Niekedy v ôsmom storočí sa Karolovi Veľkému v sne zjavila hviezdna cesta.

Bol znavený udatným bojom a azda sa ani niet prečo čudovať, že ináč bystrému vojvodcovi ihneď nedocvaklo, o aké divotvorné znamenie asi tak ide. Cesta sa musela zmeniť v nádhernú postavu chrabrého hrdinu, aby sa prekvapený franský panovník konečne opýtal: Ktože si? Neznámy sa predstavil ako Jakub, Kristov žiak, syn Zebedeov, brat Jána Krstiteľa, šíriteľ viery v Hispánii, ktorého usmrtil kráľ Herodes a ktorého telo spočíva kdesi na finis terrae, v Galícii nehanebne potupovanej Saracénmi, kam bolo prevezené na mramorovej bárke zo samotnej Palestíny. Jakub sa úprimne čudoval, ako je možné, že taký bohabojný panovník, ktorý si už podmanil toľko krajín a toľko národov a ktorý sa až hen na strednom Dunaji usiloval civilizovať neprispôsobivých barbarských Avarov a Slovanov (veď palicu nad nimi bol zlomil už Kolumbánus, keď sa v rieke Fische pätili írskym misionárom, bo im bola voda na krst príliš studená), áno, ako je možné, že ešte jeho krajinu z rúk orientálnych pohanov nevyslobodil. Karol zdvorilo zaďakoval, dlho neváhal a vtrhol do Španielska. Bodaj by nie. Svätý Jakub mu predsa za návštevu jeho hrobu a vytasenie meča prisľúbil korunu večnej slávy, poslušnosť a úctu všetkých národov, očisťovanie od hriechov skrze Pána a do konca všetkých (!) čias meno ovenčené nesmrteľnosťou. Karol mal vo svojej misii úspech: o pár desaťročí po jeho smrti už svätý Jakub sedel na koni pri Claviju (844) a pomáhajúc kráľovi Ramirovi rezal a rúbal do krve a hrdinsky odfikával hlavy Maurom vedeným córdobským emirom Abd-el-Rachmanom II. V tzv. španielskej tradícii, traditiones hispanica, si za to Santiago vyslúžil hrdé prímeno „Matamoros“, ten, kto vraždí Maurov, maurobijec. I keď ktovie prečo tá námaha: Legenda totiž ďalej hovorí, že keď sa Karol Veľký stal prvým pútnikom k hrobu sv. Jakuba v Santiagu de Compostela, vytiahol proti neveriacim, vytrvalo ich obracal na skutočnú vieru a napokon ich definitívne rozdrvil v pyrenejskom priesmyku pri Roncesvalles.

Pravdaže, nie je až tak podstatné, že divotvorno-dejinotvorný snár Karola Veľkého a jeho výklad sa prvýkrát objavujú až v 12. storočí (Liber sancti Jacobi, Codex Calixtinus) a po jeho hodnovernosti sa dá pátrať približne v rovnako bezpečných vodách ako po zázraku nepoškvrneného počatia. Nie je podstatné ani to, že v skutočnosti utŕžilo Karolovo vojsko v Roncesvalleskom priesmyku zo strany „perfídnych a zákerných Baskov“ takú kucapacu, akú muži prvého z veľkých európskych kolonizátorov ešte nezažili, nevraviac o tom, že sa im nepodarilo zmocniť sa ani len Zaragozy.

