Odchod Daniela Lipšica z Kresťanskodemokratického hnutia nie je nijakým prekvapením, keďže bývalý minister vnútra ako politický solitér vystupoval už dávnejšie. Bol predmetom mediálnych diskusií už niekoľko mesiacov. Občania i politické elity sú teda na vznik prípadnej novej strany už pripravení. Aj keď zamýšľaný nový subjekt neexistuje, už v súčasnosti predstavuje virtuálneho aktéra slovenskej politiky.

Lipšic ako nový Fico?

Spôsobom, akým sa „polčas rozpadu“ KDH realizuje, postup Daniela Lipšica pripomína Roberta Fica pri jeho odchode zo SDĽ. Rovnako ako Fico v roku 1998 bol vo voľbách z hľadiska preferenčných hlasov najúspešnejším politikom svojej strany. Podobne ako Fico pracoval viac na budovaní vlastného imidžu než v spoločnom tíme so straníckymi ex-kolegami. Podobne ako Fico dával najavo svoje ambície a svoj pocit, že v pôvodnej strane sa necíti byť docenený, ale veľmi málo robil preto, aby ich aktívne naplnil. Robert Fico odišiel, keď zastával funkciu prvého podpredsedu SDĽ, ktorú viac nevykonával ako vykonával. Obaja politici pripravovali verejnosť na svoj odchod, keď kritizovali nedostatky vo vlastnej strane, či dokonca nefunkčnosť celého systému. A napokon – Fico aj Lipšic sa rovnako pri odchode z „materských“ strán, t.j. zoskupení, v ktorých začínali a s ktorými spolupracovali od mladého veku, veľmi rýchlo dokázali zbaviť ideologickej záťaže a začali vystupovať ako pragmatickí politici. Pre oboch politikov je príznačné, že sa snažili vystupovať ako tzv. tretia sila v polarizovanej spoločnosti. Napokon, aj personálne charakteristiky oboch politikov sú podobné. Fico aj Lipšic sa prezentovali ako politici so silnou intelektuálnou výbavou. Obaja sú právnici, vzdelaní, v čase, keď svoje strany zakladali, boli relatívne mladí. Obaja sú ženatí a majú deti, teda zapadajú do obrazu občanov, nevymykajúcich sa z hľadiska spôsobu života, všeobecne akceptovanému štandardu.

Fico aj Lipšic sa rozhodli dať zbohom svojim stranám, v budúcnosť ktorých neverili a fakticky do vnútrostraníckeho súperenia o predsednícku stoličku neinvestovali čas ani energiu. Z viacerých alternatív zvolili tú, ktorá sa im zdala momentálne najjednoduchšia aj za cenu čiastočnej alebo úplnej rezignácie na hodnoty, ktoré reprezentovali a ľudí, pričinením ktorých sa na kandidátky svojich strán dostali. Namiesto komplikovaných negociácií, ktoré by ich cestu do vedenia strany sprevádzali, a rizika, že aj po prípadnom získaní vedúceho postu by svoje názory a predstavy museli konzultovať s partnermi, majúcimi značnú mieru legitimity vo vnútri strany, si zvolili model vlastných formácií, budovaných „na zelenej lúke“, v ktorých očakávajú minimálnu nutnosť uzatvárania kompromisov. Fico si uvedomoval, že účasť SDĽ v pozícii slabšieho partnera vo vláde s dominanciou pravice môže mať pre ňu katastrofálne dôsledky, pričom prekážkou jej ďalšieho rastu je členská základňa so značným vplyvom na vedenie strany, zdedená z väčšej časti spred novembra 1989. Rola členskej základne v KDH je takisto značná, napriek tomu však doposiaľ nedokázala (alebo nechcela?) pristúpiť k zásadnejším zmenám vo vnútri strany, predovšetkým k odchodu „zaslúžilých“ funkcionárov strany ako napr. Július Brocka či Pavol Hrušovský, ktorí sú jej tvárami už mnoho rokov, ale im táto strana vďačí za stagnáciu z hľadiska voličských preferencií. Tým impulzom pre zmeny v KDH sa nestalo ani vypískanie Martina Fronca nespokojnými vysokoškolákmi, ale ani katastrofálny záver pôsobenia Andreja Ďurkovského na poste primátora. Ak sa k tomu pripočítajú aj škandály, ktoré sa spájajú s predsedom strany Jánom Figeľom a katastrofálny spôsob, akým na ne reaguje, tak podobnosť straty kontaktu s realitou medzi KDH a upadajúcou SDĽ pred rokom 2002 je viac než očividná.

