V reportáži denníka SME sme sa mohli dočítať, že nám na Slovensku rastie počet držiteľov strelných zbraní.

Zdrojom zvýšeného záujmu novinárskej verejnosti zrejme boli medializované výroky jedného držiteľa zbrojného pasu, ktorý sa s elánom zasnil, ako postrieľa hordy agresívnych Číňanov [2].

Istotne, patrí k bontónu liberála brániť súkromné vlastníctvo ako aj právo na ochranu vlastného života a majetku. Jednako sa však musí priznať, že informácie o raste ozbrojených spoluobčanov ma mierne znepokojujú. Liberálny štát nesmie obmedzovať všakovaké formy ľudského snaženia sledovať vlastné dobro a žiť si svoj život po svojom. Medzi legitímne prejavy ľudskej osobnej jedinečnosti patria určite aj rôzne záľuby spojené so športovou streľbou, poľovníctvom a podobne. Tieto sú aj náležite pri regulácií strelných zbraní zohľadnené. Pokiaľ ale nie je človek poľovníkom, alebo športovým strelcom, nie je celkom jasné, načo je mu vlastne strelná zbraň. Pri klesajúcej miere kriminality a pri rastúcej geopolitickej bezvýznamnosti nášho regiónu sú argumenty o potrebe osobnej ochrany veľmi nepresvedčivé. Na ochranu? Ale na ochranu pred kým, pýta sa Turkish z filmu Snatch, a my s ním. Pred Nemčúrmi? Jožo Raž prišiel so svojou vlastnou absurdnou odpoveďou.

Ideál sebestačnosti

Udržiavanie poriadku a ochranu politickej komunity pred vonkajšími aj vnútornými nepriateľmi delegujeme štátu. Existuje vetva liberálneho argumentu, ktorá prehlasuje, že ozbrojené obyvateľstvo je zárukou, že sa vláda nezvrhne v tyraniu, resp. poistkou, aby sa ľudia mohli brániť, keby sa predsa len na tyraniu zvrhla. Spojené štáty americké majú toto presvedčenie vo svojej genetickej výbave a žiadne sémantické vykrúcačky nepohnú ani s II. dodatkom americkej ústavy. Spolu s týmto presvedčením je tu významný kultúrny prvok sebestačnosti, života na okraji, hranici civilizácie, kde hrá zbraň dôležitú úlohu posilnenia vlastnej autonómie.

V našich končinách však pokusy transplantovať americkú kultúru pionierskej, drsnej sebestačnosti, a uctievania zbraní ako nevyhnutných prostriedkov vlastnej slobody vyznievajú trochu smiešne a nepresvedčivo. Sú skôr len de rigueur intelektuálnymi cvičeniami, dôkazom, že ste pravý libertarián, schopný dôjsť dôsledne k správnym postojom. Principiálny libertarián vám tak napokon na dôkaz odvahy vlastných presvedčení možno aj prisvedčí, a ako hovorí tá krásna anglická fráza „zahryzne guľku“ a uzná, že áno, ľudia by mali mať právo vlastniť aj termonukleárne zbrane. Tiež je to *len nástroj*, rovnako ako M16, glock, vzduchovka, nožík, palica, kameň. A ak zakážeme jedno, kde sa zastavíme? Nuž, niekde. Šikmé plochy totiž nikdy nie sú tak deterministicky klzké. Je celkom možné žiť v slobode, v liberálnom štáte, ktorý vlastnenie zbraní významným spôsobom reguluje. A dôvodom prečo to robí je, že strelná zbraň naozaj nie je *len nástroj*.

