Egon Schiele nazval začiatkom dvadsiateho storočia Český Krumlov mŕtvym mestom. Miloval ho fascinoval ho, aj preto, že tam čas zastal už niekoľko storočí pred tým ako ukazoval kalendár. Moju rodnú Bratislavu mám nemálo rád i ja, odmietol som ju opustiť kvôli školám i zamestnaniam, má charakter.

Som tu doma, máme vzťah a aj preto vravím, že to nie je mesto, je to len miesto: budov, ulíc, ciest, prázdne, bez ľudí, čo by ňou žili, bez tradície, bez žitej histórie. Ak by sme chceli vývoj Bratislavy za posledných sto rokov poctivo analyzovať, nevyhnutne by sme prišli k záveru, že to bolo viacero miest, ktoré majú spoločnú len geografickú polohu a tú malú nešťastnú skupinku obyvateľov, ten prienik množín, čo tu vydržal viac ako jednu epochu. Pred prvou svetovou vojnou to bol "kozmopolitný", secesný, ale zato riadne zatuchnutý Prešporok, o ktorom ako o slovenskom nikto ani len neuvažoval. Slovenské mesto sa z tohto miesta snažili urobiť Česi za prvej republiky, vyslali sem svojich knihovníkov, aby vybudovali univerzitnú knižnicu, svojich hercov aby hrali v SND, svojich úradníkov aby riadili úrady a svojich architektov, aby im vybudovali kancelárie a byty, čím vznikla celá, dnes už kultová štvrť Palisády.

Po prevrate v roku 1989 bola Bratislava v tak žalostnom stave, že etapizovať, nazývať a rozmieňať budovateľské a normalizačné pätročnice na drobné je pre mňa príliš bolestivé. V prvej polovici deväťdesiatych rokov sa toho veľa nezmenilo, teda okrem toho, čo sa stihlo rozpadnúť a spadnúť a bánk, ktoré si uzurpovali centrum a vytvárali tak zlovestnú kulisu Mečiarovmu blúzneniu o "malom Švajčiarsku". Viditeľná zmena prišla až uprostred a v druhej polovici deväťdesiatych rokov na ktoré sa dnes pozerám ako na dobu zasľúbenú napriek tomu, že nemám ružové okuliare a že to nie je tak dávno. To len v tom porovnaní s nevysloviteľnou hrôzou súčasnosti sú také. Na malú chvíľu, niekde medzi rokmi 1996-1999 sa zdalo, že toto mesto má šancu byť mestom. Skôr než postavili ozrutné nákupné strediská na okrajoch a tým vyprázdnili centrum, ako prvý krok jeho premeny. Zakrátko po vyprázdnení totiž prišla gentrifikácia, prvá fáza Disneylandu pre turistov. Autentické prostredie nahradili bezduché, kameňmi hygienicky vykachličkované pseudonámestia, vyumelkované, predražené "kaviarne" ,jedna vedľa druhej, do  ktorých si sadnúť na pohárik je nad pomery bežného Bratislavčana o študentoch ani nehovoriac.

Obmedzenie a ničenie verejného priestoru, teda toho čím a kde sa v meste komunikuje -ak chce byť mestom a nie len miestom- pokračovalo brutálnym zaberaním chodníkov a námestí tzv. terasami, ktoré však v skutočnosti predstavujú dnes pevné stavby, ktoré s eufemistickým názvom nemajú nič spoločné.  Rúcaním kín a kaviarní tak mesto vyhnalo Bratislavčanov definitívne  zo svojich ulíc do prímestských nákupných centier plných smradľavého vzduchu ako do nejakej karantény, rezervácie pre pôvodné obyvateľstvo. Obyvateľom historického centra primátor Ďurkovský zasa znepríjemňuje život ako len dokáže a tak sa postupne z bytových domov stávajú "butikové" hotely kde noc v "Pressbourg suite" stojí toľko čo priemerný Slovák zarobí za mesiac. Všetko to samozrejme skrýva za krásne reči a chváli sa ako naše mesto krásnie, je stále čistejšie a usporiadanejšie, ako keby bolo vecou o sebe (Ding an sich) a fakt, že v ňom prestávajú žiť ľudia nebol ani len vedľajším efektom. Krásne môžeme toto šialené až paradigmatické vnímanie nefunkčnosti mesta ako priestoru na život vidieť v Univerzitnej knižnici, ktorá sa konzekventne z miesta, kde si chodili študenti čítať a posedieť do ohromných barokových chodieb voľakedajšieho Uhorského snemu pretavilo (a začalo to už pred rekonštrukciou) na chladnú, nevkusnú a hlavne nefunkčnú stavbu v srdci mesta. Voľakedy tým srdcom pumpovala krv, pre mnohé generácie bola pevným bodom, dnes tieto veľké  zívajú  priestory prázdnotou, presne v zmysle prázdneho mesta: a vrchnosť je spokojná, veď je to všetko krásne, čisté, žiadni "výrastkovia" v tričkách sa tam "nerozkladajú a nedebatujú", veď fuj, kto by už len chcel v knižnici intelektuálny diskurz, namiesto toho len rýchlo dnu, rýchlo von, rýchlejšie je to už len v McDonalds o dve ulice ďalej vedľa Slovenského národného divadla.

