Ak si Barack Obama naozaj zaslúži za niečo titul Gorbačov Západu, tak je to skôr za spôsob, akým hovorí so svetom, ako za jeho konkrétne činy. Ani jeho vyzdvihovanú odzbrojovaciu iniciatívu nemožno prirovnať k tej sovietskej z osemdesiatych rokov, keďže súčasný americký prezident rokoval na rozdiel od vtedajšieho komunistického vládcu z pozície sily a dohoda (nakoniec nie až taká významná) oslabuje predovšetkým Rusko v oblasti, v ktorej bolo až doteraz relatívne rovnocenným partnerom Spojených štátov.

. Z tohto hľadiska bol Gorbačovov krok odvážnejší. Pravda, niekedy môže aj rétorika predznamenať skutočné zmeny, ako to zažili napríklad krajiny bývalého sovietskeho bloku v osemdesiatych rokoch. Lenže v jednej veci sa Barack Obama od svojich predchodcov neodlišuje. Neutíchajúci sebestredný pocit dokonalosti a vrcholnej vyspelosti vlastnej krajiny, ktorú chce dávať za príklad všetkým ostatným. Až tak vášnivo, že pri tom zabudne na historické fakty – ak ich vôbec (pri poznaní charakteru tamojšieho vzdelávacieho systému) vôbec ovláda. Hovorím o jeho presvedčení, ktoré počas svojho nedávneho turné po Európe a Afrike neustále opakoval, že Spojené štáty VŽDY podporovali ľudské práva vo svete. Nechcem tu pripomínať notoricky známe fakty o dlhodobej podpore diktatúr v Latinskej Amerike, na Blízkom východe alebo v rovníkovej Afrike. Chcem uviesť na pravú mieru, kto a kedy uviedol agendu ľudských práv do zásad medzinárodnej politiky.

     Keď sa od druhej polovice šesťdesiatych rokov začala pripravovať Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe, úcta k ľudským právam nefigurovala nielen v sovietskom návrhu, ale ani v iniciatíve NATO. Táto pozícia sa nezmenila ani na začiatku sedemdesiatych rokov. Ani vtedajší americký prezident Richard Nixon, ani jeho poradca pre národnú bezpečnosť a neskôr minister zahraničných vecí Henry Kissinger neverili, že by boli ľudské práva legitímnym predmetom svetovej diplomacie. Odpor voči internacionalizácii ľudských práv tak na Západe nedeklarovali iba tri diktatúry spomedzi členských štátov a spojencov NATO (Grécko, Portugalsko a Španielsko), ale aj samotné Spojené štáty. Rastúci záujem zakotviť ľudské práva ako medzinárodnú zásadu v tom čase prejavovali predovšetkým Európske spoločenstvá, kým Severoatlantická aliancia nevenovala tejto agende ani zmienku. Najmä od gréckej krízy v roku 1967 považovali Európske spoločenstvá demokraciu a ľudské práva za nevyhnutné predpoklady pre členstvo v nich, čo Severoatlantická aliancia v tom čase nevyžadovala. Frustrácia z pozície NATO vyvrcholila na summite aliancie v decembri 1972, keď USA, Grécko, Portugalsko a Španielsko opätovne odmietli zavedenie myšlienky úcty k ľudským právam ako základnej zásady vo vzťahoch medzi európskymi krajinami. Na vrcholnej schôdzke Severoatlantickej aliancie v júni 1974 Henry Kissinger dokonca vyzval Európanov k väčšej flexibilite v otázke západných hodnôt. Väčšina západoeurópskych šéfov diplomacií bola týmto vystúpením pobúrená a jeden britský diplomat sa vyjadril, že pasáž týkajúca sa KBSE vyzerala na prvý pohľad, ako keby ju spísali Sovieti. Konečný dokument KBSE podpísaný 1. augusta 1975 v Helsinkách, ktorý zahrnoval balík ľudských práv, bol napokon výsledkom dvaapolročného tvrdého vyjednávania Európskych spoločenstiev, ktoré museli prekonať odpor dvoch superveľmocí v tejto otázke.

     Nielen Sovietsky zväz, ale aj Spojené štáty sa bezprostredne po helsinskom summite usilovali o politiku znižovania významu KBSE. V tom čase však už silnel tlak mimovládnych organizácií, ktoré sa dožadovali splnenia záväzkov. Obrat nastal po prezidentských voľbách v USA koncom roka 1976. Demokratický kandidát Jimmy Carter bol rovnako ako jeho republikánsky rival pôvodne skeptický k helsinskému procesu a ľudským právam v zahraničnej politike a toto stanovisko zastával ešte v júni. Silnejúci tlak ľudskoprávnych aktivistov a východoeurópskych disidentov ho však prinútil, aby sa voči svojmu protivníkovi vyhranil aj takýmto spôsobom. Expert na výskum verejnej mienky George Gallup to vtedy nazval „rozhodujúcim momentom volebnej kampane“. Bol to záväzok, vďaka ktorému novozvolený prezident Jimmy Carter uviedol do americkej zahraničnej politiky ľudské práva ako jednu z priorít.

     Dejiny podľa známej frázy obyčajne píšu víťazi. Vždy bolo ťažké odhaliť zlo páchané pod ušľachtilými heslami. George Bush tvrdil, že chce priniesť národom Blízkeho východu slobodu. To isté hlásal dvesto rokov pred ním Napoleon Bonaparte, ktorý pod heslom šírenia slobody prevalcoval Európu a všetci vieme, ako to dopadlo. Komunista, ktorý pod rúškom oslobodenia človeka ho úplne zotročil, kolonizátor, ktorý pod rúškom šírenia civilizácie ju rozvrátil, globalizátor, ktorý pod rúškom voľného obchodu ožobračuje globalizovaných i profesionálny ľudskoprávny aktivista, ktorý pod rúškom práv človeka upevňuje moc vyvolených, tí všetci by mali byť pre nás mementom, aké jednoduché je zneužiť vznešené ideály. Dejiny zápasu za ľudské práva, ktoré interpretuje najmocnejšia mašinéria sveta, vyznievajú mimoriadne nedôveryhodne.

Súvisiace články:

• Čierny otec z Washingtonu v Moskve