JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Koniec liberálneho prešľapovania

Ľudia sa rozhodujú medzi kritikou a odchodom (voice vs. exit), poznamenal známy ekonóm Albert O. Hirschman. Rozhodnutie o brexite bolo ...

[Joachim Becker]

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Čo môžeme spraviť pre lepšiu Európu

DiEM25, hnutie za skutočnú demokraciu v EÚ, ktoré založil Yanis Varoufakis a signatármi sú i také osobnosti ako Noam Chomsky, Slavoj ...

[Alena Krempaská]

Ľavica je viac než humanistické moralizovanie

Kríza žánru | Editorial | Ľuboš Blaha | 25.03.2010

_ma_small

Každý, kto aspoň trochu sleduje ideové spory medzi slovenskými ľavicovými intelektuálmi, určite postrehol, že na stránkach SLOVA a na internetovom portáli jetotak.sk sa v ostatných mesiacoch rozprúdila zaujímavá a plodná diskusia o budúcnosti sociálnej demokracie na Slovensku a v Európe.

Žiaľ, niektorí intelektuáli túto diskusiu zneužili na „vybavovanie si osobných účtov“ a preniesli ju z odbornej do osobnej roviny. Iní ju využili na emočné výlevy voči vládnej strane SMER-SD. Napriek tomuto všetkému však v tejto diskusii zaznelo veľa hodnotného a aj preto som si osvojil názor tých ľavičiarov, ktorí ma nabádali, aby som v diskusii pokračoval a vopred sa ospravedlňujem každému, kto by ďalší môj príspevok do diskusie chápal ako akýsi akt „uzurpácie slova“.

 

Zároveň vopred ubezpečujem každého, kto by moju argumentáciu chápal ako osobný útok na kohokoľvek zo skupiny, ktorú som v predošlých článkoch v SLOVE označil za „postmodernistov“, že sa – rovnako ako v minulých článkoch – zdržím toho, aby som skĺzal do osobnej roviny. Ak budem kritizovať, budem vždy kritizovať názory ľudí, nie – ľudí.

 Argumenty, nie osobné útoky

Nezastávam názor, že myšlienky možno pochovať tým, že sa niekto pokúsi zdiskreditovať jej nositeľov. Aj preto som vždy s nechuťou hľadel na dielo britského konzervatívneho novinára Paula Johnsona, ktorý sa vo svojej zlostnej knižke Intelektuáli priam komicky snažil znemožniť ľavicových filozofov poukazovaním na ich súkromný život či údajné charakterové nedostatky. Podobne postupovali aj Stalinovi a Berijovi agenti v 30. rokoch minulého storočia, lenže v tomto prípade už dôsledky neboli komické: život to stálo mnohých ozaj kvalitných intelektuálov, za všetkých spomeňme Nikolaja Bucharina. Nie, osobná nenávisť nie je cesta a ľavici môže jedine uškodiť. Prenechajme preto ideologickú nevraživosť pravicovým a stalinským úderkám a venujem sa radšej meritu veci.

Aby som zhrnul svoje predošlé úvahy, vo svojich článkoch na stránkach SLOVA som sa pokúsil upozorniť na krízu európskej sociálnej demokracie, ktorá podľa môjho názoru vyplýva z jej nešťastných ideových posunov od tradičných ľavicových hodnôt k liberálnym a postmoderným témam. Sociálna demokracia sa na západe odvrátila od svojho tradičného elektorátu, ktorý vždy tvorili chudobní ľudia, bežní zamestnanci, bezbranní robotníci či sociálne vylúčení a svoju politiku postavila na záujmoch stredných vrstiev a liberálnej mestskej inteligencie. Aj preto dnes mnohých jej tradičných voličov nájdeme buď medzi neofašistami (napr. Národný front vo Francúzsku) alebo neokomunistami (napr. strana Ľavica v Nemecku). Ako riešenie tejto situácie som obhajoval, aby sa sociálna demokracia vrátila k svojim tradičným sociálno-ekonomickým otázkam, k solidarite, k sociálnemu štátu, k  sociálnemu radikalizmu, skrátka, k svojej tradičnej politike, v rámci ktorej vždy obhajovala ekonomické záujmy nižších príjmových vrstiev. Vo svojom ostatnom článku som zároveň tvrdil, že strana SMER-SD na Slovensku robí dobre, ak kladie dôraz na sociálnu a ekonomickú politiku namiesto liberálnych a postmoderných tém. Ako som však doplnil, postmoderné a liberálne témy sú veľmi dôležité, hoci nie sú prioritné pre sociálnu demokraciu.

