Vážená a milá Panna Mária, verím, že sa nenahneváte na svetskú ateistku, že sa k Vám obracia, ale máme na Vašu počesť na Slovensku štátny sviatok, ktorý sa týka aj nás, ktorí a ktoré stojíme mimo kresťanských sfér a štruktúr. Ste podľa dostupných zdrojov milosti plná, tak som si dovolila.

Hneď na úvod sa Vám musím zdôveriť, že celkom nechápem, prečo Vám všetci tykajú, keďže je u nás zvykom vykať tým, ktorých si ceníme a vážime. Ale na druhej strane – tykáme svojim priateľom – tak zrejme to bude ten dôvod. Ja by som však ostala pri úctivom vykaní. Predsa len sa nepoznáme. A je tu aj ten obrovský vekový rozdiel. Nehovoriac o úcte k Vášmu materstvu, aj keď o tej nepoškvrnenosti počatia my ako ženy vieme svoje, však? (Žmurk)

Celý kresťanský svet Vás uctieva v rôzne dni v rôznych krajinách, aj vzhľadom na rôznorodosť miest, kde ste sa zjavili. Najčastejšie 15. augusta v deň najstaršieho sviatku Vám zasväteného (tzv. mariánskeho) a katolíckou cirkvou prikázaného – v deň Vášho Nanebovzatia. U nás na Slovensku si Vás aj celoštátne stanoveným oddychom od práce pripomíname až o mesiac neskôr, presnejšie 15. septembra sviatkom cirkvou neprikázaným – sviatkom Sedembolestnej Panny Márie. Väčšinou sa k vám ľudia modlia, keď po Vás niečo chcú, pretože dúfajú, že je vo Vašich silách pomôcť im – prihovoriť sa za nich a orodovať u svojho syna Ježisa. Ale to už je údel Vás svätých, počúvať a (ne)vypočuť. Vy tam hore na nebesiach už iste viete rozlíšiť, či ide o úprimné nesebecké priania, o biznis alebo o farizejské snahy – a úmerne k tomu konáte či nekonáte.

Snáď sa na mňa, snaživú občiansku aktivistku neurazíte, keď prezradím, že Vás nepovažujem len za patrónku Slovenska, ale aj za patrónku slovenského aktivizmu – a preto Vám aj píšem. Podľa jednej z povestí, viažucej sa k Vašej soške na budove Starej radnice v Bratislave, ste sa jednej stredovekej noci v zúfalstve nad špinou na Hlavnom námestí, zjavili potrundženým študentom, aby Vám podržali dieťa, kým zídete z podstavca, že z Prešporku odchádzate, lebo sa nemôžete na ten neporiadok pod Vami už pozerať. Študenti akoby razom vytriezveli a aby mesto i krajina v takej veľkej hanbe neostalo, poprosili Vás, aby ste ešte počkali, že oni to dajú do poriadku. A dali. Osobne sa pustili do upratovania mesta a keď to ráno obyvatelia mesta videli a dozvedeli sa o nočnom stretnutí, údajne chcel každý pomôcť. Zároveň požiadali otcov mesta, aby sa Prešporok pravidelne upratoval. A čuduj sa svete, oni na to pristali a od tých čias sa mesto upratuje z peňazí mestskej kasy. No a vy ste napokon Prešporok neopustili.

Už vidím, ako sa poniektorí veriaci (prečo verím, že skôr tí hierarchicky vyššie stojaci ako tí ostatní?) prežehnávajú a krútia hlavami, ako si ja, bezbožná ateistka, dovoľujem Vás oslovovať a obťažovať svojimi prízemnosťami, nota bene tónom, ktorý sa zdá byť ironizujúci. Ale nie je, verte mi, ide o vážne veci. Ako Matka Božia ste určite chápavá bytosť. Matky také bývajú, vy iste nie ste výnimkou.

