Čakal som, čo a kedy prekoná hyenizmus publikovania bulvárnej fotografie telesných pozostatkov Michala Dočolomanského zabalených v čiernom igelitovom vreci a trčiacich zo sanitárnej dodávky. Musím povedať, že nielen Hríbove mentálne konštrukcie za mikrofónom v deň Rúfusovho pohrebu, ale aj následné dni ma nepríjemne prekvapili.

Je prinajmenšom trápne, ak niekomu, najmä verejne do nemoty sebadeklarovanému kresťanovi a moralizátorovi, potrebujete vysvetľovať, že v deň pohrebu každého človeka treba zachovať aké-také dekórum a je nechutné vyťahovať staré účty (najmä tie sfalšované) na zosnulého. V tom, čo sa odo dňa Rúfusovho pohrebu spustilo, ma zarazila nielen nekultivovanosť, strata elementárnej ľudskej slušnosti, ale aj ignorancia základných faktov o človekovi a básnikovi, v súvislosti s ktorým sa spustila celá hystéria.

1.

Milan Rúfus nikdy nebol členom komunistickej strany, hoci nepravdivé tvrdenie o Rúfusovom členstve Hríb bohorovne púšťal do rozhlasového éteru.

(„Milan Rúfus bol členom komunistickej strany.“ Štefan Hríb, 31. január, Rádio FM)

(„A hovoriť o kratučkej zmienke o Rúfusovi a o tom, že to nepomohlo – pričom sme nepovedali nič nepravdivé a dokonca sme ocenili jeho básnickú stránku...“ Štefan Hríb, SME 1. 2. 2009)

Štefan Hríb sa za nepravdivé tvrdenie verejne neospravedlnil (tu nešlo o názor, ale o fakty), napriek tomu, že si našiel aj čas, aj priestor na interpretovanie situácie, ako z rozhlasu vyletel. Nejako sa mi nezdá normálne očierniť nepravdivým a závažným faktom zosnulého človeka (ten sa už nemôže brániť), neospravedlniť sa a zároveň sa stavať do pozície ukrivdenej obete.

2.

Nepravdivé a zavádzajúce tvrdenie o Rúfusovom živote nikto dodnes nevyvrátil, hoci si stačí spomenúť na stredoškolské učebnice literatúry (aj na tie komunistické, veď práve v tých by to bolo).

V internetových diskusiách sa spustila lavína idiotských debát („komunista Rúfus“, atď), Vladimír Palko („Ako sedemročný som sa zapísal do bratislavskej mestskej knižnice a stal sa náruživým čitateľom. Postupne som sa prepracovával od rozprávok k dobrodružným a historickým románom, sci-fi, detektívkam, literatúre faktu. Vo veku okolo dvanástich rokov som dosahoval priemerný počet prečítaných strán denne viac ako dvesto, cez prázdniny sa to šplhalo k tristovke.“ V. Palko, www.zapalka.sk) dokonca vyzval na manifestáciu na ochranu slobody slova. Keď sa začiatkom 90. rokov spustila v parlamente hystéria okolo Kasardovej poviedky Posledná večera, na slobodu slova nejako nevyzýval.

Lukáš Krivošík tiež pridal pár hodnotných perál, ktoré svedčia aj o tom, že v základnom kultúrnom rozhľade ešte stále nenapočítal do piatich. („Lenže ak niekto považuje tohto významného básnika aj za morálnu autoritu, ktorá má spoločnosti čo povedať, potom je prirodzené, že sa skúmajú aj jeho vlastné životné rozhodnutia.” L. Krivošík, aktuality.sk, 5. 2. 2008) To je ozaj také ťažké zistiť, že Rúfus nikdy nebol členom KSČ? Veď je to oveľa ľahšie ako mať vedomosti o tom, ktorí zo súčasných pseudopravičiarov poctivo lízali členské známky KSČ, až kým nebolo „po“.

Je mi jasné, že ani Štefan Hríb, ani Lukáš Krivošík nemajú nielen šajn o tom, ako vyzerá poézia Milana Rúfusa (nie je to ich povinnosťou), ale nevedeli ani základné fakty o živote človeka, ktorého život (tvorbu, našťastie, nechali na iných, aj keď nás ignorantov poučili, že Rúfus bol veľký básnik) moralisticky posudzovali. Poznať Rúfusov život tiež nie je ich povinnosťou. Ale prosím, nech sa potom nesnažia bohorovne „skúmať jeho životné rozhodnutia“, keď ich vôbec nepoznajú.

3.

Vladimírovi Palkovi prajem, aby sa od čítania vinetuoviek a sci-fi románov a písania policajných, haiderovských recenzií na romány povedzme Elfriede Jelinek („Keď máme takúto veľkú literatúru, tak čarbanice na stenách verejných záchodov už ani nepotrebujeme.“ V. Palko, SME 16. 10. 2004) už postupne prepracoval aj k čítaniu poézie. Nemusí začínať práve Rúfusom. Možno sa potom začne postupne dostávať zo svojich nutkavých obsesií z „Leninových bratrancov“ a začne matne chápať obsah slovného spojenia „sloboda slova“.

(„Tvrdil som tiež, že baštami ľavicového liberalizmu, alebo ak chcete, kultúrneho marxizmu, sú napríklad akademické elity na západných univerzitách.“ V. Palko, SME 16. 10. 2004)

(„O penetrácii Ameriky komunizmom v čase Rooseveltovej éry nevznikol v Amerike ani jeden film.“ V. Palko, Impulz 03/2005)

(„Ovplyvnená prostredím, v ktorom vyrastala, Vierka sa stala kandidátkou členstva v KSS. Bolo to práve v čase, keď sme začali spolu chodiť.“ V. Palko, www.zapalka.sk)

4.

Štefanovi Hríbovi prajem, aby sa v deň jeho pohrebu nenašiel v rádiu nejaký kultúrne nerozhľadený, o svojej morálnej nadradenosti presvedčený, iniciatívny idiot, ktorý by o ňom vehementne vyhlasoval, že bol členom komunistickej strany (je to rovnaké klamstvo ako v Rúfusovom prípade), či to „čo to robil za blbosti“, lebo „bolo jeho meno používané v tej nesprávnej televízii.“ (Je pravdou, že Hríb nazval TV JOJ tupou televíziou?) Bolo by to rovnako úchylné a zvrátené, ako sa to stalo v Rúfusovom prípade.

Autor je básnik a spisovateľ

Foto: Milan Rúfus a Peter Bilý

Súvisiace články:

• Umrela legenda, nech žije básnik!