Podľa nemeckého historika Klausa Herbersa stoja obe postavy – apoštol Jakub aj franský kráľ a cisár Západu – na počiatku podoby stredovekej európskej spoločnosti a myslenia. Podstatou tejto podoby je legenda, ktorej účel je výlučne politický: v časoch, keď sa písali najprogresívnejšie kapitoly toho, čo dnes označujeme za „sakrálnu geografiu západného stredoveku“, usilovali sa politickí dedičia Západorímskej ríše poraziť tú istú fóbiu, ktorá ich duchovných dedičov máta podnes: hrôzu z Orientu, či presnejšie, hrôzu zo svojho vlastného orientálneho dedičstva. Kým sa Karolovi politickí predchodcovia a potom i nasledovníci vytrvalo usilovali bojovať so svetom byzantských vplyvov vo východných markách a v Panónii len tak sa hemžiacej synkrézami orientálnych vier, siekt, mágiou, kresťanstvom kaukazských kmeňov a snovou realitou stepných legiend prirážajúcich na hranicu racionálnosti kdesi tu, na Veľkej Morave, ktorú sa „Západu“ napokon podarilo „zlomiť“ a aspoň formálne vytrhnúť z náruče pokusov o kultúrnu autonómnosť, na opačnej, západnej periférii „civilizácie“ sa vynorilo nové orientálne „nebezpečenstvo“: čarokrásnu panenskú Hispániu zgniavila islamská čižma. A s ňou sa európskym kolonizátorom začínajú snívať prvé sny o hegemónii. Jej zosobnením sa stáva mýtický víťaz údajnej bitky pri Claviju, maurobijec Jakub.

Johann Wolfgang Goethe napísal, že Európa sa zrodila na pútnických cestách k hrobu apoštola Jakuba do Santiaga de Compostela. Kým sa pri Gibraltare 24. apríla 711 nevylodil moslim Táriq, nespomína kristianizačnú činnosť apoštola Jakuba žiaden z relevantných španielskych kresťanských zdrojov. Prvé písomné zmienky o Jakubovi, veľmi rýchlo pasovanom na „maurobijca“, sa objavujú až vtedy, keď Španielsko prichádza do kontaktu s islamom. Islam sa na Iberskom polostrove udržal osem storočí a podobne ako východné vplyvy na našej periférii Západu,  vniesli jeho orientálne vplyvy do Španielska pretrvávajúci rozkol o tom, čo je podstatou európskej kultúry. Odkedy bol apoštol Jakub stvorený ako politický koncept franskej – a v toho dôsledku v priamej nadväznosti nemeckej – politickej a kultúrnej hegemónie, stal sa okrem kľúčového svätca nemeckého národa „apoštolom Španielov“, teda apoštolom znovuzískavania „stratených území“, reconquisty. Sotvačo však mohlo iberských moslimov miasť väčšmi ako to, že by ich niekto takisto nepovažoval za Španielov, alebo že by na územiach, kde žili, neboli doma. Tak ako nemôže dnes väčšmi miasť ľudí znalých európskych dejín tvrdenie, že islam nie je kultúrnou súčasťou európskeho poznania.

Akoby tej hrôzy nebolo dosť, o niekoľko storočí napadol európsku civilizáciu ďalší orientálny postrach: božími trestami sužované kresťanské dediny, nad ktorými sa neustále hompáľal meč hrozby usmaženia sa v kotly hriechov démonizovanej sexuality začali rozveseľovať pestré cigánske (a iné kočovné) skupiny plné kaukliarov, medvediarov, zmyselných tanečníc a vykladačiek osudu. Tieto neprispôsobivé elementy až tak veľmi nahlodávali morálku poslušnej, prispôsobivej luzy, že to mohlo nedajboh nahlodať aj samotnú podstatu centralizovanej náboženskej a štátnej moci v schizmami zmietanej Európe zápasiacej o sféru vplyvov. O to väčšmi, že čaro reality orientálneho zázračna sprostredkovávané Cigánmi neopantávalo len manipulovanú „chamraď“ z radov poddaných a „perfídnych divochov“ vzdorujúcich unifikácii v hlbokých horských priesmykoch, ale aj európsku šľachtu. A zďaleka nie len na dvoroch španielskych moslimských kalifov. Prišiel čas brániť telo európskych národov pred ďalším z mnohých orientálnych vredov. V roku 1427 parížsky biskup po prvýkrát vypovedal Cigánov z katolíckej cirkvi a predovšetkým zariadil, aby neboli považovaní za ľudí. Odteraz mal ktokoľvek, kto stretol Cigána, právo beztrestne ho zabiť, či za neuposlúchnutie šikany odrezať mu uši či inak po kresťansky sa s ním pobavkať, keďže plynové komory vtedy ešte civilizácia nestačila stvoriť. Od čias, kedy sa takto začali spisovať klasifikácie a štatistiky „cigánskej kriminality“, toto právo, pravdaže, veľmi rada a pohotovo využívala práve luza, veď nemajúc sama poriadne čo žrať, dobre jej padlo aspoň si kopnúť do niekoho, kto je na tom ešte horšie. Kopance totiž mávajú krátkodobé ozdravné účinky: luza zabudne, že je zbabelá vzbúriť sa proti vrchnosti, a kopúc do ešte väčšieho páriu, sama na chvíľu zabudne, že nie je kôň, ale len obyčajná prašivá mulica.          