Pritom v prípade oboch strán sa odchody perspektívnych lídrov udiali v momente, keď sa tieto strany zdanlivo nachádzali na výslní. SDĽ získala v roku 1998 satisfakciu po volebnej katastrofe v rámci Spoločnej voľby v roku 1994, z politickej scény vymazala Združenie robotníkov Slovenska, ktoré pre ňu predstavovalo potupu a stala sa kľúčovým partnerom najsilnejšieho subjektu pri zostavovaní vlády. Strana dosiahla výhodné pozície vo vláde i pri kontrole ekonomických aktív štátu. Lepšiu situáciu si azda ani nemohla želať, aj keď za ňu vďačila do veľkej miery sklamaniu voličov populistických síl. KDH v marci 2012 získalo vytúženú pozíciu lídra slovenskej pravice, aj keď do značnej miery bez vlastného pričinenia. Pred volebnou potupou kresťanských demokratov zachránila kauza Gorila, ktorá nespokojnosť voličov s korupčnými škandálmi otočila proti SDKÚ-DS.

Priestor pre Lipšica

Tu sa zdanlivo paralely medzi D. Lipšicom a R. Ficom, ktorého úspech chce D. Lipšic s najväčšou pravdepodobnosťou zopakovať, končia. V roku 1999 bolo Slovensko polarizované, medzi dvoma súperiacimi tábormi panovala averzia a nepreklenuteľná priepasť. V súčasnosti nové vedenie SDKÚ-DS líniu, ktorej hlavným bodom postupne bolo jednoznačné vymedzovanie sa voči Smeru-SD a Ficovi, opustilo. Slovenská pravica, ktorá v posledných voľbách stratila v prospech svojho hlavného rivala aj svoje tradičné bašty, aspoň čiastočne pochopila, že jej problémom nie je Fico, ale ona sama. Na druhej strane, ak Fico dokázal osloviť voličov Vladimíra Mečiara, tak Lipšic, ktorý dlhodobo vystupoval ako hlavný odporca spoločného postupu KDH so Smerom-SD, len sotva dokáže presvedčiť sklamaných alebo váhajúcich Ficových voličov. Preto mu zatiaľ ostáva iba hľadanie podpory na pravici. Fico v stranách, predstavujúcich ľavicový a národne orientovaný segment voličov, nemal výraznejšieho konkurenta, ak za nich nechceme považovať vyčerpaných politikov SDĽ, rozpadávajúcu sa SOP alebo Mečiara, kontinuálne strácajúceho svojich voličov. Lipšicovou konkurenciou sa môže stať líder SDKÚ-DS Pavol Frešo, teda strany, kde bola vzbura členskej základne úspešná, ale aj líder protestnej strany Obyčajní ľudia Igor Matovič. Napokon, rozpory v slovenskej ľavici v rokoch 1999 – 2002 neboli primárne rozpormi ideologického charakteru, ale v prvom rade rozpormi personálneho charakteru, resp. sporom viacerých mocenských frakcií. Integrácii pravice do silnejšej strany bráni jej ideologická, t.j. hodnotová diferenciácia, čo je podstatne trvalejší fenomén. Popri konfesionálnej konzervatívnej pravici má zrejme v slovenskom politickom priestore svoje miesto aj urbánna nekonfesionálna pravica, liberálny segment i segment národnej pravice, v ktorom treba počítať aj zo subjektom, oslovujúcim záujmy maďarskej menšiny. Zjednotenie pravice by bolo možné, ale iba v prípade, že by R. Fico začal stupňovať konfrontáciu v spoločnosti a takáto silná pravicová strana, resp. aliancia strán s ideologicky neraz protichodnými preferenciami by zrejme vydržala iba do víťazných volieb.

