Za všetko môžu Židia.

A jezuiti, katolíci a pápež. A tajné služby, ako inak. A politici. A komunisti, anarchisti, socialisti. A, ako sem len mohli neuviesť na prvom mieste: templári, slobodomurári, rozenkruciáni, satanisti, ilumináti, paladiáni, rytieri tajných spoločností a Veľkého Orientu. A, aspoň jedna pravda: peniaze.

Čítanie kníh by rozhodne nemalo byť len rýchlym skákaním po dejových zvratoch príbehu. Hoci sa napínavých zvratov v najnovšom románe Umberta Eca nepochybne dočkáte omnoho viac, ako by ste očakávali. Akurát, že sa nedejú na povrchnej úrovni nepravdepodobnosti napínavých thrillerov, kde sa skákaním z odstavca na odstavec dostávate do cieľa a ten, kto je od počiatku dobrý prekvapujúco vyhrá. Lenže čítanie nie je pretek a cieľová páska poslednej vety nie je odpoveďou na otázku, či je záhradník skutočne vrahom. Ak knihu píše spisovateľ, akým je Umberto Eco, autor, ktorí sa doslova baví čítaním a písaním, človek, ktorý miluje prehrabávať sa v starých knihách a hľadať súvislosti, odkazy, sledovať cesty myšlienok, tak si môžete byť istí, že jediným, kto je v celom prípade nevinný, je čitateľ. Alebo ani ten nie? Nakoniec, o úlohe čitateľa v texte písal Umberto Eco v štúdii Lector in fabula, z ktorej vyplýva, že pri sprisahaní čítania má svoju úlohu (či podiel viny?) aj ten, kto riadky vníma a interpretuje. A o interpretácii je aj príbeh šiesteho Ecovho románu Pražský hřbitov (pre korektnosť faktov dodajme, že slovenský preklad vychádza v polovici decembra).

19. storočie. Ublatené priedomia slovenského Martina. Ľudovít Štúr študuje v Nemecku v rovnakom období ako Karol Marx. Evanjelik Štúr, o tri roky starší, ako na protestanta konvertovaný Žid Marx, končí len o rok skôr na univerzite v Halle (1840), ako otec Kapitálu v Jene. Obidve mestá spájala už vtedy ani nie 100 kilometrová železnica, obidvaja Heglom ovplyvnení študenti si teda mohli dať aj wieswurst a korbeľ piva pri diskusiách o budúcnosti. 19. storočie, ktoré plodilo storočie dvadsiate. Možno keby si Štúr a Marx porozumeli, mohlo vyzerať národné obrodenie inak. Štúr sa však v najnovšom Ecovi nespomína, Marx áno, aj Garibaldi, Nievo, Dreyfus, Dumas, Dostojevskij, Huysmas, Freud, Račkovskij, Blavatská a ďalší. Tých reálnych postáv, ktorými Eco zaľudnil svoje ohromujúce pátranie po koreňoch niektorých desivých udalostí storočia dvadsiateho, je neúrekom. Sám Eco vraví, že vlastne jedinou vymyslenou postavou, aj to len tak na polovicu (či presnejšie, poskladaný z dvoch), je hlavný hrdina románu, autor denníka, podvodník, donášač, falšovateľ, antisemita a terorista Simone Simonini.

Historickú fresku nám autor – nebol by to Umberto Eco – servíruje v vo viacnásobnom rozprávaní. Je tu akýsi virtuálny rozprávač, ktorý sleduje denníkové zápisky z roku 1897 dvoch rôznych zapisovateľov (alebo je to len jeden?) dohadujúcich na správnej interpretácii udalostí ostatných desaťročí. Ako to už čitatelia Ecových literárnych parád vedia, schopnosť talianskeho profesora prinášať dôkazy pre rôzne interpretácie tohto sveta a jeho udalostí je nekonečne zábavná a tak sa pred čitateľom začínajú vrstviť odkazy, ktoré si protirečia, dopĺňajú sa, pôsobia fantasticky, hoci sú reálne, alebo realisticky, hoci sú dielom podvrhov či literárnych mystifikácií. Dohadovanie sa dvoch pisateľov postupne odokrýva fakt, že zápisky píše predsa len jedna osoba, ktorá trpí rozdvojením, avšak – vďaka autopsychoanalýze inšpirovanej náhodným známym z kaviarne, istým Freudom, s ktorým sa stretol pisateľ zápiskov – sa nakoniec vráti z hysterického rozdelenia do normálu.

