JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

List do Bratislavy

Kríza žánru | Editorial | Silvia Ruppeldtová | 22.05.2012

_ma_small

Keď uhorský, neskôr maďarský skladateľ Béla Bartók, utekal z horthyovského Maďarska pred fašizmom, aby zvyšok života prežil v zámorí, pred pobytom v Paríži sa zastavil u skladateľa Alexandra Albrechta v jeho dome na dunajskom nábreží.

Ani jeden z týchto dvoch veľkých hudobníkov, ktorí vedno s mnohými pred nimi urobili zo zdanlivo večne periférneho mesta na križovatke stredoeurópskeho šialenstva jedno z najfascinujúcejších laboratórií európskej hudby, nemohli vedieť, či sa ešte niekedy stretnú. V parížskom salóne sa Bartók stretol so svojím rodákom, maliarom Arpádom Szenesom, ktorého portugalská manželka – takisto slávna maliarka – María Helena Vieira da Silva, vraj Bartókovi prisľúbila, že sa pokúsi s Albrechtom spojiť. Bartók jej odovzdal pre Albrechta list, ktorý však adresát nikdy nedostal, pretože María Helena ho so sebou najprv vzala do Lisabonu, dúfajúc, že vojna napokon nebude a niektorý z mnohých stredoeurópskych utečencov spájajúcich osudy na brehu atlantických prístavov si útek za more rozmyslí a vráti sa k dunajským brehom. Ale vojna prepukla a Bartókov list napokon ostal v Portugalsku. Jedného slnečného dňa pred niekoľkými rokmi mi tento príbeh ponúkal starý kníhkupec a starožitník na trhu s haraburdím v Lisabone. Kedysi vraj ten list mal, no zmizol dakedy počas mnohých domových prehliadok vykonávaných políciou salazarovského režimu.

 

Príbeh sa mi zdal fantastický, málo pravdepodobný, no mená v ňom sedeli a jediné, čo starý pán nevedel, bolo meno mesta pri Dunaji, do ktorého mal byť Bartókov list doručený. Myslel si, že asi pôjde o Budapešť, no ja som mu s istotou povedala: „Je to Bratislava. Mesto, z ktorého pochádzam.“ „To nie je možné“, povedal mi. „Ale je“, hovorím mu na to. „Alexander Albrecht žil v Bratislave. V liste sa zrejme spomínala ´Pozsony´. V 50-tych rokoch spáchal samovraždu. Dom na dunajskom nábreží, o ktorom Bartók hovoril, zbúrali.“ Starožitník ale krútiac hlavou trval na svojom: „Také mesto neexistuje.“ Niekoľkokrát to zopakoval. Pomyslela som si, že je asi senilný, a dojatá intenzitou čo aj prikrášleného príbehu som odišla. Bolo mi jedno, že podľa starožitníka „Bratislava neexistuje.“ Jej „neexistujúcu“ minulosť som znovu prežila práve vtedy.

 Zážitok mi v pamäti ustúpil, no pred niekoľkými dňami som si naň intenzívne spomenula, a to hneď dvakrát, tentoraz s podstatne menej vzletnými pocitmi. V prítmí antikvariátu, opäť na západnej periférii Európy, sa ku mne opäť vrátilo moje rodné mesto, tajuplné dávne hudobné laboratórium prenesené v ťažkých knihách o Beethovenovi, Lisztovi, Mozartovi, Haydnovi, Hummelovi a Mertzovi. Láskavý starý pán pripomínajúci predvojnového židovského utečenca do Portugalska, ktorý medzičasom zabudol zomrieť, mi precítene porozprával príbeh o prvom kompletnom stredoeurópskom uvedení Beethovenovej Missy Solemnis v akomsi krásnom pridunajskom meste, na ktorého meno si už nevie spomenúť, a potom ma nechal prehrabávať sa v technických nákresoch z 19. storočia, opäť stredoeurópskej proveniencie. Pri nich som si  nebola celkom istá, ale ako v prípade Missy Solemnis, aj v súvislosti s nákresmi fabrík na kefy či tabak som mu chcela povedať, že to záhadné krásne pridunajské mesto s takou zaujímavou minulosťou je predsa Bratislava. Ale nepovedala som nič: ani nie preto, že by som sa bála, aby ma nezačal presviedčať, že „také mesto predsa neexistuje“. Ešte predtým som si ale v ten deň v súvislosti s pravdepodobnou demoláciou jednej z posledných bratislavských technických stavieb – Cvernovky – v jednom našom denníku prečítala, že zahraničný investor by mal do Bratislavy priniesť aj „trochu histórie“. Nechcelo sa mi nič vysvetľovať, pretože som si uvedomila, že ten lisabonský pán spred pár rokov mal vlastne pravdu. Mesto, o ktorom by som rozprávala, naozaj neexistuje. Nachádza sa len na nepravdepodobných miestach pamäti európskeho vyhnanstva a v listoch, z ktorých zámerná lobotómia myslí dávno zmazala adresy.

 

 

 

Bookmark and Share

Hodnotenie

9

Tento článok zatiaľ hodnotilo 178 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 22.05.2012 (Zuza K.)

Diskusia k článku obsahuje 2 príspevkov


Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2017 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist