Červené karafiáty, obrusy s tradičnými kuchynskými vzormi a večerný opiáš najmä pre mužskú časť osadenstva podniku.

Takto nejako vyzerali každoročné oslavy Medzinárodného dňa žien v našej nedávnej socialistickej minulosti. Darmo, komunistická propaganda (podobne ako tá cirkevná) veľmi dobre poznala silu rituálov. Chlieb a hry, cukor a bič... karafiáty a diskriminácia. Dve strany jednej mince. Ženy dostali darčeky a utekali domov, postarať sa o domácnosť a rodinu. Socialistická emancipácia totiž končila pri dverách bytov.  A hoci priniesla aj veľa pozitívnych výsledkov ako je vysoká vzdelanostná úroveň žien a ich zapojenie do trhu práce, čítankové „mama varí v kuchyni, otec číta noviny“ bolo každodenným pravidlom v obývačkách uniformných betónových panelákových džunglí. Postavenie žien v socialistickej domácnosti bolo silne konzervatívne stereotypné (ďalšia podobnosť s prístupom cirkvi k úlohe ženy). 

Ani sa nečudujem, že mnohí ľudia na Slovensku považujú MDŽ za sprofanovaný sviatok s trpkou príchuťou, akési deja vu socializmu. Dokonca som dostala otázku, či by sme nemali MDŽ zrušiť. Nakoniec, po roku 1989 sme zrušili pre ženy oveľa užitočnejšie veci ako jasle a materské škôlky, bezplatnú antikoncepciu a podporu pre politické zastúpenie žien. Tak prečo nepridať aj sprofanovaný sviatok ako je MDŽ? Veď máme Svätého Valentína a Deň matiek, ženy a kvetinárstva si teda prídu na svoje aj bez MDŽ.

Tieto komerčne vytvorené sviatky sú však o niečom inom... o osobných a rodinných vzťahoch, o láske k žene a matke. Volebné právo žien ani ich pracovné podmienky nepatria k ich obsahu.

Historické súvislosti MDŽ

Nie, nemyslím si, že Medzinárodný deň žien treba zrušiť. Naopak. Myslím, že sa musíme vrátiť k jeho podstate a historickým súvislostiam a vrátiť mu jeho skutočný obsah; spomienku na dlhoročnú snahu žien o zrovnoprávnenie v spoločnosti, najdlhšiu revolúciu v dejinách ľudstva.

MDŽ sa neslávil len v socializme. OSN ho v roku 1975, v roku symbolicky venovanom ženám, vyhlásila za oficiálny medzinárodný sviatok. MDŽ si začali ženy pripomínať práve pred sto rokmi ako koordinované úsilie za zlepšenie pracovných podmienok žien a ich volebného práva. Každoročné protesty newyorských robotníčok z textilných fabrík ukazovali, že hoci bolo otrokárstvo oficiálne zrušené, štrnásťhodinový pracovný čas a nevyhovujúce pracovné prostredie bez bezpečnostných opatrení vytvárali z mladých prisťahovalkýň náhradu novodobých otrokov.

Požiar v jednej z textiliek, Triangle Shirtwaist Factory v New Yorku, ktorý vypukol v sobotu 25. marca 1911, pripravil o život 146 mladých žien. Práve táto udalosť umocnila solidaritu žien v priemyselných krajinách a definitívne zaviedla tradíciu osláv MDŽ ako symbolu za zrovnoprávnenie žien.

Zrušíme MDŽ?

Nie, nemyslím si, že Medzinárodný deň žien treba zrušiť... aj keď by sa to mnohým možno hodilo do konceptu. Snaha o spochybňovanie a sprofanovanie ženského hnutia, od sufražetiek cez feministky až po európsku agendu rodovej rovnosti, patrí na Slovensku k novodobým tradíciám konzervativizmu. Zrušiť MDŽ, nahradiť ho Dňom matiek, namiesto historických sviatkov sláviť tie cirkevné... taktika konzervatívnych síl je jasná a čitateľná. Veď máme ženu premiérku, tak čo tie ženské ešte chcú?

Jedna lastovička však leto nerobí a výnimka len potvrdzuje pravidlo. Rovnoprávnosť žien sa totiž nehodnotí podľa postavenia jednej ženy. Ani niekoľkých. Hodnotí sa podľa postavenia všetkých žien. MDŽ ako symbol zrovnoprávnenia žien je teda stále oprávnený. O tom môžu mnohé ženy na Slovensku rozprávať dlhé príbehy.

Nepýtajme sa na zmysel MDŽ našej premiérky ani poslankýň. Skúsme sa opýtať šičiek z Hencoviec alebo zdravotných sestričiek v živoriacich zdravotných zariadeniach. Možnosť vyjadriť svoj názor ich asi poteší viac ako tradičný červený karafiát. 

Text vyšiel aj v denníku Pravda