Zápisky však odhaľujú dejiny čohosi omnoho strašnejšieho, než nejaká psychická porucha, ktorá je vlastne skôr takou roztomilou a zábavnou manierou spisovateľa. Simonini, pretože on je autorom zápiskov, je mysterióznou postavou, ktorá sa pohybuje v zákulisí najvyššej politiky, pravda, ako špión, neraz dvojitý, informátor a obstarávateľ falšovaných dokumentov. Sledujeme ho ako akéhosi historického Jamesa Bonda prenikajúceho do útrob Garibaldiho velenia, kde sa zhostí dôležitej úlohy a odstráni financ majstra revolučnej armády, známeho spisovateľa Ippolita Nieva. Príbeh potopenia lodi, na ktorej sa Nievo plavil aj s množstvom dôležitých dokumentov, patrí v talianskej historiografii k obľúbeným témam konšpiračných teórii, pretože záujem na „potopení“ dokumentov mohlo mať viacero politických síl – vrátane jezuitov, pápeža, medzinárodných armád pomáhajúcich Garibaldimu či, nech to znie dobre, tajných spoločenstiev slobodomurárov. Po tomto akte Simonini uteká či je odprataný do Paríža a zhostí sa svojej veľkej úlohy odhalenia spiknutia.

Simonini však za všetkým vidí aj židovské sprisahanie a postupne sa v spomínaní v zápiskoch začínajú objavovať nitky vedúce k vytvoreniu antisemitského pamfletu, známeho ako Protokoly sionských mudrcov. Eco podrobne rozoberá textové vrstvy, z ktorých sa pamflet zrodil a siahajú až do 18. storočia, ukazuje literárnu fiktívnu inšpiráciu, odkrýva vrstvy tajných služieb, ktoré chceli zdiskreditovať nepohodlných politikov vo Francúzsku, ukazuje medzinárodné špionážne hry prepájajúce jednotlivé mocnosti. Čitateľ s napätím sleduje, ako vlastne tento podvrh vznikol. Niet dôvodu vyťahovať podrobnosti, na to si prečítajte knihu, hrôzostrašnejšie však je, že takáto bohapustá mystifikácia sa stala základom a zdôvodnením potreby „riešenia“ židovskej otázky v Hitlerovom Mein Kampfe a zámienkou pre holokaust. O tom už, pravda, Ecov román nehovorí, zato vás až zamrazí, aký bizarný a tragikomický príbeh stojí za najväčšou tragédiou 20. storočia – rasovou vojnou.

Ecov román chce skúseného čitateľa, ktorý má povedomie o európskej kultúre, spoločnosti a politike 19. storočia. Pravda, ide aj o mysteriózny príbeh, v ktorom sa množstvo nitiek rozpletie niekedy až nečakane, po dlhých a dlhých stranách. Nájdete v ňou útroby Paríža, tajné spolky, prácu špionážnych služieb, nenávisť, zvrátenú sexualitu, veľmi veľa možných interpretácií. Eco je však dokumentarista a dáva dokopy to, čo robia dobrí špióni: sleduje dobovú tlač. A z nej stavia príbehy, domýšľa si a ponúka čitateľom svoju verziu toho, čo sa naozaj mohlo stať za tými správami, o ktorých sa písalo.

A možno sa pýtate, akú úlohu v tom všetkom hrá ten pražský cintorín. No, viete, ono je to celé tak, že práve to je miesto, na ktorom sa, ale to je tajná informácia, zišli o polnoci rabíni zastupujúci trinásť izraelských kmeňov, aby si dohodli taktiku ovládnutia sveta. Ich vízia sa pomaly, ale isto napĺňa, stačí sa len dobre okolo seba pozerať, veď Protokoly sionských mudrcov predsa klamať nemôžu. Ak, pravda, neuveríme príbehu Umberta Eca, ktorý si myslí, že Protokoly sú podvrh a sprisahanie je výsledkom spravodajských hier tajných služieb, ktorým slúžia psychopatologickí jedinci. Ale kto riadi tajné služby? Slobodomurári či jezuiti? Alebo aj tých si len vymysleli? Je tu niekto bez viny?

Umberto Eco: Pražský hřbitov (prel. Jiří Pelán, Argo, 2011)