 

Lacný antikomunizmus

Za tieto svoje pohľady som bol obvinený z toho, že dejiny sociálnej demokracie interpretujem z „komunistických pozícií“. Zároveň mi bolo vytknuté, že nedokážem pochopiť, že „nesmierny teror spájaný s touto (komunistickou) ideológiou ju priviedol do slepej uličky“ (Eduard Chmelár). Nebudem sa venovať tomu, že obviňovanie akejkoľvek ideológie z teroru je nezmyslená intelektuálna skratka, na ktorej si síce vybudoval vedeckú kariéru nejeden antikomunista (za všetkých spomeňme Karla Poppera, ktorý z totalitných zločinov obviňoval nielen Karla Marxa, ale dokonca aj Platóna, Aristotela či Hegela), no v korektnej diskusii nemožno viniť Marxa zo Stalinových zločinov o nič viacej ako Ježiša Krista z upaľovania bosoriek či Adama Smitha z hladomorov v 19. storočí. Marx ako hlavný ideológ komunizmu bol radikálny demokrat a humanista, čiže spájanie ideológie komunizmu s terorom je skratkovité a nepodložené. Ale problém nie je iba v tom, že niektorí liberálni postmodernisti preberajú ideologické skratky antikomunistov. Problém je predovšetkým v tom, že moju interpretáciu nesprávne označujú ako „komunistickú“ iba preto, že zastávam názor, že sociálna demokracia sa má vrátiť k svojim tradičným voličom (pracujúci, robotníci, sociálne vylúčení, chudobní atď.). Akoby to nebola práve západná sociálna demokracia, ktorá do 80.rokov minulého storočia práve záujmy týchto voličov otvorene hájila. A asi by sa nikto, kto je pri zmysloch, neodvážil obviňovať bývalého švédskeho premiéra Tageho Erlandera alebo bývalého francúzskeho prezidenta Francoisa Mitteranda z toho, že boli komunisti.

Nezazlievam svojim kritikom, že ma označujú za komunistu, hoci ja osobne sa vidím skôr na ľavom krídle sociálnej demokracie. Ale nebudem sa „biť“ o slovíčka. Nehanbím sa za to, že v teoretickej rovine považujem Marxovo dielo za veľmi inšpiratívne, čoho dôkazom je aj moja nedávno vydaná monografia Späť k Marxovi?. Nemám žiadne fundamentálne výhrady voči reformným komunistickým stranám ako sú nemecká Die Linke či talianska Rifondazione. Nikdy som sa nebránil spolupráci s komunistami a mnohé aktivity komunistických strán považujem za užitočné aj dnes. Skrátka, vždy som zastával stanovisko, že komunisti a sociálni demokrati by mali nájsť cestu k spolupráci v záujme napĺňania ľavicových hodnôt, ktoré spoločne zdieľajú. To však neznamená, že každá moja interpretácia praktickej politiky musí byť zákonite komunistická. Tu nejde o spor medzi „zlou“ komunistickou a „poctivou“ sociálnodemokratickou perspektívou. Tu ide o spor medzi politickým realizmom a humanistickým idealizmom.

 

Humanizmus nestačí

Rozdiel medzi mojím pohľadom na dejiny sociálnej demokracie a pohľadom niektorých mojich kritikov z radov postmodernistov je v tom, že ja pod ľavicou rozumiem viac než len humanistické moralizovanie. Pravdou je, že kým v 19. storočí neprišlo na svet Marxovo dielo, ľavicové (schválne sa vyhýbam slovu „robotnícke“, aby ma zasa niekto lacno neobviňoval z komunizmu) hnutie sa vyčerpávalo planým humanizmom, nesystematickým moralizovaním a politickou slabosťou. Stačí si len spomenúť, ako skončili aktivity francúzskych sansculotov či britských chartistov koncom osemnásteho, resp. začiatkom devätnásteho storočia. A hoci by som aj hneď teraz všetkými desiatimi podpísal utopické vízie Charlesa Fouriera či Roberta Owena, ich vízie vychádzali z presne toho istého politického impotentizmu (pardon za výraz), ako vízie dnešných humanistov.

Samozrejme, humanistické posolstvá si hlboko vážim, aj keď osobne dávam prednosť filozofickej analýze, nie esejistike. Ale zároveň zastávam názor, že pokiaľ sa aj tie najkrajšie morálne ideály neopierajú o realitu, a pokiaľ sa neprenesú do politickej roviny, ostávajú iba moralizovaním, alebo – slovami Václava Bělohradského – morálnym gýčom. Darmo budú ľavičiari moralisticky kázať o nepeknostiach tohto sveta, pokiaľ nedokážu nájsť odvahu na politickú akciu a túto akciu oprieť o masy bežných ľudí, ktorí síce možno nemajú také isté humánne pohnútky a kozmopolitné cítenie ako niektorí naši ľavicoví intelektuáli, ale napriek tomu predstavujú jediného hmatateľného spojenca, prostredníctvom ktorého sa dá zmeniť systém k lepšiemu a  naplniť ľavicové hodnoty. Ako to v inej súvislosti presne vystihol Slavoj Žižek: humanizmus jednoducho nestačí...

