Do oceánu stále prúdia desiatky tisíc barelov ropy denne a to môže trvať ešte niekoľko mesiacov.

27. júna dosiahla ropná škvrna rozlohu už 49 500 km².  V štáte Louisiana už ropa aj prší a paradoxne to bol guvernér tohto štátu, ktorý požiadal prezidenta Obamu, aby čo najskôr zrušil zákaz ťažby ropy v hlbokých oceánoch.  Ani výzvy ôsmych amerických prezidentov a solárne panely Jimmyho Cartera nepriniesli Amerike energetickú nezávislosť. Tá sa naopak každým rokom stále viac prehlbuje.

Známy investičný bankár Matthew Simmons a jeden z predných predstaviteľov teórie ropného zlomu je hlasným kritikom spoločnosti British Petroleum (BP). Podľa neho totiž BP systematicky zavádza a zľahčuje rozsah katastrofy. Simmons tvrdí, že okrem úniku ropy v mieste havárie vrtu dochádza k úniku oveľa väčšieho množstva ropy asi 15 km ďalej od tohto „oficiálneho“ miesta. Myslí si tiež, že únik ropy môže trvať viac ako 20 rokov, a že firma BP skrachuje. Na niektorých miestach tiež vedci zaznamenali až milión násobne vyššiu koncentráciu metánu, ktorý je takisto toxický a spôsobuje pokles hladiny kyslíku v oceánoch. Už teraz je katastrofa v Mexickom zálive najväčšou ekologickou katastrofou v histórii USA.

Nie je nič ľahšie ako zhodiť všetku vinu za vzniknutú situáciu na BP a nepoužitie najlepšej možnej technológie pre ťažbu. Než tak učiníme, treba si uvedomiť niekoľko širších súvislostí. Ťažiť ropu na súši je ďaleko technologicky jednoduchšie, ako ju ťažiť (v hlbokých) oceánoch. Kým na pomerne bezpečné vyťaženie jedného barelu ropy stačí investícia 1-10 dolárov, riziková ťažba v oceánoch stojí 40 dolárov a viac na rovnaké množstvo. Stavbu ropnej plošiny a vŕtanie do hĺbky 5 km 1500 metrov pod vodou je možné bez preháňania porovnať s technológiou letov na Mesiac. Ropné spoločnosti navyše iba ponúkajú na trh komoditu, po ktorej je dopyt. Ak by ju ľudia nepotrebovali, nemuseli by ju ťažiť v oceánoch. Na katastrofe sa teda, podľa mňa, podieľa každý, kto je nejakým spôsobom naviazaný na spotrebu ropy.

Sme teda v situácii, kedy sú ľahko dostupné zásoby ropy prakticky vyčerpané. Výnimku tvorí Irak, ktorý je však politicky nestabilný a ťažba ropy tu je (zatiaľ) vysoko riziková. Ceny ropy budú teda aj naďalej rásť a teda aj jej dostupnosť bude viac obmedzená. Dopad vyšších cien je možné tlmiť jej účinnejším využívaním, avšak len do určitej miery. Ak sa nám nepodarí prejsť na alternatívne zdroje energie v najbližších 10, najviac možno 20 rokoch, reálne hrozí destabilizácia existujúceho systému. Prvé náznaky toho, ako sa situácia môže vyvíjať naznačila finančná kríza, ktorá naďalej pretrváva. Podľa niektorých, medzi nimi je aj prezident Obama, je práve toto tá správna chvíľa na zásadnú zmenu v spoločnosti. S tým by sa dalo súhlasiť, ak by prezident zároveň nezdôrazňoval potrebu obnovy ekonomického rastu a ďalšie zadlžovanie (nielen) USA, pričom toto boli hlavné príčiny súčasných problémov.

Podľa iných je už prineskoro na zásadné zmeny v energetike, ktoré aj tak potrebujú desaťročia, aby sa prejavil ich dopad. Navyše je stále viac zrejmé, že adekvátnu náhradu za ropu stále nemáme a ani ju tak skoro mať nebudeme. Energetický expert Václav Smil, autor viac ako 20 kníh pôsobiaci na kanadskej univerzite v Manitobe, prirovnáva snahu premeniť existujúcu energetickú infraštruktúru v horizonte rokov na snahu letieť na Mesiac na pavučinových krídlach. Možno nám ale nič iné, ako pokúsiť sa o tento let, ani nezostáva...

Súvisiace články:

• Ropná genocída