Priestor pre D. Lipšica je teda relatívne úzky. Navyše, jeho prípadný nový subjekt má problémy programového i personálneho charakteru. Hoci D. Lipšic získal v rámci KDH najviac preferenčných hlasov, k charizme R. Fica, V. Mečiara, ale aj v minulosti M. Dzurindu či P. Weissa má ešte ďaleko. Štart novej strany v triumviráte, či skôr z rodového hľadiska adekvátnejšie v triu, by bol oveľa lepší ako štart vo dvojici iba s bývalou podpredsedníčkou KDH Janou Žitňanskou. Na druhej strane vyhlásenie Ivety Radičovej o jej odmietnutí ponuky vrátiť sa do straníckej politiky v novom drese neznamená, že je všetkým dňom koniec. V roku 2012 jej „definitívny odchod“ zo straníckej politiky nebol odchodom prvým a preto nemusí byť ani odchodom posledným. Čím viac svoj návrat do politiky bude odmietať, tým viac bude rásť jej cena a tým viac záujmu verejnosti na seba sústredí. Preto chýbajúca tretia aktérka sa v strane môže ešte objaviť a môže sa tak stať najneskôr pred začiatkom prezidentskej volebnej kampane. Bude ju potrebovať aj preto, aby sa nový subjekt dokázal odlíšiť od KDH a ostatných existujúcich pravicových strán, čo Lipšic sám zvládnuť nemôže. Ak pre nič iné, tak len preto, lebo človek, ktorý už 17 rokov nie je lídrom mládežníckej organizácie a stihol byť podpredsedom strany, vedúcim úradu ministerstva spravodlivosti, ministrom spravodlivosti a napokon aj vnútra, jednoducho novou tvárou v politike nie je a nemôže sa vyhnúť zodpovednosti za pôsobenie predchádzajúcich vlád.

Lipšic môže mať problémy s ideologickým vymedzením vlastnej strany. Zatiaľ zrejme svojím antioligarchickým apelom a kritikou existujúcich politických strán vsadil na „stredného voliča“, teda voliča stojaceho uprostred politického spektra alebo sociálneho rozvrstvenia spoločnosti. V jeho rétorike „stredného voliča“ predstavujú „slušní ľudia“, teda ideálna väčšina. Na „stredného voliča“ sa v začiatkoch svojej strany orientoval aj R. Fico. Je však otázkou, do akej miery to bude pre Lipšica možné v situácii, keď sú voličské preferencie v dejinách slovenskej politiky od roku 1989 bezprecedentne vychýlené v prospech jednej politickej strany, ktorá sa situuje na ľavú stranu politického spektra. A do akej miery to bude možné v sociálnej situácii, v ktorej sa stredná vrstva postupne stenčuje. Z ideologického hľadiska sa cesta, ktorou sa vybrala skupina „politických idealistov“ z KDH okolo Vladimíra Palka a Františka Mikloška, nejaví ako príliš schodná. KDH v roku 2006 získalo 8,31 percent hlasov a 14 mandátov, o štyri roky neskôr, po rozkole 8,52 percent a 15 mandátov. Radikálnejší spôsob nastoľovania euroskeptickej agendy a tzv. kultúrno-etických otázok, ale ani radikálny antikomunizmus odvolávajúci sa na tradície protikomunistického odboja spred roku 1989 teda nepredstavujú agendu, pre ktorú voliči volili KDH. Odchodom zakladateľov strany Konzervatívni demokrati Slovenska KDH dokonca ešte získalo. Ak by Lipšic pokračoval v programovej línii KDH, tak by jeho odchod nemal žiadny zmysel. Preto nová strana bude s najväčšou pravdepodobnosťou programovo vágna tak, akým boli aj Lipšicove prvé vystúpenia, v ktorých oznamoval zámer začať v politike odznova.