Ľavica sa musí oprieť o masy

Svet nemožno zmeniť k lepšiemu tým, že zopár aktivistov urobí demonštráciu ani tým, že sa niekoľko intelektuálov zhodne na morálnej skazenosti tohto systému. Nechcem takéto aktivity degradovať, božechráň, sú totiž veľmi potrebné a sám sa do nich zapájam, ako môžem. Ale takéto aktivity jednoducho nie sú dostačujúce! Svet sa dá zmeniť iba prostredníctvom masového hnutia a reálnej politiky. Ľavica sa musí oprieť o masy chudobných a zo dňa na deň sa pretĺkajúcich ľudí. Nemá zmysel povýšenecky ich mentorovať a odmietať im rozumieť. Inak sa dostaneme do akéhosi politického autizmu, ktorý nikam nevedie, jedine ak k sebauspokojeniu. Sociálna demokracia sa skrátka musí vrátiť k masám. Nenazval by som takýto postoj „komunistickou perspektívou“, ale skôr politickým realizmom.

Isteže, nie je nič ľahšie, ako moralizovať a súdiť celý svet, prípadne obviňovať všetkých bežných ľudí, že zrádzajú naše krásne čisté ideály. Ale nie je náhoda, že Marx urobil pre politické úspechy ľavice v posledných dvoch storočiach viac než všetci humanistickí kazatelia za dve tisícročia. Pretože humanistickou kritikou síce začal, ale neskončil... Bezpochyby, možno viesť diskusiu, či je možné ľavicové hodnoty naplniť prostredníctvom sociálnej demokracie, alebo potrebujeme radikálnejšiu alternatívu. Takúto otázku položil Peter Vittek vo svojom príspevku na jetotak.sk a v mnohom s ním súhlasím. Naďalej však verím, že sociálna demokracia sa môže prihlásiť k tradičným ľavicovým hodnotám a v čase krízy jej možno ani nič iné neostane, než sa vrátiť k radikálnejšej politike.

 

 Bez politiky to nejde...

Naša diskusia na stránkach SLOVA aj na portáli jetotak.sk od počiatku bola, je a bude predovšetkým o sociálnej demokracii, hoci ľavica je širší pojem, ktorý zahŕňa aj anarchistické, komunistické či postmoderné prúdy. Avšak, keď už napríklad Eduard Chmelár účelovo vytiahol pri svojej kritickej reakcii dosť plytký a banálny antikomunizmus, dovolím si na neho nadviazať kritikou jeho planého humanizmu. Nielen preto, že nedokážem len tak lusknutím prsta odsúdiť všetkých ľudí, ktorí „kolaborovali“ s bývalým režimom len preto, že v ňom žili každodenné životy a nechceli mať problémy. Nielen preto, že ľudia, ktorí verili v myšlienky komunizmu a ktorí sa takisto vnútorne nikdy nestotožňovali s terorom stalinských aparátnikov, sú podľa mňa mnohokrát ďaleko morálnejší ľudia než mnohí narýchlo vykvasení antikomunisti v súčasnosti. Nielen preto, že si napríklad Vladimíra Clementisa či Alexandra Dubčeka vážim rozhodne viac ako Tomáša Garigua Masaryka. Nielen preto, že mnohých komunistov úprimne obdivujem.

Odmietam antikomunizmus predovšetkým preto, že hoci bývalý režim skončil podľa môjho názoru katastrofou, nikdy sa neznížim k tomu, aby som život hodnotil len cez prizmu nadčasových ideálov a humanistického klišé. Život nikdy nie je taký dokonalý ako teória. Teatrálne porovnávať ideály s realitou je lacné a nekorektné. Pravdaže, nie je nič krajšie, ako počúvať patetické a vzletné reči, v ktorých nekompromisný humanista rázne odsudzuje všetky vojny, všetky prejavy násilia, všetky mocenské hry, všetky politické snahy. Lenže nebyť politiky so všetkými negatívami, ktoré k nej patria, možno ešte dnes by sme spolu s Eduardom Chmelárom chodili na panské a zhovárali sa potajme o tom, akí sme strašne veľkí humanisti a ako odsudzujeme všetky prejavy násilia.

