Už starí marxisti vedeli, že kultúra je iba taká spoločenská nadstavba. Dôležitá je ekonomika a triedny boj.

Plány ministerstva zahraničných vecí zatvoriť štyri z ôsmich kultúrnych inštitútov dokazujú, že neoliberálny pohľad na svet si z marxizmu zobral to najhoršie. Život je podľa jedného aj druhého ekonomickým bojom, v ktorom je človek iba nadstavbou. No tomuto neuváženému rozhodnutiu nemôžeme, žiaľ, oponovať tým, že inštitúty sú modelom toho, ako môžeme predstaviť svetu naše umenie.

Koľko ráz som sa v Paríži hanbil za nešťastné bábiky zo šúpolia... Najlepšie z rodného kraja riaditeľa inštitútu, ktorého bratanec vyrába drevené lyžice, čo sa tak dobre predávajú na trhu suvenírov v Zakopanom.

Pri vstupe číha nezničiteľný kalendár slovenských kúpeľov z predminulého roka a žltá fotografia Bojnického hradu s logom Little Big country - krajiny s názvom indiánskej rezervácie. Aj napriek pár láskavým a talentovaným ľudom sú inštitúty naďalej trafikami pre ľudí, ktorí do Berlína, Moskvy alebo Ríma nejdú s nijakou koncepciou prezentácie slovenskej tvorby, ale iba s túžbou odložiť si diéty a kamošovi zo školy urobiť výstavu.

Aj napriek tomu je dôležité, aby inštitúty zostali. No musia sa radikálne zmeniť. Ich stav je dôsledkom neexistujúcej koncepcie kultúrnej diplomacie, ktorú technokrati považujú v lepšom prípade za zábavu, v horšom za nepredvídateľný zdroj nezrozumiteľnosti. Podobne ako kultúrne inštitúty vyzerajú dnes muzeálne obchody slovenských hradov, kde nájdete okrem nevzdelaných brigádnikov aj jeden kus umelohmotného rytierika, dva balíky starých kúpeľných oblátok, nejaké obrúsky z poddanského podhradia, možno z Číny, a pod pultom cigarety.

Ak severské krajiny nepovažujú za hanbu spojiť svoje diplomatické misie do jednej, možno by bolo dobré premýšľať nad tým, prečo nenavrhnúť našim susedom vytvorenie V4 inštitútov, ktorých súčasťou by malo byť bezpochyby aj Rakúsko. Je zarážajúce, že stredoeurópske krajiny dnes spolupracujú oveľa výraznejšie v politike alebo v obrane ako v kultúre, ktorá formuje našu identitu a životný pocit. Slovenská a česká vláda budú mať čoskoro prvé spoločné rokovanie, vzdušný priestor budeme strážiť s Maďarmi, v zahraničí máme stredoeurópske zmiešané jednotky, na maďarských termálnych kúpaliskách to vyzerá ako na korunovácii posledného cisára.

Spoločný stredoeurópsky kultúrny priestor by urobil Mitteleuropu skutočnejšou. Dnes je stále prízrakom, o ktorom hovoríme, že sme ju zazreli v krčme na Malej strane, v bývalom viedenskom gete, v Máraiových Košiciach, no vždy priveľmi krátko na to, aby sme ju vedeli opísať. Krátko na to, aby si Riman alebo Parížan predstavil v súvislosti so strednou Európou niečo viac, ako roztopené Mozartove gule, Golemov z čínskej hliny a džbánik z vianočných trhov.

Text vyšiel aj v denníku Pravda