To nie sú hladové vzbury. Sú to vzbury defektných a diskvalifikovaných spotrebiteľov, píše jeden z popredných európskych sociológov pre magazín Social Europe.

Revolúcie nie sú hlavným produktom sociálnej nerovnosti. No mínové polia sú. Mínové polia sú oblasti s náhodne rozhodenými výbušninami: môžeme si byť úplne istí, že niektoré z nich, niekedy, vybuchnú. No vôbec sa nedá predpovedať ktoré, a kedy. Spoločenské revolúcie sú cielené a koncentrované. Je možné pokúsiť sa ich vystopovať, a utlmiť. No nie mínové polia.

Pri mínových poliach kladených vojakmi, možno aspoň poslať vojakov inej armády, aby míny vykopali a zneškodnili. Je to nebezpečná práca, ako hovorí staré vojenské príslovie, „pyrotechnik sa mýli iba raz“. No v prípade mínových polí kladených sociálnou nerovnosťou nemáme k dispozícii ani takéto nebezpečné riešenie: míny musí vykopať tá istá armáda, ktorá ich položila, a nik im nemôže zabrániť v tom, aby k starým mínam pridali nové, alebo na niektoré stupili, opäť a opäť. Kladenie mín a smrť v dôsledku ich explózií prichádzajú v jednom balíku.

Ako poznamenal pred pol tisícročím Miguel Cervantes de Saavedra, z rozdielu medzi tými čo majú, a tými čo nemajú, vzniká mnoho druhov sociálnych nerovností. No mať a nemať rozličné objekty sú stavy, ktoré sú v rozličných dobách zúfalo chcené, či rozhodne odmietané. Pred dvoma storočiami v Európe, pred niekoľkými desaťročiami v miestach vzdialenejších od Európy, a ešte aj dnes na bojových poliach kmeňových vojen, či v diktatúrach, bol hlavným objektom rozdeľujúcim tých čo majú, a tých čo nemajú, chlieb či ryža. Vďaka bohu, vede, technológii a pár rozumným politickým opatreniam to tak už nie je. To však neznamená, že sú staré rozdiely stratené a zabudnuté. Práve naopak... Objekty túžby, proti nedostatku ktorých násilne protestujeme, sú dnes mnohé= a rôznorodé. Ich počet, a pokušenie získať ich, rastú zo dňa na deň. Zároveň rastie hnev, poníženie, nenávisť a závisť spôsobená ich ne-vlastnením. Rovnako tak nutkanie zničiť, čo nemôžete mať. Lúpenie obchodov a ich podpaľovanie vyrastajú z rovnakých impulzov a uspokojujú rovnaké túžby.

Dnes sme všetci spotrebiteľmi. Spotrebiteľmi v prvom rade, spotrebiteľmi poľa práva a povinnosti. Keď deň po 11. septembri George W. Bush vyzýval Američanov, aby prekonali traumu a vrátili sa k normálnemu životu, nenašiel lepšie slová, než aby „šli opäť nakupovať“. Hlavným meradlom sociálneho postavenia a skóre v súťaži o životný úspech je naša miera nakupovania a ľahkosť, s akou sa zbavujeme jedného objektu spotreby, aby sme ho nahradili „novým a vylepšeným“. Riešenia všetkých problémov, s ktorými sa stretávame na ceste od starostí k spokojnosti, hľadáme v obchodoch.

Od kolísky po hrob sme trénovaní a cvičení považovať obchody za lekárne plné medicín, ktoré vyliečia alebo aspoň utlmia všetky choroby a súženia nášho života, a života vôbec. Obchody a nakupovanie tak získavajú plnú a skutočnú eschatologickú dimenziu. Slávny výrok Georga Ritzera hovorí, že supermarket je našim chrámom. A na jeho základe si dovolím doplniť, že nákupný zoznam je breviárom, cesta s vozíkom okolo pultov s tovarom našou púťou. Nutkavé nakupovanie a zbavovanie sa vecí, ktoré už nie sú dostatočne atraktívne, aby sme ich nahradili atraktívnejšími, sú najviac napĺňajúcimi emóciami. Plnosť spotrebiteľskej radosti je plnosťou života. Nakupujem, teda som. Nakupovať, či nenakupovať, to je tá otázka.

Pre defektných spotrebiteľov, dnešných „tých, čo nemajú“, je nenakupovanie ubíjajúcou, mokvajúcou stigmou nenaplneného života, nebytia, ničomnosti ich existencie. Nie len neprítomnosť potešenia, ale neprítomnosť ľudskej dôstojnosti. Zmyslu života. v konečnom dôsledku, ľudskosti ako takej a akéhokoľvek základu sebaúcty, a úcty voči ostatným okolo.

Supermarket je chrámom modlitieb pre členov kongregácie. No pre tých, ktorých Cirkev spotrebiteľov uvrhla do kliatby, vyhnala zo svojich radov a zapudila, sú predsunutými pevnosťami nepriateľa, postavenými na území ich exilu. Strážené vstupné brány bránia v prístupe k tovarom, ktoré chránia iných pred rovnakým osudom: ako by iste George W. Bush súhlasil, bránia v návrate k „normálnosti“ (a pre mladým, ktorí ešte nikdy nemali vo vrecku ani halier, bránia v prístupe k nej). Oceľové mreže a rolety, priemyselné kamery, bezpečnostné služby vo vchode, a skryté vo vnútri, len umocňujú atmosféru bojového poľa a nepriateľstva. Tieto vyzbrojené a pozorne strážené nepriateľské citadely v zázemí sú denno-dennou pripomienkou utrpenia domorodcov, ich nízkej hodnoty, poníženia. Vyzývavé v ich pyšnej a arogantnej nedostupnosti, akoby volali: vyzývam ťa! No vyzývam k čomu?

Článok bol pôvodne uverejnený v online žurnále Social Europe Journal.

Súvisiace texty:

www.jetotak.sk/europa/ludia-maju-radsej-jasne-oddelene-dobro-a-zlo