 

Nemožno sa báť reálnej politiky

Keby bol niektorý z našich knižných humanistov na mieste francúzskych komunardov, v roku 1871 by netrvalo tri mesiace, kým francúzska vláda porazí Parížsku komúnu. Rozprášila by ju za pár minút, pretože náš Veľký Humanista by sedel za stolom vo svojej pracovni a poetizoval nad veľkosťou ľudského dobra. Keby sa náš Veľký Humanista zapojil do španielskej občianskej vojny v 30. rokoch, generál Franco by sa asi riadne zabával, akého nečinného súpera mu ponúkla historická šťastena. Ak by bol náš Veľký Humanista na mieste Lenina v boľševickej revolúcii, zrejme by nechal seba aj svojich ľudí zmasakrovať „bielymi gardami“. Ak by náš Veľký Humanista vyjednával koalíciu vo Švédsku v 30.rokoch namiesto Per Albina Hanssona, v mene ideovej čistoty by odmietol spiatočníckych agrárnikov a prenechal by vládu pravici. A Švédsko by dnes vyzeralo úplne inak... Schválne som použil historické príklady z každého ľavicového hnutia, či už z aktivít radikálnych demokratov, anarchistov, komunistov alebo sociálnych demokratov. Pretože jedno majú spoločné: keď bolo treba, všetci títo ľavičiari odvrátili svoju pozornosť od kníh k činom, od katedier k politike. Ak je toto „vzťah k moci“, ktorý treba odmietať, potom sa s našimi liberálnymi postmodernistami nikdy nezhodneme.

Pri všetkej úcte ku knižnému humanizmu, na to, aby sa dosiahla zmena, nemožno len moralizovať a pohŕdať nedokonalosťou bežných ľudí. Ľudí treba rešpektovať, je treba s nimi počítať, je treba hovoriť ich jazykom a vedieť ich mobilizovať. Je treba hľadať kompromisy, zvoliť si priority, vedieť konať takticky aj strategicky. A čo je najdôležitejšie – nemožno sa báť reálnej politiky. Pretože na skutočné zmeny nestačí zmobilizovať zopár stovák demonštrantov, ale – väčšinu spoločnosti. A to aj v prípade, ak väčšina spoločnosti nikdy neprejde prísnymi intelektuálnymi kritériami morálnej a hodnotovej čistoty, ktorú vo svojich moralistických článkoch obhajujú naši idealisti. Ak práve toto na sociálnej demokracii kritizujú niektorí naši knižní humanisti pod označením „vzťah k moci“, tak sa bez mučenia priznávam, že nikdy nebudem redukovať ľavicu na humanistické bľabotanie a vždy ju budem chápať aj prostredníctvom pragmatickej snahy o mocenské zmeny, a preto aj snahy o dosiahnutie sociálnej – väčšiny.

 

Slovensko je na tom lepšie než bolo

Strane SMER-SD sa na Slovensku darí nájsť demokratickú väčšinu, vďaka ktorej môže uplatňovať svoje sociálnodemokratické hodnoty. Je to aj za cenu ústupkov od niektorých princípov kultúrno-liberálneho razenia, ktoré patria k bežnej výbave socialistických strán v Európe. Ale ako som už spomínal, ak chce niekto presadzovať silný sociálny štát, nemôže si znepriateliť celé Slovensko (mínus dvesto postmodernistov) tým, že bude tvrdošijne vyťahovať témy, na ktoré ešte slovenská spoločnosť nedozrela. Opakujem: ak je niekoho ambíciou iba písať plamenné humanistické state, potom ozaj nepotrebuje žiadne kompromisy, stačí mu pero a papier. Lenže ak chce niekto zmeniť veci k lepšiemu aj v realite, nielen na papieri, potrebuje pristúpiť na kompromisy v záujme naplnenia svojho programu. Také sú pravidlá demokracie. A otázka je jediná: čo je lepšie? Byť paralyzovaný, no nekompromisný teoretik, alebo aktívny, no nedôsledný praktik? Každý si musí vybrať sám, do ktorej sorty chce patriť, ani jedna nie je dokonalá. Prvá je alibistická, druhá možno príliš pragmatická. Ale svet – na rozdiel od humanistických princípov – nie je dokonalý.

