Fenoménom Slovenska v uplynulom roku je až prehnaná servilnosť novinárov, takmer až súhlasný obdiv ku všetkým krokom súčasnej vlády.

Akákoľvek kritická pripomienka k niektorému z krokov kabinetu Radičovej automaticky vyvoláva podozrenie zo sympatií k démonickému Smeru. Musela to byť pravdepodobne sama novinárska obec, čo na seba uplietla tento bič - každý triezvo kritický človek, neadorizujúci každý krok súčasnej vlády, je označený prinajmenšom za ľavičiara (výraz samotný nesie v slovenských reáliách mierne hanlivú konotáciu), často však i za ficovoliča, komunistu a boľševika. Tento článok vzniká v komunistickom Vietname, no pravdupovediac ani tu nebadám takú názorovú jednoliatosť, akú možno badať u veľkej časti slovenskej novinárskej obce. Pravicoví extrémisti dostávajú hlavné slovo a ostatné médiá im v tom súhlasne prikyvujú, pričom sa nájde skutočne málo osobností v oblasti mainstreamovej žurnalistiky zásadnejšie vyjadrujúcich kritický postoj.

Krátka agentúrna správa z minulého týždňa hovorí, že Hríb sa vracia na obrazovky Slovenskej televízie s reláciou Pod lampou (snáď sa teraz na Slovensku nehovorí: „na obrazovky rozhlasu a televízie“). Nuž ak teda s vládou demokratov prvej hodiny dostáva priestor vo verejnoprávnej televízii názorový extrémista, oduševnený obhajca vojen a v každom prípade najväčší demagóg slovenskej žurnalistiky, ľudí deliaci do kategórií pravičiar a ľavičiar, alebo dobrý a zlý (ako môj 4-ročný syn), mediálne reprezentujúci politické zoskupenie s trvalou podporou verejnosti menej ako 1 percento, rovnaký priestor by iste mali získať i ďalšie minority ako napríklad 4-percentní gejovia a lesbičky, rómovia, alebo naopak možno i politické zoskupenie s najväčšou podporou verejnosti. No asi nedostanú... A tak ako Hríb dnes rád pri každej príležitosti natáča videosekvencie s kázňami, v ktorých s infantilnou rétorikou a komickým pátosom generuje úplne triviálne, často choré myšlienky s výrazom mesiáša zvestujúceho biblické pravdy, bude tak činiť i naďalej, tentokrát už však za peniaze všetkých daňových poplatníkov, alebo ako je “ich“ sleng: „z mojich daní“. Medzi jeho agendou iste nebude chýbať ani požiadavka, aby sa z toho istého balíka nedostalo na spisovateľov, kultúru všeobecne, alebo nebodaj šport (viď článok Juraja Kušnierika v často extrémistickom týždenníku nazvanom podľa periodicity, s akou vychádza). Ak však počujeme o zastavení toku peňazí na kultúru od populistických fanatikov a rôznych extrémistických záujmových skupín, je to do istej miery pochopiteľné. Zvláštne a nie celkom konzistentné sa však javí, ak sa na čelo propagandistov tejto skupiny zaradí človek, ktorého pravdepodobne väčšinu príjmov doterajšej kariéry tvorili financie z grantov práve z daní ostatných daňovníkov. Napríklad Luciu Piussi je v tomto postoji naozaj ťažko pochopiť - nie je to tak dávno, čo sa Blaho Uhlár, riaditeľ divadla STOKA, často i verejne rozčuľoval, keď náhodou niektorý z ministrov kultúry odmietol udeliť grant na činnosť tohoto divadla, z ktorého žila pravdepodobne i Lucia. Tu si dovoľujem podotknúť, že podporu štátu kvalitným kultúrnym projektom, ktoré by bez takejto pomoci bojovali o existenciu, či zanikli považujem za správnu a medzi takéto projekty nepochybne patril i projekt divadla STOKA. Ak je pre niekoho najväčším problémom verejných výdavkov na Slovensku podpora kultúry, má, pri všetkej úcte, veľmi chabé znalosti o štruktúre týchto výdavkov.

 Obava z návratu vlády Fica, v horšom prípade doplnenej o primitívny nacionalizmus SNS je iste opodstatnená, najmä ak nepoznáme žiadnu inú alternatívu k súčasnej vláde. Avšak radostné pritakávanie každému nezmyslu, ktorý sa udeje počas štyroch rokov tejto vlády, je pre ňu skôr službou medveďou. Lipšic navrhuje absurdity, ako kvóty pre policajtov na objasnenie trestných činov, či nosenie samopalov dopravákmi. Nuž asi naozaj patríme mentálne medzi krajiny tretieho sveta, policajtom dáme odmenu ak objasnia x počet krádeží bez ohľadu na to, aký počet krádeží sa stal, na nedisciplinovaných vodičov budeme strieľať z kalašnikova, po vypití piva im budeme hroziť basou a obyvateľom budeme rozdávať cestoviny a múku zdarma. Zrušíme pomaly všetky výnimky na dane a odvody, verejné výdavky obmedzíme na armádu, políciu, cirkev bratskú a iné nimi! vybrané projekty, zavedieme platené školstvo a zdravotníctvo (nebudeme predsa akceptovať ten čistý socializmus európskej únie) a onedlho sa do tejto skupiny štátov celkom určite zaradíme, pričom úsmev na tvári už zostane len pod lampou a v OKS, teda u tých, ktorých vízia spravodlivej spoločnosti, kde tí „šikovní“ nedoplácajú na tých „menej šikovných“, bude konečne naplnená...