A čo mi teda ide? Najprv ale urobím kratučký historický diskurz menej sčítaným ateistom i tým ostatným, o čo ide v tomto sviatku. Podľa Wikipedie: „Sedem je v biblickej reči symbolickým číslom a znamená plnosť. Mariánski ctitelia vymenúvajú aspoň sedem najznámejších bolestí Božej Matky. Prvou je proroctvo Simeona, ktorý jej na 40. deň po narodení Ježiša predpovedal ťažkú budúcnosť Božieho Syna a aj to, že "jej vlastnú dušu prenikne meč". Druhýkrát Mária trpela, keď musela s dieťaťom utekať do Egypta pred Herodesom, ktorý dal v strachu pred novým kráľom vyvraždiť v Betleheme a na okolí všetkých chlapcov mladších ako dvojročných. Treťou bolesťou bola pre Máriu strata 12-ročného Ježiša v jeruzalemskom chráme počas veľkonočných sviatkov. Štvrtú a piatu bolesť prežívala matka Božieho Syna pri umučení syna, keď sa s ním stretla na krížovej ceste a keď stála pod krížom. Posledné dve bolesti ju zasiahli po Ježišovej smrti, keď držala v náručí jeho mŕtve telo a keď jej ho vzali, aby ho uložili do hrobu. Svojím utrpením spolupracovala Mária na vykupiteľskom diele Syna a veriaci ju uctievajú ako matku plnú bolesti.“

V ďalších zdrojoch som našla informácie aj o iných siedmich bolestiach, ktoré sú späté priamo s tým smutným tragickým dňom, kedy ste prišli o svojho syna. Ale či už bolesti v širších súvislostiach alebo tie v deň ukrižovania, naložili na Vás dosť. Museli ste naozaj veľmi trpieť. Slováci a Slovenky k Vám preto oddávna celkom oprávnene prechovávajú osobitnú úctu a dôveru v trápeniach veriac, že ani teraz neprestávate za nich orodovať a s materinskou láskou sa o nich starať ako o svojho chlapca.

A ako je Vašich bolestí sedem, je aj hriechov – tých hlavných – vymenovaných sedem: pýcha,

lakomstvo, smilstvo, závisť, obžerstvo, hnev a lenivosť. Aj v tomto prípade ide o dokonalosť. Zdá sa mi, akoby tento dokonalý výpočet bol akýmsi vstupným predpokladom a zároveň motivačným listom drvivej väčšiny politických a ekonomických špičiek na každej úrovni, riadiacich a smerujúcich náš svet (žeby v snahe o nový svetový poriadok?) čoraz viac a bez ostychu priamo do záhuby, alebo – aby som ostala v príslušnej terminológii – rovno do pekla. Je mi trochu čudné, že nemyslia na pud sebazáchovy, lebo čo spláchne jedného dňa „plebs“, spláchne aj ich. Alebo sa mýlim?

Vážená a milá Mária, keď už budete 15. septembra (či v iné dni) počúvať všetky tie individuálne prosby a náreky, skúste sa pozrieť aj na toto, pretože ľudia, prepínajúc pri chipsoch a kole televízne (občas doslova) kanály, zabúdajú prosiť za dobro pre všetkých bez rozdielu. A takmer úplne ho už zabúdajú konať. Ak sa skutočne viete zjavovať, pripojte to, prosím Vás, do zoznamu svojich posolstiev, vyzývajúcich ľudí k pokore a k skutočnému žitiu tézy ´miluj blížneho svojho ako seba samého´ . Predsa len – ako matka máte pochopenie, ale aj autoritu. A ostáva nám len dúfať, že úcta, ktorú voči Vám ľudia prechovávajú, je skutočná, nie iba naoko ako mnohé ďalšie spoločenské i privátne vzťahy k ženám, a nielen k nim. My aktivistky (a tí, o ktorých dobro sa vy i ja snažíme), vieme o tom svoje, však?