Samozrejme, SMERu sa nepodarilo naplniť všetko a aj ja osobne by som privítal radikálnejšie sociálne reformy. Lenže všetko sa nedá presadiť lusknutím prsta. Isté však je, že ak si porovnám úroveň verejnej diskusie pred štyrmi rokmi, kedy v spoločnosti prevládal primitívny neoliberalizmus a človek sa bál vôbec hovoriť o sociálnejších alternatívach, dnes je to už odrazu aj pravica, ktorá sa oháňa sociálnym štátom. SMERu sa podarilo vykloniť verejnú diskusiu doľava, a to je nemalý úspech, ktorý by mal vnímať každý, kto žil v ére Dzurindových vlád. Nehovoriac o mnohých reformách, ktoré boli jednoznačne ľavicové (zákaz zisku súkromným zdravotným poisťovniam, navrátenie dôchodkov invalidom, zastavenie privatizácie, zrušenie poplatkov v zdravotníctve, zvýšenie sociálnych dávok, reforma zákonníka práce, zníženie DPH na lieky a učebnice atď.). Je ľahké vždy a všetko kritizovať. Ale cesta samoúčelnej kritiky a politickej pasivity nikam nevedie.

 

 O nahnevanom prasiatku

Napriek tomu sa domnievam, že naša diskusia nie je iba o slovenskom kontexte.  Podstata našej diskusie nie je v tom, aký máme vzťah k SMERu, pretože nie je nič ľahšie, ako vypichnúť zopár káuz či nenaplnených sľubov a kritizovať vládnu stranu za to, že nie je dostatočne ľavicová. Takýto spôsob kritiky si zaiste nájde dostatok priaznivcov. Pretože realita pod ťarchou ideálov zákonite prehráva a prehrávať vždy bude. Ale podstata nie je v tomto lacnom populizme, ktorý bude v konečnom dôsledku každé vládnutie hocktorej strany považovať za karieristický konjunkturalizmus a „špinavý“ vzťah k moci. Pointa je inde. Pointa je v tom, že ak sa ľavičiari budú báť moci, celkom určite sa jej s potešením zmocní pravica. Ak toto má byť riešenie, ktoré navrhujú knižní humanisti, potom ich stratégii možno rozumieť jedine tak, že chcú masochisticky čeliť neľudskej pravicovej politike len preto, aby mohli ešte farbistejšie opisovať nepeknosti tohto sveta. Ale naozaj máme všetko podriadiť tomu, aby sme mohli efektívnejšie kritizovať systém? Nemá byť náhodou zmyslom ľavice tento nespravodlivý systém meniť? Hoc aj pomaly a postupne?

Niekedy mi postoj knižných humanistov pripomína známy vtip o nahnevanom prasiatku, ktoré ide po lese a odrazu spadne do jamy, z ktorej sa nevie vlastnými silami dostať von. Ide okolo zajačik a kričí na nahnevané prasiatko: „Počkaj, prasiatko, utekám po rebrík a dostanem ťa von!“ A prasiatko zlostne odvrkne: „A nepočkám!“ Áno, aj my sa dnes všetci nachádzame v akejsi jame hospodárskej krízy. Aj my by sme najradšej nečakali a chceli by sme hneď a zaraz dostať sa von z krízy. Aj my by sme najradšej zo dňa na deň zrušili rovnú daň, zaviedli radikálne sociálne reformy a vytvorili tu povedzme škandinávsky model sociálneho štátu. Ale nie všetko sa dá urobiť hneď. A postoj „nepočkám“ a budem deštruktívne hromžiť na každú snahu o zmenu k lepšiemu, je rovnako komický a absurdný ako postoj nahnevaného prasiatka. Skrátka, inak ako prostredníctvom SMERu sa na Slovensku sociálnodemokratických zmien v súčasnej dobe nedočkáme. Iba SMER-SD má ten „rebrík“, ktorý nás môže dostať z „jamy“. Jeho alternatívou je prenechanie moci asociálnym pravičiarom. A to nie je cesta, ktorú by som ako ľavičiar považoval za správnu.

 

Vysnívaní ľudia, vysnívaná demokracia

Ako som už naznačil v predošlých článkoch, hodnotovo sa spor medzi tradičnými ľavičiarmi a postmodernistami odohráva v otázke, či dať prednosť sociálnym alebo občianskym právam, či dať prednosť ekonomickým alebo kultúrnym otázkam, či dať prednosť materialistickým alebo postmaterialistickým hodnotám. Ako som však po reakciách svojich kritikov pochopil, tento spor je ešte hlbší. A netýka sa iba vzťahu k moci, ako tvrdia postmodernisti, ale skôr vzťahu – k demokracii. Knižní humanisti veľmi radi básnia o demokracii, o ľuďoch, o participácii, o samospráve. Lenže vo chvíli, kedy sa prenesú z kníh do reality, zisťujú, že presne tí istí ľudia, o ktorých básnili v knihách, sú často úplne iného hodnotového razenia, ako majú oni. Namiesto svojich vysnívaných ľudí nachádzajú ľudí z mäsa a kostí, ľudí so svojimi konzervatívnymi predsudkami, národnými vášňami, hodnotovými skratkami. A takýto ľudia im už nevoňajú.

