Kto by nechcel hospodársky rast! Nechcieť ho je, ako nemať rád krásne, mäkké, malé šteniatka.

Veľké ekonomiky eurozóny sú v recesii alebo do nej smerujú. Už nielen Taliansko, Španielsko a Francúzsko, dych dochádza aj nemeckej ekonomike. Nezamestnanosť prekročila 11 percent a vzhľadom na hospodársky výhľad to nebude strop. Európskym lídrom, vyplašeným volebnými porážkami ich nedávnych kolegov, tak nik nemôže zazlievať, že sa zaklínajú slovom "hospodársky rast". Lenže, ako ho dosiahnuť?

Keďže je "konsolidácia verejných financií" (čo dnes v Európe znamená: škrty, vždy, všade a takmer za každú cenu) stále posvätnou kravou európskej politiky, verejnými investíciami to asi nebude. Nenechajme sa pomýliť takzvaným dohovorom o hospodárskom raste, ktorý vzišiel z nedávneho summitu. V sumári je to len pešiak ponúknutý nemeckou kancelárkou, aby si udržala kontrolu nad šachovnicou európskej politiky. A kocka cukru pre voličov (predovšetkým francúzskych), aby lepšie znášali bič škrtov.

Angela Merkelová (nie je to nič osobné voči šéfke nemeckej vlády, chápme ju skôr ako personifikáciu politického smerovania, ktoré dnes dominuje v Európe) má však v talóne ďalší tromf. Skutočný, udržateľný rast neprinesú verejné investície (v jej interpretácii – predlžovanie života na dlh), ale štrukturálne reformy. Ak budeme správne "reformovať" európsky hospodársky a sociálny model (alebo skôr stále ešte – európske modely), kríza sa zmení na príležitosť na zvýšenie globálnej konkurencieschopnosti. Navyše, volič traumatizovaný krízou môže ľahšie prijať "nepopulárne opatrenia".

A tak teda: kto by nechcel štrukturálne reformy? To je, ako nemať rád krásne, mäkké... no veď vieme. Problém je v tom, čo pod ten pojem skryjeme. Môže rovnako znamenať privatizáciu dôchodkového poistenia, ako aj nacionalizáciu zdravotného. Zrušenie dane z dividend, ako aj zavedenie environmentálnych daní. Dereguláciu ľubovoľného sektora, ako aj reguláciu špekulatívnych finančných transakcií. A teda – ich výsledkom môže byť rovnako zvyšovanie nerovností v spoločnosti, ako aj posilňovanie jej kohézie.

Ekonómovia Till van Treeck a Simon Sturn v pripravovanej štúdii upozorňujú na úlohu spoločenských nerovností vo vzniku krízy. Krízu eurozóny zapríčinili veľké a rastúce nerovnováhy bežných účtov krajín. Na periférii viedli k vysokému zadlženiu. V centre (predovšetkým Nemecku), naopak, k prebytkom, ktoré boli investované (aj) do pôžičiek periférii. Štúdia ďalej tvrdí, že jednou z príčin tejto nerovnováhy bola rastúca nerovnosť, ktorú v Nemecku vyvolali reformy trhu práce a dôchodkového systému zavedené začiatkom tohto storočia. Spôsobili pokles kúpyschopného dopytu domácností a nemecká ekonomika sa stala závislá od exportu. Bez zníženia nerovnosti v krajinách centra nie je možné riešiť vnútorné nerovnováhy v eurozóne – a tým ani príčiny jej krízy.

Ak chceme udržať menovú úniu, štrukturálne reformy musia riešiť obe strany rovnice: deficity i prebytky. Preto keď opäť začujeme zaklínadlo  "štrukturálnych reforiem", dobre si všímajme, čo sa za ním skrýva.

Text vychádza aj v denníku Pravda