Po zemetrasení v Japonsku je internet plný konšpiračných teórií o jeho príčinách.

Takými je napríklad „teória“ Michala Kravčíka, podľa ktorého za údajne častejšie zemetrasenia môže vysušovanie kontinentov a následné väčšie zaťaženie oceánskeho dna. Možno ešte veselšia je konšpirácia, podľa ktorej je za japonské zemetrasenie zodpovedný projekt „HAARP“. Našťastie sú ale aj zaujímavejšie teórie, ktorá prezentujú seriózni vedci a výskumníci.

 Jedným z nich je profesor geológie Jim Berkland, ktorý pracoval šesť rokov pre Americkú geologickú spoločnosť (USGS) a venuje sa predpovedaniu zemetrasení. Podarilo sa mu napríklad 4 dni dopredu predpovedať silné zemetrasenie Loma Prieta v San Franciscu v októbri 1989. Treba povedať, že Berkland nepatrí medzi mainstreamových vedcov, ktorí mu príliš neveria a podľa súčasných poznatkov jednoducho nie je možné zemetrasenia predpovedať. Podľa samotného Berklanda, ktorý je autorom alebo spoluautorom viac ako 50 vedeckých publikácii, sú však zemetrasenia príliš dôležité na to, aby bol ich výskyt ponechaný iba osudu. Podľa jeho vlastných slov je úspešnosť jeho predpovedí o 300 % lepšia, ako by bolo v prípade náhody. Berkland pri predpovedaní výskytu zemetrasení používa najmä údaje o prílivoch a abnormálne správanie zvierat. Podľa neho súvisí toto abnormálne správanie zvierat s prudkými zmenami v magnetickom poli Zeme a so samotnými otrasmi v priebehu zemetrasenia.

 Dnes predpovedá silné zemetrasenie pred oblasť severnej Ameriky už v priebehu najbližších týždňov. Vychádza najmä z neobvykle silných prílivov (najväčších za posledných 18 rokov) a hovorí o tzv. zemetraseniach „ohnivého prstenca“. Cituje zemetrasenie v Čile z 27. februára 2010 (s magnitúdou 8,8), zemetrasenie na Novom Zélande z 22. 2. 2011 (s magnitúdou 6,3) a zemetrasenie pri japonskom pobreží z 11. 3. 2011 (s magnitúdou 9,0). Ďalšou v poradí je Severná Amerika. (Pozri video tu).

 Podľa biológov majú masové úhyny pravdepodobne viacero príčin, ako napríklad znečistenie, choroby či zlú navigáciu, väčšinou však zostáva príčina nevyjasnená. Nezdá sa príliš pravdepodobné, že by skupiny rýb naraz trpeli nejakými zdravotnými problémami a „chyby v navigácii“ môžu byť dôsledkom podmorských otrasov či zmien magnetického poľa. Existuje tiež hypotéza, že úhyny veľrýb či delfínov súvisia so signálmi sonarov a celkovým zvyšovaním hluku v oceánoch, pretože narušujú komunikáciu veľrýb a spôsobujú ich dezorientáciu. K masovým úhynom veľrýb však preukázateľne dochádzalo aj pred zahlučnením oceánov ľuďmi.

 Existujú dôkazy, že neobvyklé správanie zvierat je spojené so zemetraseniami? Menej ako 48 hodín pred zemetrasením na Novom Zélande objavili turisti na pláži v zátoke Mason Bay 107 delfínov dlhoplutvých. Neobvyklé bolo, že išlo už o tretí masový úhyn v priebehu krátkeho času.

 Asi 170 veľrýb zahynulo na pobrežiach Austrálie a Nového Zélandu v mesiacoch, ktoré predchádzali  veľkému podmorskému zemetraseniu na Sumatre v decembri roku 2004. Podľa indického profesora Arunachalama Kumara existuje súvislosť medzi zemetraseniami a úhynom morských cicavcov. Kumar pre denník Mirror poznamenal: „Podľa mojich pozorovaní, ktoré sa v priebehu rokov potvrdilo, masové samovraždy delfínov a veľrýb, ku ktorým dochádza sporadicky po celom svete, nejakým spôsobom súvisia so zmenami a narušením v elektromagnetickom poli, súvisiacimi s preskupovaním tektonických dosiek.“

 Ďalším zástancom súvisu medzi zemetraseniami a úhynom veľrýb je kapitán David Williams, ktorý prišiel s tzv. “teóriou morských zemetrasení“. Podľa tejto teórie prudké zmeny v okolitom tlaku vody, ktoré sa vytvárajú nad epicentrom otrasov, môžu spôsobiť barotraumatické poranenia v dutinách hlavy cicavcov, ktoré zostávajú dezorientované v oceánoch ešte niekoľko týždňov, než sa dostanú na pobrežie. Poranenie spôsobené otrasmi pod morom im znemožní potápanie a kŕmenie, čo je následok poškodenia ich biosonaru. Ten je tvorený krídlovitými vzdušnými vakmi, ktoré umožňujú echonavigáciu a echolokáciu. Podľa Williamsa sú veľryby postihnuté zemetrasením celkom v moci morských prúdov a tie určia, na ktorom pobreží sa neskôr objavia. Ako vyplýva z jeho teórie, Williams prisudzuje spomínaných 107 delfínov objavených na pobreží pri Novom Zélande nie zemetraseniu, ktoré nasledovalo o 48 hodín, ale predchádzajúcim zemetraseniam. Ako bolo spomenuté, neobvyklé na úhynoch delfínov dlhoplutvých bolo, že išlo už o tretí takýto prípad v krátkom čase. Podľa Williamsa „ak by prúdy neodniesli poranené veľryby preč od epicentra, bolo by jednoduché skontrolovať záznamy seizmografov a zistiť, že morské otrasy s vyskytli pod húfom veľrýb.“ Jeho teória by, pomerne jednoducho, vysvetľovala stáročia starú záhadu úhynov morských cicavcov, ku ktorým každoročne dochádza po celom svete.

 Je možné, že masové úhyny veľrýb sú príčinou, rovnako ako aj následkom podmorských zemetrasení? Osobne sa mi viac pozdáva Williamsova hypotéza, avšak ani varovania geológa Berklanda netreba brať na ľahkú váhu. V každom prípade patrí predpovedanie zemetrasení a hľadanie súvislostí so správaním živých organizmov k vzrušujúcim oblastiam výskumu.

 Zvukový záznam japonskej cunami je si možné vypočuť tu.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u