A tak kým sa cirkevní purifikátori vytrvalo snažili očistiť európske kresťanstvo od jeho antických a orientálnych podloží a Rád nemeckých rytierov sa (spolu s inými) pod záštitou Jakuba – maurobijca hnal na Jeruzalem, islam zatiaľ priniesol na polostrov jedno z vrcholných období španielskej kultúry, v ktorom sa väčšinu času pomerne harmonicky dopĺňali moslimovia, kresťania, židia aj cigáni, a to aj napriek tomu, že permanentná reconquista ako ekvivalent križiackych ťažení vytrvalo presadzovala predstavu, ako krvilační Saracéni pošliapavajú ľudské práva domorodých kresťanov.

Keď túto kultúru Jakubov meč rezal a rúbal až kým nedorúbal a kým sa pánom Španielska v roku 1492 definitívne nestal „Španiel“, „zmizla obdivuhodná civilizácia s poéziou, astronómiou, architektúrou a jemnosťou, ktorá sa ničomu na svete nevyrovná, zmizla, aby uvoľnila miesto úbohému, zbabelému, strnulému kraju, ktorý teraz burcuje z pokoja najhoršia buržoázia v Španielsku“, napísal o páde Granady v 20. storočí F. G. Lorca. A kto by mohol zapochybovať, že tento priateľ všetkých vydedencov pod „najhoršou buržoáziou“ myslel všetkých dobových fašistov, ktorých „čierne lakované duše vždy ožijú len pri nariadeniach“, ktorí nemôžu cítiť úctu k islamu, ktorí „vždy prejdú, ak chcú prejsť“ a ktorých myšlienky majú vždy len podobu REVOLVERA“? Kto by mohol zapochybovať, že on, azda najväčší španielsky básnik, bol najčírejšou esenciou „španielstva“ o to viac, o čo väčšmi miloval tých druhých, všetkých tých neprispôsobivých občanov – tulákov, vagabundov, Cigánov, básnikov, černochov, homosexuálov, žobrákov a trpiace ženy svojej krajiny? Pravda, za tento druh vlastenectva mu luza bojujúca za návrat k národným a európskym koreňom onedlho ROZSTRIEĽALA rektum, ale našťastie, našťastie! – stačil vo svojom krátkom živote povedať, že „skutočné piesne ľudskej duše nepatria nikomu, pretože sa nesú vetrom ako krehké chumáče bodliaka, sú krvou a abecedou univerzálnej pravdy, ktorá nás spája s Orientom“.  A kým bol po ôsmich storočiach islam vyhnaný zo Španielska, našťastie, našťastie! – stačil celej kresťanskej Európe pripomenúť jej antické dedičstvo, obohatiť najrozličnejšie formy folklóru a jazyka, rozvinúť jej lyriku od mozarabských jarchas, juhofrancúzskych chanson des gestes cez piesne Trubadúrov až po ritualizovanú dvornosť Minnesängerov. Európanov naučil počítať, merať, stavať či pozerať sa na hviezdy. A samozrejme aj to, že keď sa chceme škrabať v zadku, neradno si potom bez umytia pchať prsty do gágora.