Ďalej síce píšu plamenné frázy o priamej demokracii, o participácii, o samospráve, ale ich moralizovanie je pokrytecké, pretože im už dávno nejde o skutočnú demokraciu, ale iba o ideálnu, knižnú demokraciu. Pretože v knižnej demokracii nepotrebujú skutočných ľudí, ktorými tak veľmi pohŕdajú. V knižnej demokracii im plne postačuje ich vysnívaná realita a vysnívané pravdy. Keď Hegela v 19.storočí niektorí filozofi kritizovali, že jeho idealistický systém je odtrhnutý od reality, jeho reakcia bola: tým horšie pre realitu. Akoby som počul našich knižných humanistov...

 

Filozofi doteraz svet vysvetľovali...

Možno je to ale inak. Možno naopak naši knižní humanisti demokraciu v kútiku duše hlboko odmietajú, možno by radšej dali prednosť nejakej „osvietenej“ totalite. Možno im vlastne nejde o hľadanie skutočných riešení, možno im ide iba o obyčajnú sebaprezentáciu, v ktorej sa každá hodnota premieňa iba na frázu bez reálneho obsahu. Možno. Neviem. Ale ak sa ktorýkoľvek rozumný človek zamyslí nad tým, ako presadzovať sociálnodemokratické hodnoty do reálneho života, veľmi rýchlo zistí, že mu nestačí pero a papier. Potrebuje podporu ľudí – ľudí z mäsa a kostí. Potrebuje hľadať spojencov – spojencov, ktorí nezdieľajú všetky jeho hodnoty. Potrebuje vytvárať kompromisy – kompromisy, ktoré sa občas priečia prísne teoretickým formulkám ľavicového humanizmu. Skrátka, potrebuje politickú moc so všetkým, čo k nej v demokracii patrí.

Politika mnohým slušným ľuďom smrdí. Aj ľuďom z prostredia ľavice. Jedno je však isté: bez nej by nám ostala len moralistická pasivita, humanistické kázne a čo je najhoršie – asociálna vláda pravice. Kým toto nepochopia naši postmodernisti, ďalej budú všetko iba bezcieľne kritizovať a pohŕdať všetkým naokolo. Áno, vždy si ich rád prečítam, pretože knižný humanizmus si hlboko vážim, hoci viac ako moralizovanie si vážim korektnú analýzu. Vždy sa však k diskusii o hodnotách pridám, ďalej budem analyzovať filozofické texty, stále budem písať teoretické práce. Ale neostanem iba pri tom. Pretože na rozdiel do knižných humanistov nechcem meniť iba virtuálny svet ideí, ale aj – skutočný, empirický svet. A aby som nebol zasa obviňovaný z komunizmu, nebudem už na záver citovať známy Marxov výrok z Téz o Feuerbachovi, ktorý sa v tejto súvislosti derie na jazyk. Aj bez tejto citácie však všetci vieme, čo robili filozofi počas celej histórie a o čo, naopak, ide teraz...

 

Autor je filozof a politológ.

 

P.S. Na záver doplním už len osobnú poznámku k obvineniam, ktoré na mňa vzniesol Eduard Chmelár. Ľuďom, ktorí ma poznajú, nemusím Chmelárove obvinenia vyvracať, ale na portáli jetotak.sk je mnoho ľudí, ktorí so mnou nemajú osobnú skúsenosť. Preto by som chcel uviesť na pravú mieru niektoré Chmelárove vyjadrenia na moju osobu:

 

1.)  Pán Chmelár ma vo svojom článku „Nezradil som ľavicu, ľavica zradila mňa“ obviňuje, že som sa nezúčastňoval na rôznych pochodoch a demonštráciách a nemôžem sa preto považovať za poctivého ľavičiara. Len by som mu rád pripomenul, že som sa zúčastnil desaťtisícových pochodov alterglobalistov v Madride, Aténach, Berlíne, Ríme či Perugii. Spolu s Michalom Polákom som pripravoval bratislavský pochod proti volebnej kaucii. Celé dni som zbieral podpisy pod petíciu o referende o NATO, ktorú spomína aj Chmelár. Spolu s ním som sa zúčastnil aj na pochode proti vojne v Iraku, bol som aj jedným asi z pätnástich účastníkov prvej demonštrácie proti vojne v Afganistane pred americkou ambasádou. Vyrastal som v antifašistickom protestnom hnutí a zúčastňoval som sa antifašistických pochodov ešte v čase, kedy fungoval starý známy „pinkáč“ (dnes záhrada za prezidentským palácom). Dennodenne som sa koncom 90.rokov dostával do stretu so skinheadmi, pamätníci si možno spomenú, že som spustil aj sériu článkov proti fašistom v Petržalských novinách. Nemám pocit, že by som sa neangažoval v ľavicových zápasov, hoci sa za aktivistu nepovažujem a pracujem skôr v akademickej sfére. Pán Chmelár si však dobre pamätá, že sme na viacerých pochodoch boli obaja prítomní, preto nerozumiem jeho nepravdivému obvineniu.

