Otázka už ani neznie, či si Izrael môže dovoliť prekročiť akékoľvek medze, ale či má vôbec nejaké medze. Pretože ak nejaké má, tak aj tie prekročí. Ale strašne veľa pri tom riskuje.

Vieme, ako sa to začalo. Počas návštevy amerického viceprezidenta Izrael zverejnil správy o plánovanej výstavbe v okupovanom Jeruzaleme. Vyvolalo to „nepriaznivé reakcie“ americkej vlády.  Americko-izraelské vzťahy sa (podľa médií) „otriasli v základoch“, došlo v nich k „najväčšej kríze za 34 rokov“. Už pár dní po počiatočnom „vypustení pary“ sa však americká administratíva upokojila, mnohí jej poprední členovia sa hádam aj zľakli vlastných „silných“ slov na adresu Izraela. Vzťahy sa chytro „znormalizovali“ a došlo k poslušnému návratu k servilnému postoju. Oficiálny výsledok stretu bol, že: „rozdielne názory na výstavbu sa síce nezmenili, obe strany sa však rozhodli ustúpiť od konfrontácie“.

Otázka je, prečo to všetko?

Ak to nebola náhoda, resp. neuveriteľné babráctvo neznámeho úradníka na neznámom úrade, sú dve možnosti. Buď šlo o pokus zistiť, čo si Izrael vo vzťahu k USA môže dovoliť, alebo pokus ukázať, čo všetko si dovoliť môže. V prvom prípade je zistením je, že izraelská administratíva si voči USA môže dovoliť asi naozaj všetko. V druhom prípade je zistením to isté. Hrdá veľmoc, ktorá si od nikoho „nedá skákať po hlave“ znesie s útrpným úškľabkom (a možno s masochistickou radosťou) od Izraela akúkoľvek facku.

Ale... Niekomu toto zistenie nestačilo. Potreboval americkú vládu ešte viac ponížiť, dokonca na pôde USA. To čo stváral Netanjahu na konferencii americkej proizraelskej lobby AIPAC, tak to sa ináč ako konfrontácia nazvať nedalo. Obamova reakcia, jeho vyslovene chladný postoj k „milovanému spojencovi“ je preto viac než logická. Že si za to vyslúžil označenie antisemitu a najväčšej pohromy pre Izrael, to je logické tiež.

 Sporný štatút Jeruzalema je nesporný. Od roku 1949 bol zelenou líniou rozdelený na západnú izraelskú a východnú jordánsku časť. V roku 1967 Izrael východnú časť obsadil a v roku 1980 izraelský parlament vyhlásil celý Jeruzalem za nedeliteľné hlavné mesto Izraela. Väčšina štátov však toto rozhodnutie Izraela neuznala a sídlom ich veľvyslanectiev je naďalej Tel Aviv. Podľa medzinárodného spoločenstva je východná časť Jeruzalema súčasťou územia zvaného Západný breh, ktorý Izrael okupuje. Okupované územie je jedným z hlavných predmetov všetkých minulých i budúcich mierových rokovaní. Svojvoľne nakladať s jednou jeho časťou, snaha o zmenu demografických pomerov v okupovanom Jeruzaleme, je preto obrovským rizikom. Alebo skôr jasným signálom, že Izrael o mier nestojí?

 Súčasná izraelská vláda sa správa vyslovene hlúpo. Pardon, šialene. Robí všetko preto, aby sa nič, čo len vzdialene pripomína mier prijateľný pre obe strany, nestalo skutočnosťou. Píli si tým ale pod sebou konár. Ba nie pod sebou, pod celým Izraelom. Vyslovene hazarduje s budúcnosťou celého Izraela. Pretože v súčasnosti potrebuje vznik samostatného palestínskeho štátu zo všetkých najviac práve Izrael. Ak na okupovanom území nevznikne Palestínsky štát, Izrael čaká osud Juhoafrickej republiky. Skôr či neskôr bude musieť uznať občianske práva všetkých obyvateľov ním obsadeného územia, obyvateľstvo okupovaných území bude zrovnoprávnené s občanmi Izraela. Z Izraela sa konečne stane demokratický a právny štát, len to už nebude Izrael ako ho poznáme a po akom túžia židovsko-sionistickí a kresťansko-sionistickí fanatici.

Toto všetko izraelská vláda riskuje. Odpoveď z najvnútornejšieho vnútra Izraela na seba nemôže dať dlho čakať. Ba možno sme ju už aj zaregistrovali. Skoro sa zdá, že posledný kiks Mossadu v Dubaji bol úmyselným zlyhaním naplánovaným jeho vedením, ktoré muselo európske štáty a štátnikov týmto spôsobom ponížiť, aby konečne začali na svojho milovaného spojenca aspoň trochu tlačiť do niečoho vzdialene pripomínajúceho mierový proces. Ak chcete zachrániť Izrael, prinúťte ho správať sa rozumne. Aj proti jeho vôli. Kouchner to pochopil prvý, bohužiaľ ostatným to dlho trvá.