Pred sedemdesiatimi rokmi, 1. apríla 1939, generál Francisco Franco po vojenskom víťazstve nacionalistov nad obrancami republiky, vyhlásil koniec španielskej občianskej vojny.

 Za víťazstvo sa mohol poďakovať nielen priamej pomoci vtedajšieho fašistického Nemecka, Talianska a Portugalska, ale aj cynickej neutralite demokratických mocností, ktoré sa od začiatku bratovraždeného konfliktu obrátili k mladej a nedokonalej španielskej demokracii chrbtom, tak ako keď pokrytecky v Mníchove ‘38 odovzdali osud demokratického Československa do rúk Adolfa Hitlera.

 Vyhlásenie konca vojny ešte neznamenalo koniec nenávisti a násilia. Na troskách zdecimovanej krajiny vraždenie neskončilo, pretože nastali časy neľútostného zúčtovania „v mene Boha a vlasti“ s porazenými. Nastolenie nového, totalitného poriadku rozbehlo cielené vyvražďovanie, uväzňovanie a exil desaťtisícov osôb, ktoré boli pre nový režim buď nepohodlné, alebo boli iba podozrivé zo sympatií s republikánskymi ideálmi.

 Francisco Franco a ďalší predstavitelia režimu sa až do konca diktatúry  snažili náboženstvom a patritizmom legitimizovať svoje vojenské povstanie proti demokratickej republike, napriek tomu, že ešte pred spustením občianskej vojny veľmi dobre vedeli, aké nezmyselné a šialené krviprelievanie na oboch stranách konfliktu spustí ich povstanie. A keď mali vytúženú moc nad krajinou vo svojich rukách, využívali ju bez váhania na pokračovanie fyzickej a občianskej likvidácie svojich skutočných, alebo domnelých oponentov.

  Aj dnes, ak niekto potrebuje obhajovať Francovu osobu, spustenie občianskej vojny, či jeho diktatúru, len preto lebo vo svojich kryptofašistických ideologických schémach si potrebuje vyargumentovať väčšiu váhu pre svoje dejinné pravdy, neprestávam sa čudovať. Lebo aj dni, ktoré nasledovali po Francovom vyhlásení konca občianskej vojny, dokazujú, akej brutálnej a primitívnej povahy bol vo svojom jadre frankistický režim.

Autor je spisovateľ, žije v Španielsku

Súvisiace články:

• Silvia Ruppeldtová:Tisíc a jedna noc Španielska