Zbraň ako nástroj

Zbrane nezabíjajú, ľudia zabíjajú. Zbraň nemá vlastnú vôľu, nemá zmysel pripisovať jej žiadne vlastnosti – to by hraničilo s primitívnym animizmom. Zbraň je len nástroj. Akokoľvek jednoducho a zvodne tento argument znie, filozoficky celkom neobstojí. Filozofia technológie nás učí, že technológie, a teda aj strelné zbrane, menia naše chápanie seba samých, aj nášho konania. [3]

Zbrane možno používať rôzne, môžeme si ich hádzať, môžeme nimi ryť kvetinový záhon, môžeme ich použiť ako estetický objekt. Avšak tieto použitia sú nepravdepodobné, nakoľko samotný ich dizajn stelesňuje ich ideálne použitie, predkladá nám objekt formujúci a určujúci naše správanie. Strelné zbrane boli vyvinuté s úmyslom prepraviť malý smrtiaci projektil veľkou rýchlosťou a deštrukčnou silou do cieľa. Ťažko si predstaviť iné použitie než mierenie a strieľanie. Vlastníctvom zbrane sa mení aj naša potenciálna interakcia s okolitým svetom, z ľudí a objektov sa stávajú ciele; plachí vlastníci zbraní sa stávajú odvážnymi. Zbrane menia ľudí ako aktérov a menia ich vnímanie reality, ich okolie im pripadá menej ohrozujúce, a naopak, zintenzívňujú ich pocit, že na externé stimuly možno reagovať smelo, až agresívne a násilne. Bruno Latour preto možno nepreháňal, keď situáciu opísal tak, že človek so zbraňou v ruke sa stáva človeko-zbraňou, teda úplne iným subjektom, s radikálne iným vnímaním reality a možností konania v nej. Tak ako keď si oblečieme oblek s kravatou, zmení sa naše držanie tela a vystupovanie, naše vnímanie seba samých, vlastnenie zbrane vplýva na nás ako aktérov rovnako, ale potenciálne oveľa deštruktívnejšie.

Pocity bezpečia

Nechcel by som preto žiť v krajine, kde musia bežne pri vstupoch do budov vešať okrem oznamov o zákaze psov, zmrzlín alebo korčúľ aj zákazy zbraní. K pocitu bezpečia a spoločenskej dôvery pri pohybe na verejnosti prispieva, že sa nemusím zapodievať otázkou, či ten čudný pán drmoliaci si dačo popod nos v autobuse náhodou nevytiahne zbraň, odhodlaný sa brániť pred preludmi, rovnako, ako som rád, že zo školy vôbec nepoznám nácviky pohotovosti ako reagovať v prípade vyšinutého ozbrojenca. Som rád, že nežijem v krajine, kde na seba nemusím brať zodpovednosť za vlastnú bezpečnosť, ale existuje tu deľba práce a sieť služieb (hoc aj pochybnej kvality). Ak by však niekomu inému zase k pocitu bezpečia chýbala práve možnosť vlastniť strelnú zbraň, potom sa nesmie hnevať, že práve z ohľaduplnosti k ľuďom ako ja [4], musí skákať cez legislatívne prekážky, ktoré majú za cieľ minimalizovať počet zbraní v rukách ľudí, ktorí nie sú psychicky schopní uniesť zodpovednosť ich vlastnenia.

[1] Zbraní je u nás najviac od vojny, SME 12. 8. 2012; autor: Michal Trško http://www.sme.sk/c/6495168/zbrani-je-u-nas-najviac-od-vojny.html

[2] Jožo Ráž v rozhovore pre časopis Instinkt (09.08.2012, Instinkt č. 32/12, autor: Honza Dědek) http://instinkt.tyden.cz/rubriky/rozhovor/jozo-raz-chci-byt-svaty_26792.html

[3] Tento a nasledovný paragraf sledujú argument popularizačného článku o filozofii technológie v magazíne The Atlantic od Evana Selingera: The Philosophy of the Technology of the Gun, 23.7.2012. http://www.theatlantic.com/technology/archive/2012/07/the-philosophy-of-the-technology-of-the-gun/260220/

[4] Tiež robím ústupok, ideálny zákon by podľa mňa mal formu Hlavy XXII., kde vyjadrenie túžby vlastniť strelnú zbraň by bolo automatickým dôkazom nespôsobilosti vlastniť strelnú zbraň.