V prvom rade: vyhlásenie nezávislosti Kosova je jednostranné už z podstaty veci. Vyhlásiť nezávislosť však ešte zďaleka neznamená získať uznanie štátnej suverenity. Ďalej: jedno je riešiť, či na nezávislosť niekto vôbec má nárok a z akého titulu, a druhé za akých podmienok. To prvé je v prípade Kosova podľa všetkého už „vyriešený“ americký plán - v podstate diktát na hlavu porazeným Srbom (a pre slovenských nacionalistov ešte stále skutkový stav, ktorý predsa ani neprichádza do úvahy) - kým to druhé je problematika tých, ktorí boli postavení pred hotovú vec. Jedno je isté: bez podpory kľúčových mocností, ktoré očividne usúdili, že daný krok je priamo v ich záujme, alebo sa prinajmenšom ich záujmom neprieči, by sa nič neudialo, tak ako sa nič nedeje na slovenskom juhu. Zatiaľ. Ale snáď aspoň toľko, že ono to vždy bolo a bude len „zatiaľ“, už vieme.

Kľúčové mocnosti počítajú s tým, že Srbsko je vyčerpané, a teda nie je schopné viesť ďalšiu vojnu. Počítajú s tým, že zhrozené Rusko nie je dostatočne hrozivé na to, aby práve teraz čokoľvek zásadne ovplyvnilo. Počítajú s tým, že na európskej pôde kontaminácia nehrozí. Ťažko si totiž predstaviť, že by napríklad Srbi v Bosne a Hercegovine dali kosovským Albáncom za pravdu, a snahou zopakovať práve uskutočnený scenár by práve oni z Kosova spravili nasledovaniahodný precedens. Takí Baskovia, Korzičania, Katalánci, Íri, Palestínčania, Tajwanci alebo dokonca lakostkí Oglalovia si teda môžu akurát tak pískať kosovský popevok, ich situácia sa nijako nemení. Ale napríklad v prípade Kurdov to už nie je také jednoznačné. Okrem toho: fakt, že kontaminácia hrozí práve na ruskej a čínskej periférii celkom určite nie je náhoda.

Doma pre výkriky o slovanskej vzájomnosti, maďarskom nebezpečenstve, alebo hrubom pošliapaní medzinárodného práva kvôli kosovskej trieske prehliadame, ako sa rúbe les. Už útokom na Irak, aj s ochotným prispením Slovenska s premiérom Dzurindom v čele, Američania zatrúbili do bitky za svoje impérium tretieho tisícročia. V tom momente sa fakticky rozsypal dovtedy skôr viac ako menej platný svetový poriadok. Čína zvýšila výdavky na zbrojenie, Rusko tiež, a Amerika, ktorá ako prvá vedome rozvyklala mocenskú rovnováhu, stále pridáva, akokeby išlo o partiu pokru.

Slovenským záujmom zostáva postupne v európskom priestore znížiť na minimum ako ruský, tak aj americký vplyv. Návrat ruských jednotiek na srbskú pôdu ako protiváha NATO by predstavoval bezprostredné bezpečnostné ohrozenie, presne ako americké radary v Česku a Poľsku. Slovenským záujmom zostáva európska integrácia západného Balkánu, a teda aj Srbska. Z tohto pohľadu je perspektíva Srbov posielajúcich Európsku Úniu do čerta kvôli uznaniu Kosova škrtom cez rozpočet. Je teda slovenským záujmom, aby stabilizačná misia EÚ v Kosove uspela.

 A to, či Slovenská republika Kosovo nakoniec uzná alebo nie, je v konečnom dôsledku podružná otázka. Dnes je rozhodujúce, ako sa Slovensko stavia k NATO, a k európskej obrannej politike, ako sa stavia k energetickým vzťahom s Ruskou Federáciou, a do akej miery je jeho vlastná armáda bojaschopná. Reakcia na avizovaný americký záujem o ministra zahraničných vecí Kubiša na post akéhosi poskoka žobrajúceho o peniaze a vojsko pre afgánsku pascu bude jasným signálom.

Autor pôsobí v oblasti medzinárodnej politiky