasov predovšetkým objektívy kamier a fotoaparátov. A dobrých retušerov. Práve títo pomocníci im majú pomôcť nadháňať anonymných voličov.

 Nanebovstúpenie na Bradle

Nedávna, podľa plagátov a pozvánok regionálna spomienková slávnosť na Bradle, organizovaná pri príležitosti 91. výročia úmrtia Milana R. Štefánika ukázala, že súčasní papaláši nechcú mať s iným ľuďom ako sú oni sami už vôbec nič spoločné. Už ich dokonca ani nepotrebujú ako povinnú kulisu, ako tomu bolo za zlatých čias normalizácie. Estetika ich predvolebných bilbordov, ich strohé zobrazenia postáv straníckych vodcov, doplnené len povinnou textovou kulisou – heslom o ľude, sa stáva modelom celkového fungovania strany vo verejnom priestore. Vytvorili si (a aj to tak verejne demonštrujú) uzavretú kastu, ktorá ostatných dala do pozície nečistých, vylúčených, obyčajných neviditeľných a aktívne zneviditeľňovaných páriov s ktorými nie je vhodné prichádzať do styku. Vytvorili čistý a dokonalý boží ľud v čiernych oblekoch a farebných kostýmkoch, politických hrdinov nadľudských rozmerov. Tento víťazný model politického života SMERu sa ukázal aj na slávnostiach na Bradle, ktoré bývali dôležitým ľudovým podujatím obyvateľov širokého regiónu.  V posledných rokoch, keď sa táto takmer štátostrana rozhodla si oslavy privlastniť, slávnosť sa premenila na rituál vzájomného vyjadrovania si vernosti členov jednotnej a najvyššej kasty, zastrešujúcej sa logom strany SMER. Na oslavách sa síce v minulosti vždy snažili priživovať aj rôzne politické prúdy, bývala tu zvýšená koncentrácia matičiarov, snsákov, no len SMER využil svoju pozíciu vo vláde tak, aby z pietnych rituálov vytlačil kohokoľvek, kto nie je človekom ich strany. No predovšetkým vytlačili bežných ľudí, ktorí, či už ako turisti, motorkári, alebo v rámci zájazdov rôznych združení chodievali vo veľkým počtoch na spomienkové slávnosti na Bradlo.

V tomto roku sa ich tu v úlohe kulisy pre defilé vládnych činiteľov objavili už len hŕstky. Teda počas oficiálneho programu, ktorý bol v podstate venovaný zvyšovaniu dôležitosti Roberta Fica a vernosti jeho lokajov. Počas osláv bol priestor mohyly pre verejnosť uzavretý. Vyhradený bol len pre vyvolených, pre tých, ktorí sa pohybovali v blízkosti ľudí z vedenia SMERu. Oslavy, aj keď pôvodne regionálne, no zastrešené patronátom predsedu slovenského parlamentu a predsedu vlády Slovenskej republiky, boli nezakrývaným pokus o predvolebnú propagáciu SMERu. Výstižnou demonštráciou servility lokálnych organizátorov osláv je spôsob, akým ich mediálne prezentovali. Najprimeranejšie vystihla zmysel podujatia správa organizátorov (http://www.brezova.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=747&Itemid=299): „Aktu sa zúčastnili, okrem predsedu národnej rady a predsedu vlády i členovia vlády, poslanci národnej rady, predseda Trenčianskeho samosprávneho kraja, zástupcovia ECAV, zástupcovia veľvyslanectiev, primátori a starostovia ZMO myjavského regiónu a zástupcovia spolkov. Dôstojnosť pietnej spomienky umocnila hymna v podaní vojenskej hudby a na záver hymnická pieseň, ktorú zaspievali členovia mužského speváckeho zboru pri ECAV v Brezovej pod Bradlom.“ K zoznamu len zabudli dodať, že spomedzi zástupcov okolitých obcí šlo tiež predovšetkým o členov SMERU alebo touto stranou podporovaných starostov a poslancov. Nikde ani zmienka o občanoch, o bežných ľuďoch z regiónu. Pre nich bolo vyhradené miesto pod mohylou, za bariérami chrániacimi vyvolených a mimo času oficiálneho programu kladenia vencov a príhovorov. Možno práve z tohto dôvodu väčšina ľudí, ktorí v tú sobotu na Bradlo prišli, ho opustili ešte pred začiatkom oficiálneho programu. Odišli, lebo pochopili aké miesto im bolo mocnými brahmanmi určené. Nechceli na seba prijať rolu kulisy v predvolebnej kampani týchto súčasných nadľudí nacionalistického socializmu SMERu. Výsledkom tichej revolty občanov bolo smutný obraz osláv, na ktorých bolo viac kňazov politiky vyvolenosti ako ich poddaných a oddaných divákov. Nechýbali však a svoju dôležitú úlohu si splnili kamery verejnoprávnej STV, ktorá sa aj počas týchto osláv odovzdala do služieb záujmov jednej, a hoci aj vládnucej, no predsa len jedinej politickej strany.

Prekvapením však bolo, že politici a prisluhovači strany SMER sa ani nepokúšali ľudí na oslavy prilákať, vôbec nevyužili osvedčené spôsoby predvolebných kortešačiek v podobe piva, klobás a hudby. To bolo pravdepodobne možné len preto, lebo títo politici skutočných ľudí nepotrebujú. A už vôbec nepotrebujú občanov, ktorý neprejavujú posvätnú úctu a dostatočný odstup, keď za doprovodu hrmiacich bojových vrtuľníkov a stíhačiek a v kruhu svojej smelo-SMERej družiny vystupuje na kamennú mohylu najvyšší brahman. Vtedy sú potrebné len kamery a fotoaparáty. Lebo tie prinášajú anonymným divákom do ich obývačiek posolstvo o tom, kto je to skutočný ľud. Kto je ten „vyvolený ľud“, ktorý s pomocou Božou dobyl kamenné hradby mohyly človeka, ktorý svojou drobnou skromnou prácou a trpezlivým úsilím dodal svojím rodákom pocit ľudskej a občianskej dôstojnosti. Súčasní brahmani, vystupujúci a zároveň šlapajúci po schodisku jeho odkazu rozosievajú z bezpečia a s využitím kulís hradieb kamenného Bradla posolstvo, že práve oni, vyvolená inkarnácia slova ľud môže ponúknuť večnú istotu a bezpečie mlčiacej mase. Ponúkajú istotu brahmanov, ktorých karmu a osudové predurčenie preverí až smrť a nový život.

Autor je sociológom