2.)  Pán Chmelár na mňa zaútočil za to, že som „vyrastal v Ševcovej KSS“ a že som po voľbách účelovo prešiel z KSS do SMERu. Opäť ide o nepravdivé obvinenie. V KSS som sa stranícky neangažoval, bol som úradníkom na centrále a brigádnicky som si tak privyrábal popri doktorandskom štúdiu na SAV. Každý, kto pozná platové pomery v slovenskom vedeckom prostredí, pochopí, že nejde o nič, za čo by sa mal človek hanbiť. Keďže som mal v KSS na starosti zahraničnú politiku, väčšinu času som trávil v kontaktoch s reformnými ľavicovými stranami ako sú nemecká Die Linke, talianska Rifondazione, grécky Synaspismos či cyperský AKEL a pod. Ak ma chce niekto škatuľkovať podľa prostredia, v ktorom som údajne vyrastal, potom by bolo presnejšie spomenúť, že som vyrastal v prostredí Strany európskej ľavice. Rozhodne sa však nebudem nikdy hanbiť za to, že som pracoval ako úradník v akejkoľvek ľavicovej strane. Ľavičiarom som bol dávno predtým, než som spolupracoval s KSS či SMERom. V KSS som navyše spoznal veľa rozumných mladých ľavičiarov, ktorí nemali ani najmenšiu snahu chápať komunistickú stranu cez prizmu stalinských dogiem. Po voľbách som neodišiel z KSS do SMERu, ako píše Chmelár, ale zmenil som pracovné pôsobenie z úradníka na centrále KSS (toto miesto medzitým zaniklo) na úradníka v NR SR. Stranícky som sa neangažoval v žiadnej zo spomínaných strán. Obviňovať ma z náhlej zmeny pracovného umiestnenia iba kvôli osobným ambíciám takisto nedáva zmysel, pretože som vždy spolupracoval aj s inými ľavicovými stranami, či už s bývalou SDĽ alebo SMERom a otvorene som tak robil aj v čase svojho pracovného pomeru na centrále KSS. Najsmutnejšie je, že pán Chmelár mal stovky príležitostí osobne sa ma na tieto moje aktivity spýtať a ja by som mu to rád vysvetlil. Nikdy ma však z ničoho nekalého v týchto súvislostiach neobviňoval, a preto jeho aktuálne obvinenie chápem ako zbytočný a nemorálny úder pod pás. Za seba môžem iba potvrdiť, že ako ľavicový intelektuál nemám problém spolupracovať so žiadnou ľavicovou stranou a nikdy sa nebudem hanbiť ani za svoju spoluprácu s KSS, ani s bývalou SDĽ, ani so SMERom.

3.)  Hoci pracujem ako poradca predsedu NR SR Pavla Pašku, nikdy sa odo mňa ani od iných poradcov predsedu NR SR, ktorí sú toho najrôznejšieho ideového razenia, neočakávalo, že budeme mať vo všetkých ohľadoch identické názory ako strana SMER-SD. Predseda NR SR, ktorého si ako človeka i politika úprimne vážim, vytvoril vo svojom tíme veľmi otvorené a liberálne prostredie, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že som pred niekoľkými mesiacmi vydal knihu s názvom „Späť k Marxovi? (sociálny štát, ekonomická demokracia a teórie spravodlivosti)“, ktorá zaiste neodráža politické názory kohokoľvek z lídrov strany SMER-SD. Celé roky píšem do SLOVA články, v ktorých konzistentne obhajujem ľavicový svetonázor a nikdy ma nikto neobviňoval, že to robím kvôli svojmu aktuálnemu zamestnaniu. Ak si však chce niekto myslieť, že 10 rokov píšem do SLOVA, vydávam knihy, publikujem vedecké štúdie a zapájam sa do ideových polemík iba preto, že som dnes poradcom predsedu NR SR, potom asi nemá zmysel vyvracať mu tento obmedzený pohľad na svet.

