Takže Dano je rocker a Rádio FM preto ostane žiť. Pritom bol to práve minister kultúry Krajcer, milovník „inzitného obdobia umenia“, ktorý len pár hodín pred týmto uistením zo strany svojho straníckeho kolegu povedal, že zlúči STV a SRo a efem ostane mimo.

Keďže vieme, že SaS svoje postoje koriguje rýchlejšie, ako dokážu aj tí najvýkonnejší fejsbukoví exhibicionisti meniť svoje „štatúty“, treba si z tejto záležitosti zapamätať jednu vec. Slovenská mládež si vďaka prostorekosti SaS prvýkrát uvedomila, že by jej chýbalo verejnoprávne médium. I keď si môžeme zlomyseľne povedať, že Rádio FM je stále iba takou podkarpatskou verziou viedenského (takisto verejnoprávneho) FM 4, bez kvalitného rakúskeho spravodajstva, ponúka niečo, čo žiadna iná stanica. Okrem alternatíve voči čoraz bezprízornejšiemu hudobno - zábavnému mainstreamu s textami typu : „mám ťa rád, tak sa mi vráť,“ pestuje autentické dídžejovanie hudby od ľudí ako Dano Baláž; ktorí  zjavne svojej práci rozumejú a majú vytríbený vkus. Otázkou teda je, prečo by takéto rádio jednoducho nemohlo zaniknúť, aby sa neskôr objavilo na inej frekvencii s tým rozdielom, že by bolo súkromné.

 Nemusíme si pripomínať osud rádia Ragtime, aby sme pochopili niečo, čo si mnohí záchrancovia Rádia FM neuvedomujú. Takéto rádio by sa v trhovom prostredí ovládanom inzerentmi a playlistami hudobných korporácii neuživilo a skončilo by pravdepodobne na internete. Keďže nám nehrozí, aby si niekedy nejaký slovenský boháč kúpil na miesto tretej jachty loď, z ktorej  by napríklad z Dunaja vysielalo pirátske rádio, musí sa priemerný spotrebiteľ neoliberalizmu zaoberať dilemou, prečo treba zachrániť jedno verejnoprávne médium, ale už nie STV. A môžeme ísť ďalej. Prečo robiť „nesystémové“ opatrenia, ktoré tak neznášajú „reformátori“ vždy, keď sa vynorí otázka výnimky na nízke zdanenie potravín, liekov a kníh.

 Prečo sa zrazu objaví za pár hodín niekoľko tisíc podpisov na sociálnych sieťach, ktoré žiadajú výnimku práve pre Rádio FM? Prečo vlastne žiada alternatívna scéna, aby ju podporoval štát, keď mnohí z jej protagonistov otvorene podporujú v spoločnosti tie sily, ktoré majú demontáž štátu zapísanú ako prvý bod programu? Pripomína to Magdu Vášáryovú, ktorá nikdy nemala veľké pochopenie pre „úľavy a výnimky“ týkajúce sa sociálnych otázok, no bez akýchkoľvek vnútorných zábran paradoxne tvrdila, že štát musí umenie - a samozrejme predovšetkým divadlo - výrazne podporovať.

 Koho má teda vlastne štát podporovať? Zriadi nato Sulík zase nejakú vedeckú komisiu? Budeme merať zásluhy, vďaka ktorým vznikne právny nárok na štátnu podporu? A prečo nie rovno obnoviť titul zaslúžilého umelca?  Taký „zaslúžilý  dídžej“ by sa už nemusel báť o svoju existenciu. Pracoval  by v rádiu s labelom „skanzen alternatívnej kultúry“ a tam by mohol medzi dvomi vstupmi islandského minimalizmu hovoriť, ako nás tá sociálna poisťovňa stojí veľa prachov a je najvyšší čas ju už zrušiť a predať zdravotné karty obyvateľstva poisťovacím korporáciám. A jeho poslucháči možno konečne pochopia, že štát, to sme my všetci.

Text vychádza aj v denníku Pravda