Nový silný muž

Z Lipšicových doterajších vyjadrení vyplýva, že sa bude negatívne vymedzovať proti oligarchii, teda proti doterajším politickým elitám. Hovorí o bližšie nešpecifikovaných „slušných ľuďoch“ so snom o rodine, práci a komunite, či dokonca o „mlčiacej väčšine“, tak idealizovanej konzervatívnymi politikmi. Na druhej strane táto ideálna väčšina nie je špecifikovaná z hľadiska sociálneho postavenia, špecifických záujmov, ktoré by niektorých jej príslušníkov mohli z iného hľadiska zaradiť medzi menšinu. Obraz homogénneho spoločenstva väčšiny je blízky politickému štýlu populistov. To však s ohľadom na podmienky Slovenska, v ktorých populizmus dlhodobo patrí medzi najúspešnejšie stratégie mobilizácie voličov, nie je prekvapením. Lipšic zároveň poukazuje na vplyv oligarchov nielen na politické strany, od ktorých sa chce odlíšiť, ale aj na justíciu. Znamená to, že témou jeho agendy zostanú otázky práva a poriadku, vrátane bezpečnosti. S ohľadom na Lipšicove doterajšie pôsobenie a priority sa dá očakávať, že ďalšou témou bude rómska kriminalita. Sú to síce témy atraktívne, ale na politika, ktorý sa chcel kedysi stať lídrom kresťanských demokratov, je to pomerne úzky záber.

Doterajšiu vágnosť programatiky tak napokon predsa len bude zrejme kompenzovať silný personalistický aspekt pôsobenia novej strany. Navyše už vo funkcii ministra vnútra sa Lipšic situoval do pozície „silného muža“ bojujúceho proti veľkej i malej kriminalite. Lenže záujemcov o túto rolu je na Slovensku viacero. Už len v súvislosti s rómskou agendou sa popri D. Lipšicovi na kritike údajne mäkkého postupu voči tejto menšine už stihli profilovať aj nový ústredný tajomník SDKÚ-DS Štefan Kužma, líder SaS Richard Sulík, ale nedávno aj R. Fico. Silnými mužmi chceli v minulosti byť V. Mečiar i V. Palko a dá sa očakávať, že adeptov na rolu silného muža sa objaví viacero aj v budúcnosti.

Zdá sa teda, že na Slovensku vzniká nová strana, budovaná viac na politickom marketingu ako na ponuke nového obsahu politiky. Lipšicov odchod predstavuje tvrdú ranu pre azda poslednú výrazne programovú stranu v slovenskom parlamente, akou je KDH. Z hľadiska typológie Herberta Kitschelta možno po roku 1998 pozorovať v slovenskej politike posun od programových strán k stranám charizmatického alebo klientelistického typu a Lipšicov krok naznačuje pokračovanie tohto trendu. S ohľadom na fakt, že KDH prišlo o svoju najvýraznejšiu tvár aj z hľadiska počtu preferenčných hlasov v posledných voľbách, kresťanským demokratom sa môže pokojne stať, že sa po ďalších voľbách ocitnú mimo parlamentu.

A napokon v súčasnosti odchod Lipšica z KDH a očakávaný vznik novej strany prehĺbi fragmentáciu slovenskej pravice. Táto situácia je zdanlivo výhodná pre vládnuci Smer-SD, keďže v súčasnosti vládne bez efektívnej opozície. Z hľadiska počtu mandátov je jej lídrom klub Obyčajných ľudí a nezávislých kandidátov, teda programovo a organizačne heterogénne zoskupenie. A pozíciu reálneho lídra opozície teda po necelých troch mesiacoch získala znova SDKÚ-DS so (zatiaľ) kompaktným poslaneckým klubom a dokázala to aj bez vlastného pričinenia. Každá vláda bez relevantnej opozície však pre vládnuci subjekt v konečnom dôsledku predstavuje výzvu, ktorú nemusí zvládnuť. Absencia vyzývateľa vedie k personálnej i programovej stagnácii, k strate kritickej reflexie vlastného politického správania a k automatickému presvedčeniu o trvalosti existujúceho stavu bez opozície. Takže Smer-SD by ani napriek pocitu vlastnej neohroziteľnosti, umocnenému nedávnym rozkolom KDH, nemal silu opozície podceňovať.

Súvisiace články:

• Pravicový volič & snívanie o hrozienkach
• Zachráňte pravicu