4.)  Pán Chmelár ma viní aj z toho, že „za miesto na kandidátnej listine SMERu neváham ani vyliať vedro špiny na poctivých sociálnych demokratov“. Po prvé, na nikoho som nevylieval vedro špiny, zaoberal som sa hodnotovým sporom a nikoho som osobne neosočoval. Ak sa pána Chmelára dotklo, že som ho vo svojom článku označil za docenta žurnalistiky, nešlo o žiadne posmešné pomenovanie, jednoducho som nevedel, že je docent histórie, keďže učí na katedre žurnalistiky. Ak som ho nesprávne priradil k myšlienkovému prúdu, potom nešlo o nič osobné, ale iba o hodnotovú interpretáciu jeho názorov. Nevenoval som sa ani jeho osobným motiváciám, ani jeho životu, ani jeho ambíciám, ani jeho charakteru. K mojej analýze ma výlučne inšpirovala štúdia G. Moschonasa In the Name of Social Democracy, ktorú som čítal v priebehu decembra a januára. Iné motivácie som nemal a pochopí to každý, kto si túto publikáciu naštuduje. Po druhé, netajím sa tým, že figurujem na 86.mieste kandidátky strany SMER, ale azda nikto nemôže myslieť vážne, že za to vďačím jednému či dvom článkom v časopise SLOVO. Ak by sám pán Chmelár nemal politické ambície (netají sa tým, že pôsobil ako funkcionár v bývalej SDĽ a že kandidoval za Stranu zelených v eurovoľbách), potom by možno mohol hovoriť o tom, aké zlé a nemorálne je mať politické ambície. Jeho názor by som považoval za nerozumný, ale bol by aspoň konzistentný. Takto jeho výčitke jednoducho vonkoncom nerozumiem a nevidím dôvod, prečo by mal moju argumentáciu spájať s umiestnením na kandidátke. Napokon, o politike strany SMER-SD sme s pánom Chmelárom v SLOVE polemizovali už v roku 2007, keď som v článku „Kam vykročil SMER?“ vyjadril analogické postoje, aké v článku „Stojím na strane ľavice, stojím na strane SMERu“. Moje postoje sa nemenia a účelovo ich vykladať ako politicky motivované považujem za nehodné intelektuálnej diskusie.

5.)  Útoky pána Chmelára na moju odbornosť ma takisto nemilo prekvapili. Nemyslím si, že k polemike je treba pristupovať dehonestáciou svojho oponenta, a preto jeho zlostným vyjadreniam nebudem venovať viac pozornosti, než si zaslúžia. Iba pripomeniem, že v článku „Smutný príbeh slovenskej ľavice“, ktorý vyšiel koncom roka 2009 v SLOVE, pán Chmelár napísal: „Ľuboša Blahu považujem za jedného z najtalentovanejších ľavicových politológov u nás.“ Na Klube Nového Slova v septembri 2009 označil moju knihu „Späť k Marxovi?“ „z určitého hľadiska za prelomovú“ a ako dodal: v rámci ľavicovej politologickej literatúry na Slovensku ju považuje momentálne za najdôležitejšie dielo. Nebudem sa zamýšľať nad tým, ako v kontexte takýchto hodnotení vyznievajú jeho momentálne útoky na moju odbornosť, ale úprimne sa nedomnievam, že urážky a dehonestácia názorových oponentov musia byť prítomné v diskusii medzi dvoma inteligentnými ľuďmi.

 

Priznám sa, že ma osobné útoky pána Chmelára nepríjemne prekvapili. Jeho vecnej argumentácii nijakým spôsobom nepomohli a iba znížili úroveň jeho analýzy v očiach slušných ľudí. Pánovi Chmelárovi nebudem nič osobne vracať, pretože takéto verejné fórum nepovažujem za adekvátny priestor na vyjadrenie osobných invektív – adekvátnym priestorom pre osobné útoky je možno krčma, facebook, telefonický rozhovor či mailová komunikácia, ale určite nie verejná intelektuálna polemika.

Pán Chmelár sa ma svojimi urážkami a verejnými obvineniami hlboko dotkol, rovnako ako sa jeho zbytočný osobný útok dotkol aj mojich blízkych. Ukončil som s ním akýkoľvek kontakt, pretože ma ako človek, ktorého roky osobne poznám, veľmi sklamal. Je vždy smutné, ak politika prenikne do priateľstva a osobných vzťahov. K takýmto skratovým reakciám sa preto nikdy neznížim. Apelujem zároveň na všetkých, ktorí by sa chceli zapojiť do diskusie o budúcnosti ľavice, aby neskĺzavali do osobnej roviny, ktorá do intelektuálnej polemiky jednoducho nepatrí. Ideové spory sa dajú (a majú) viesť vecne. Ďakujem za pochopenie.

 

 

 

 

 

Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 119 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 28.02.2011 (Janošovský)

Diskusia k článku obsahuje 83 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist