Kresťansko demokratické hnutie je ako plaz. Čas od času mení kožu, ale podstata ostáva. Keď Anton Marcinčin z Bratislavy syčí tak zlovestne známe tóny, neostáva nič len veriť, že na povesti nového šéfa strany katolíckych fundamentalistov Jána Figeľa ako európanstvom nastrebaného zaklínača hadov je niečo pravdy.

Na svojom blogu bankový glosátor Anton Marcinčin verejnosti podhadzuje sylogizmus, ako taký ucháň demagóg kosť davu: kto chce viesť „transparentnú a na informáciách založenú politiku“, musí sa opierať o presné a detailné štatistiky. Z čoho vyplýva, že kto chce vyhovieť verejnej objednávke na riešenie rómskeho problému, musí si Rómov aj dôkladne – štatisticky - zmapovať, premerať, prepočítať. A teda sa nebáť zberu aj etnických údajov.

Pre lepšiu transparentnosť by Marcinčin mohol rovno použiť už osvedčený štýl z Vichy, ktorý minulý týždeň s úspechom zopakovali parížski policajti. Rómske rodiny môže Marcinčin pečiatkovať rovno na telo. Osobné prehliadky tak nadobudnú aj jemný erotický podtón, ktorý určite zmierni napätie. Alebo nakoniec, prečo nie priamo tetovať? Malé evidenčné číslo na zápästí ostáva doživotne.

Medzi Lipšicom, ktorého chápanie spravodlivosti uviazlo na imitácii rozhodnutí z Mississippi, kde nosili ešte v 60. rokoch sudcovia cez deň čierny talár spravodlivosti a večer biele masky Ku klux klanu a Marcinčinom, sa nám črtá v KDH nádherná nová generácia. Za trojnásobné ukradnutie zmrazenej pizze na pumpe máte vďaka Lipšicovi, milovníkovi prieskumov o sebe samom, doživotie. Ak ste Róm , dostanete možno aj kérku. Po Lipšicovom volaní na krížovú výpravu do osád si zaslúžia určite všetci členovia a sympatizanti KDH miesto po pravej ruke Boha Otca, kde budú hrať kocky s Godefroy de Bouillon, prvým križiackym panovníkom Jeruzalema.

Antona Marcinčina môže čiastočne ospravedlniť len chabé vzdelanie. A vykúpiť okrem troch zdravasov a otčenášov aj uvedomenie si paradoxu, že jeho myšlienkovému pochodu by nadšene pritakal akýkoľvek sociálny inžinier minulého režimu, o funkcionároch NSDAP, nech im je zem ťažká, už ani nehovoriac.

Otázka nestojí tak, či má byť politika „transparentná“ (čo to má vlastne konkrétne znamenať?) alebo „založená na informáciách“ (a teda asi nie na emóciach), ale či je to politika správna. Nie či je efektívna z pohľadu účtovníka sledujúceho nakladanie s peniazmi daňových poplatníkov, ale či je spravodlivá. Otázka znie, v čom je „rómsky problém“ problémom „rómskym“. Otázka znie, či sme natoľko bezohľadní, zlí, zaslepení, že v mene peňazí opäť raz povolíme spustiť reťaz udalostí, ktorej tragické vyústenie je ľudstvu dôverne známe.

Súvisiace články:

• Danielova apokalypsa
• Čo si myslí SNS a KDH o Čajkovskom?
• Čo má spoločné Harabin s Tisom? Lipšica a Palka