Je 21. storočie. Európa si už čosi cez päťsto rokov hovie vo vedomí legitimity svojho koloniálneho panstva. Európania sú čistí, prispôsobiví, pracovití a radi poslúchajú vrchnosť, najmä ak im hovorí, že to robia pre vlasť. Už je to dávno, čo Santiago Matamoros po prvý raz v dejinách začal vraždiť „Maurov“ a vydal sa na dlhočiznú zámorskú púť, kde sa flexibilne zmenil na Santiaga Mataindios, aby mohol vedený vznešeným poslaním najprv Indiánov zbaviť ľudskosti a potom tým dať každému právo ukradnúť im pôdu, beztrestne ich zabiť, či za neuposlúchnutie šikany odrezať im uši či inak po kresťansky sa s nimi pobavkať, keďže plynové komory vtedy ešte civilizácia nestačila stvoriť. Santiago, vrah moslimov, má mnoho nasledovníkov a nadobúda príhodné podoby v Amerikách, v Afrike i v Ázii, najväčšmi zo všetkého sa však podobá na bieleho muža, ktorý tvrdí, že „hoci je to hrozné, na NICH je  nevyhnutné používať NAŠE ZBRANE do tých čias, kým sa nenaučia ich rešpektovať“. Bolo to hrozné, ale nevyhnutné. A keď je legitimity svojho koloniálneho panstva zbavený, mení svoj kolonializmus na domáci fašizmus, v sne sa mu zjavuje Santiago Matajudios a ponáhľa sa „znovuzískavať stratené územia“ tam, kde žijú ľudia pochádzajúci z Východu, ktorí jakživ ani nepomysleli, že by to nebol ich domov. A zbavuje ich ľudskosti, aby ich mohol beztrestne zabiť, pretože plynové komory už vtedy civilizácia stvorila. A hviezda Federica Lorcu hasne, zmenená na revolver.

Napriek toľkému úsiliu civilizácie, „Orient“ stále nie je na zostupe. Ba, čuduj sa svete, lezie nám Európanom priamo do „našej“ ťažko odmakanej chladničky, ohrozuje našu integritu a našu európsku, západnú, kresťanskú kultúru. Spolu s ním iná neprispôsobivá čierna lenivá chandra, ktorej sme zbraňami zobrali jej vlasť, veď naše koloniálne panstvo bolo a je legitímne a prinášame im civilizáciu. A luza, ktorá sa medzičasom už nie len že vie umyť, ale vinou hydry svetového marxizmu sa naučila aj čítať a písať, by si znova rada kopla do slabšieho, veď kopúc do ešte väčšieho páriu, sama na chvíľu zabudne, že nie je kôň, ale len obyčajná prašivá mulica. A zmätene sa pýta: Prečo NÁS tak nenávidia? Prečo, keď sa NÁM nevedia prispôsobiť, nejdú preč? Prečo sú v NAŠEJ Európe?   

Johann Wolfgang Goethe napísal, že Európa sa zrodila na pútnických cestách k hrobu apoštola Jakuba do Santiaga de Compostela. Vtedy, keď sa formovala politická tvár územia s nepreberným množstvom kultúr a národov. Európa, kresťanská Európa je ako každý iný politický celok založená na obrovskej legende. Lenže, ako každá legenda, aj táto má dve tváre a dve posolstvá. Prvú z nich reprezentuje apoštol s mečom v ruke presadzujúci si právo výlučne na svoju vlastnú existenciu, na svoj Lebensraum, upierajúc priestor všetkým, ktorí nie sú ako ON. Druhým je apoštol, ochranca pútnikov na tých cestách, kde sa formovala Európa VŠETKÝCH  tých, ktorí sa na nich stretli a všetkých tých, ktorých tá istá Európa vyhnala z ich vlastných domovov. Ak veria v Európu, tak je to práve táto Európa – ľudská a veľkorysá, kde sa hviezda nemení na revolver a pieseň ostáva piesňou, ktorá nepatrí nikomu. A ak práve tejto Európe neuveríme aj my a nezbavíme sa postkolonialistického myslenia, ktoré nemôže produkovať nič iné, ako mentálny fašizmus, tak čoskoro začnú lietať hlavy šmik-šmik rýchlejšie ako pri Claviju a bleskom kmitne hrozná Astarot skôr, než by posledný žijúci básnik stihol napísať posledné krvavé sonety.

Súvisiace články:

• Je Anders Breivik kresťanským teroristom?
• Hlavne Breivikových zbraní
• Marxisti a multikulturalisti pre BDS
• Nórsko, nestrať svoju tvár
• Nórsko a verejná diskusia
• Überkultúrna vojna