Obviňovanie kritikov izraelskej politiky voči Palestínčanom z antisemitizmu sa stalo príhodným klišé svetovej reakcionárskej internacionály. Tej istej, ktorej duchovní predchodcovia šírili v stredovekej Európe lži o detských obetách počas židovskej liturgie a ktorá v 19. storočí v boji proti voľnomyšlienkarom vydávala od Petrohradu po Paríž pamflety o žido-slobodomurárskom nebezpečenstve.

Ich nedávnejší kultúrni predkovia neváhali ako Louis-Ferdinand Céline podporovať riešenie židovskej otázky vichistickým režimom, a neskôr, v inom režime, konštruovať stalinské procesy so Slánskym.

Európsky antisemitizmus bol do konca 2. svetovej vojny ideologickou exkluzivitou kresťanskej pravice. Potom, ako nemecký vojenský a chemický priemysel vyhovel požiadavke trhu zbaviť sa antropologickej herézy, za ktorú Hitler židov považoval, sa európska pravica začala kajať. Francúzskym gaullistom, ktorých nemôžeme podozrievať ani z najmenších sympatií k Hitlerovi, trvalo do roku 1995, kým sa ústami prezidenta Chiraca ospravedlnili za deportácie a razie počas režimu maršála Petaina. Za nejasnú úlohu niektorých chorvátskych duchovných a slabosti pápežského stolca počas vojny sa ospravedlnil aj poľský pápež.

Nositeľom ruského antisemitzmu sa stal stalinský paranoidný aparát. Vražda Trockého bola viditeľným vyvrcholením traumy tisícov ruských židov preživších cárske pogromy, hlad a pochod Wehrmachtu, ktorí sa tlačili v etnickom skanzene za Uralom s názvom Sovietska židovská autonómna republika.

Prvé sympatie medzi ľavicovými hnutiami a protiizraelskými náladami sa objavili v Európe v 70. rokoch - nemecké Červené brigády a palestínska OOP majú takmer identickú ideológiu - odstránenie kapitalizmu. Zatiaľ čo pre talianskych alebo gréckych červených teroristov predstavuje povojnový systém pokračovanie fašizmu, Palestínčania v ňom vidia objektívnu prekážku, ktorá bráni vzniku ich štátu. Nie náhodou sú prvé palestínske hnutia marxistické - panarabský nacionalizmus vidí v ľavici silného vojenského a ideologického  spojenca.

Pád Berlínskeho múru priniesol so sebou nevídanú frustráciu. Podoba sveta sa prudko mení, no situácia  Palestínčanov zostávala nemenná.

Rusko, Východná Európa, Čína začínajú mutáciu smerom k akejkoľvek modernite, arabský svet zasahuje tlaková vlna z posledných protiruských rakiet odpálených mudžahedínmi v Hindukúši. Čína sa vydáva cestou trhového konfucionizmu, východná Európa prežívala eufóriu, no vyhľad z okupovaných území do záhrad židovských kolonistov začal zakrývať nový múr. Čím viac narastal význam Izraela v amerických plánoch na premodelovanie Blízkeho východu, tým viac boli palestínski politici marginalizovaní a systematicky označovaní za nedôveryhodných teroristov v snahe zdiskreditovať všetky palestínske snahy o vytvorenie štátu.

Nezáujem Spojených štátov na vytvorení palestínskeho štátu a rozpútanie vojny v Mezopotámii viedli v časti európskej ľavice k novej forme antisemitizmu. Palestínčanom prisúdila ľavica stredovekú úlohu detí, ktoré dnes židovský štát zneužíva na upevňovanie vlastnej sily tak, ako mali v minulosti rabíni pitím kresťanskej krvi brániť diaspóru pred falošnými prorokmi.

Palestínska vojna sa so všetkými jej tragédiami - od vraždy izraelských športovcov, cez rakety odpaľované Hizballáhom, až po zabíjanie ľudí satelitmi navigovanými raketami - stala symbolom najdlhšie trvajúcej nespravodlivosti od skončenia 2. svetovej vojny. Konzervatívna pravica zacítila v palestínskej otázke príležitosť ako židovskému štátu dokázať svoju lojalitu. Bez zaváhania podpísala ideologické aliancie so sionistickými kresťanmi a cynicky podporovala izraelskú politiku voči Palestínčanom, ktorou si podvedome vyrovnávala pocit vlastnej viny za Protokoly sionských mudrcov a konšpiračné teórie o svetovom židovstve.

Každá kritika Izraela sa stala neprípustnou, aj vtedy, keď vychádzala z prostredia izraelských mierových aktivistov. A tak sa stali poprední židovskí intelektuáli ako Grossman, Oz alebo Chomsky antisemitmi, zatiaľ čo mäsiar zo Sabry a Šatily medituje nad kabalistickou kliatbou, napojený na trubičky ako bojovník za hodnoty západnej demokracie nie na súde, ale v nemocnici.

Rozrušení mládenci, ktorí broja zato, aby ich rovesníci umierali za firmu Halliburton v Iraku a čoskoro za lacnejšiu ropu v Iráne, nás budú presviedčať o tom, že človek, ktorého starí rodičia zahynuli v koncentračnom tábore, nemôže byť fašistom. Žiaľ, keď prežijeme autonehodu, ešte to neznamená, že nemôžeme niekoho zabiť na diaľnici. Politický program Avigdora Liebermana dokazuje, že historické tragédie nie sú vakcínou proti ich opakovaniu.

Pravicový antisemitizmus sa dnes presunul na druhú zložku semitizmu - Arabov. Dookola nám bude vysvetľovať, že na Haifu dopadajúce rakety Hizballáhu sú väčšou katastrofou ako používanie ostrej munície proti deťom vyzbrojeným prakmi tak, ako sa zbabelo odvoláva na Husajnovo vraždenie Kurdov vždy, keď sa opýtate na počet obetí americkej okupácie Iraku. Pravicový antisemitizmus dokazuje obsesívnu potrebu konzervatívnej scény hľadať vnútorného nepriateľa, ktorý „ako potkan ohlodáva základy západnej civilizácie“.

Jeho ľavicová varianta je tragickým dôkazom o tom, ako môže túžba po spravodlivosti prerásť do nenávisti. Palestínska otázka sa stala výkladnou skriňou zlyhania svetového poriadku v réžii takzvaného medzinárodného spoločenstva. Žalostný stav, v ktorom sa nachádza myšlienka palestínskeho štátu, nie je dôsledkom obľúbených klišé o lenivých bohatých šejkoch, ktorí by mali zaplatiť jeho fungovanie namiesto bahenných zábalov v Piešťanoch, ani dôsledkom výhovoriek o skorumpovaných palestínskych politikoch, ani dosledkom raketového krúžku Hizballáhu.

Neexistencia palestínskeho štátu nie je ani - ako sa mylne domnievajú antisemiti - dôsledkom existencie izraelského štátu. V minulosti sa antižidovské sily v Európe pokúsili dokazovať, že existencia judaizmu je prekážkou pri čistení a upevňovaní civilizácie. Dnes počúvame, že neexistencia palestínskeho štátu je najlepším spôsobom ako fixovať sily medzinárodného džihádu, a zabrániť tak novému výsadku v Andalúzii. Politickým pokáním za vyvraždenie európskych židov bolo vytvorenie štátu Izrael. Nedovoľme pravicovej islamofóbii a ľavicovému antijudaizmu, aby palestínsky štát vznikol až ako akt pokánia potom, čo sa z Arabov stanú Židia.