Historické poslanie a pocit opojenia z víťazstva, konca dejín, alebo bohvieakých ešte iných démonov čo strašia vo vežiach komunálnych politikov z Bratislavského KDH sa však nezastavia "len" pri vykorisťovaní mesta (entkernen). Ľudí treba aj donútiť zabudnúť, že niečo iné bolo, že jestvuje alternatíva. Voľakedajšie priemyselné objekty treba rýchlo a pokiaľ možno potichu cez víkend zbúrať aby tam rovnakou rýchlosťou (a v porovnateľnej kvalite) ako za dôb Akcii Zet mohli vyrásť presklené škatule kancelárií bez parteru a s úzkymi chodníkmi, aby ani náhodou niekoho nenapadlo, že v civilizovanej Európe sa takéto zóny revitalizujú a stávajú sa z nich kultúrne centrá, komunálne byty, ateliéry.

Treba teda  zničiť však aj materiálne dôkazy, že také niečo tu niekedy bolo. Zbúranie PKO schváliť deň pred Vianocami: overená to metóda, ktorou voľakedy George W. Bush povolil svojmu kamarátovi ťažiť ropu v národnom parku na Aljaške. Celé je to krásne premyslené a pokryté. Ešte aj tzv. historik Holčík v Bratislavských novinách to celé zaobalí do svojich vedecko-fantasticko-hysterických maglajzov o Bratislave-KDH-vysnívanej a občianske snahy o zachovanie PKO zaradí do rovnakej škatuľky ako sa za normalizácie hovorilo o disidentoch a chartistoch. Menenie histórie sa zdá byť historikom stále vlastným.

Ale veď čo sa čudujeme, Bratislavské noviny pre KDH robia takú propagandu, že aj Joseph Goebbels by sa len ticho v kútiku hanbil. V najnovšom čísle pán poslanec, ex-námestník primátora a historik v jednej osobe (hotová to svätá trojica) prekonal aj sám seba a preniesol perverzné obhajovanie búrania stredovekých centier miest v sedemdesiatych rokoch barandovskými filmami do súčasnosti.  Historik  označil barbarské, bezmyšlienkovité a funkčne zbytočné ničenie originálnych modernistických interiérov hradného paláca z druhej polovice 20. storočia za odstraňovanie nánosov socializmu (no fuj socializmus! vďaka Róbertovi Ficovi už primitívna pravica ani do komunizmu nadávať nemusí).

Asi sa mu do ruky nedostala kniha Eastmodern, ktorú v roku 2007 vydalo svetoznáme vydavateľstvo Springer Verlag v ktorej je takmer polovica venovaná modernej povojnovej bratislavskej architektúre, asi nevie, že sam sem na ňu chodia pozerať západní architekti. Tí čo volajú po zbúraní hotela Kyjev od architekta Matušíka asi netušia, že medzi časom je v encyklopédiách a jeho dochované dobové interiéry sú unikátom (a niektoré prvky vo svojej tvorbe použila architektka Zaha Hadid, ktorá patrí k súčasným svetovým hviezdam a ňou sa zasa trocha lacno nechali inšpirovať developeri tzv. River Parku).

Veru odstránime špičkové remeselné prevedenia návrhov našich najlepších dizajnérov, grafikov a architektov v najlepších materiáloch aké sa v tejto krajine našli, ktoré medzi časom patria ku kultúrnemu dedičstvu moderny a namiesto toho oblepíme sadrokartónové, dostavané priečky umelohmotnou štukou Made in China z Baumaxu aby to akože pripomínalo nakudrlinkovanú, pozlátenú výzbodu z dôb Márie Terézie, ktorá zanikla ešte začiatkom 19. storočia. Jedným slovom: Disneyland.

Autor je Bratislavčan

foto: autor, továrenská budova na Fazuľovej ulici, jedna z posledných, ak nie posledná v centre, zbúraná minulý rok napriek mimoriadne dobre zachovalému a autentickému stavu a technicky zaujímavej oceľovej konštrukcii, na jej mieste rýchlo rastie betónový kancelársky kváder bez charakteru a výrazu zaberajúci pozemok do posledného centimetra

Súvisiace články:

• Smerom k dôstojnosti a národnej hrdosti