Nenávidím výročia. Podobne ako na Silvestra, Vianoce či narodeniny mi prikazujú mať istú náladu a povinne myslieť na niečo, aj keď mám chuť myslieť na niečo iné.

Berú mi slobodu. Paradoxne, teroristický útok 11. septembra bol presne o tom už od začiatku- zobral mi slobodu. Nielen tým, že musím o ňom povinne každý rok presne 11. septembra písať aj keď viem, že písať desiatykrát o tých istých pocitoch sa  stane trápnym, falošným a neúprimným. Netvrďte mi, že sa dá desať rokov po sebe prežívať utrpenie ľudí úprimne tak ako po prvýkrát, napriek tomu, že vy sám ste nič podobné neprežili. Nedá- a preto tento článok nebude o celkom určite strašnom zážitku obetí, ktoré zostali pod Dvojičkami a ani o celkom iste obdivuhodnom hrdinstve ľudí, ktorí ich zachraňovali.  Toto bude pokus vyjadriť, čo sa po 11.septembri zmenilo iba pre mňa, pre človeka, ktorý mal to šťastie poznať Ameriku pred i po teroristických útokoch.

Už v ten deň keď som sa na padajúce Dvojičky pozeral na televíznej obrazovke som vedel, že toto mi zoberie tú časť Ameriky, ktorú som mal rád. Vedel som, že Ameriku Jacka Kerouaca, beatnikov, Woodstocku a kvetinových detí nahradí Amerika mužov zdanlivo silných zásad vyznávajúcich tradičné hodnoty a jednoduché riešenia.  Vedel som, že konzervatívci si túto šancu zobrať nedajú a využijú spravodlivý hnev a pochopiteľnú túžbu Američanov po odplate na posilnenie svojich pozícií. Bál som sa, že sa nezastavia pri spravodlivej vojne v Afganistane a v snahe prihrať kšefty svojim sponzorom budú potrebovať ešte jednu vojnu a že poslušnosť si budú vynucovať  zákonmi ako Patriot Act a potláčaním všetkého slobodného, čo robí Ameriku Amerikou.

Amerikou, v ktorej som si kedysi vybavil vodičák za pol hodiny a päť rokov som nemusel o žiaden ďalší úrad ani len zavadiť. Dnes, 10 rokov po teroristických útokoch musím mať ako cudzinec potvrdenie z ministerstva zahraničných vecí, že som tu legálne ako zahraničný novinár a vodičák mi platí jeden rok, pričom úradník si ma vždy overuje 3 hodiny a hľadá na internete moje články v novinách.
Pritom ten vodičák som kedysi vlastne mať ani nemusel. Nielenže ma nemohli zastaviť v aute, kým som neurobil nejaký priestupok, ale ani pri cestovaní vlakom či autobusom ho odo mňa nikto nechcel. Dnes? Kašľať na kontroly na letiskách, tie sú ešte pochopiteľné.  Ale že policajti majú právo si vypýtať preukaz od každého hoba vo vlaku či od každého tuláka, čo prekladá svoj vak z greyhoundu na greyhound je absolútne zbytočné, neslobodné a ponižujúce. Také komunistické, ako keď vás za socíku o desiatej ráno v kine fízli kontrolovali, či nemáte sedieť v škole alebo v práci.

Reminiscencie na socializmus sa po 11. septembri dajú zažiť aj inde. Pred teroristickými útokmi nebol problém si na niagarských vodopádoch sadnúť do auta a prejsť si ich pozrieť na kanadskú stranu. Skúste dnes ísť z USA do Kanady či naopak a zažijete kontroly na hraniciach z čias železnej opony ako vyšité.  Vlak z New Yorku do Ottawy mešká aj tri hodiny kvôli dôkladnosti kontrol pasovákov, ktorí neuznávajú ani diplomatický pas, lebo ho samozrejme nepoznajú- zážitok jedného nemenovaného diplomata.  Američanov vhodne dopĺňajú ich kanadskí kolegovia, ktorí si víza pýtajú aj od Slovákov, lebo veď Česi ich potrebujú- zážitok vlastný.  Po ceste naspäť zase vysvetľovanie, prečo ste boli v Kanade iba pár dní a hodinové čakanie, kým vám nejaký pochybný a zrejme aj chybný prístroj dokáže vziať odtlačky prstov. To všetko medzi USA a Kanadou, dvomi snáď najbližšími krajinami na svete! To akože preto lebo je podozrenie, že teroristi budú utekať pred americkou spravodlivosťou do Kanady? Alebo že si najprv vybavia kanadské víza, aby sa potom prepašovali do Ameriky? Nie, to je o moci a zneužívaní moci. Proste, keď raz dáš človeku v uniforme moc, tak on ten pocit dôležitosti a možnosti ťa pobuzerovať stopercentne využije- uniforma je uniforma všade na svete, na Slovensku i v Amerike, v socializme či kapitalizme. Teroristické útoky uniformám tú moc dali.
 

Apropo uniformy -  tá časť Ameriky, ktorú som ja nikdy nemusel prechovávala k armáde až nábožnú úctu aj pred 11 septembrom. Po 11. septembri sa to znásobilo do rozmerov, ktoré sú pre odmietača vojenskej služby nepochopiteľné. Myšlienkový pochod, že, keď nevieš čo so svojím životom, tak vstúp do armády, zabi zopár ľudí a nakoniec zomri sám v nejakej absurdnej vojne v Iraku tu konzervatívci považujú za hrdinstvo. Poctivo porozmýšľať nad tým, že vojna v Iraku absolútne  nesúvisela s vojnou proti terorizmu a protestovať proti zabíjaniu bolo a je považované za nevlastenecké. Tej hystérii dokázal vzdorovať a proti vojne v Iraku sa od začiatku postaviť iba jeden politik- Barack Obama.
Skutočnosť, že práve tento politik je prvým mužom tejto krajiny už po desiatich rokoch od pádu Dvojičiek mi dáva nádej, že teroristi tu nakoniec nezvíťazia. A teda že nakoniec vyhrá rozum, sloboda a tá časť Ameriky, ktorú mám tak rád.

Autor je  senior editorom tlačovej agentúry World Bussiness Press Online vo Washingtone

Súvisiace články:

• 12. september