Treba vrátiť menám pôvodný zmysel, úctu, dôstojnosť a poriadok.. Keď vlani začiatkom jesene človek vošiel do pukanskej krčmy s mohutným pražským profesorom Jánom Mlynárikom, nikomu by nenapadlo, že mlynárik znamená malý mlynár, nejaký zakrpatený či menej schopný učeň remeselník. Hneď je tu pivo a zopár borovičiek a reč o rodným menách, priezviskách a prezývkach, prímeniach. Pôvod starých slovenských priezvisk treba hľadať v znení: od mlynárich, z rodu, rodiny mlynárových, z mlynáriech. Hláskoslovné zákonité zmeny sa stali veľmi dávno. Poďme sa teda hrať: meno mesto zviera vec.

Inak priezviská, ktoré označujú remeslo a povolanie, sú historicky mladšieho dáta, sú akoby nepôvodné, dodatočne pridané. Lebo je takmer axiómou, že naše najstaršie priezviská majú za základ mená krstné, pochádzajú z dôb predkresťanských, no najčastejšie z čias prijatia kresťanstva a zavedenia organizačného systému a administratívneho poriadku mladého uhorského štátu. Mnísi pokrstili dieťa menom kresťanského svätca (Jána, Gregora, Michala...), jemu ho zasvätili, bol patrónom a celoživotným ochrancom človeka. Meno bolo pôvodne sakrum, bolo tabu, preto človek nemohol mať názov rastliny ani zvieraťa – bolo by to rúhanie. Pôvodné pozadie treba hľadať v zahmlených hlbinách jazyka, času a uctievania.

Meno a priezvisko znamenajú vonkajšiu úradnú identifikáciu, ale aj vnútornú integritu, teda úctu a zodpovednosť, zaradenie do širších vzťahov a nenáhodných súvislostí, ktoré sú viac než malicherný egocentrizmus. Ich zmysel a obsah je teda nielen pragmatický, ale aj kultúrny, biologický, historický, etický, filozofický, lingvistický. Jadro bunky. Znak, signál, posolstvo i proroctvo, mystérium, pravda aj falzifikát. V každom prípade ho treba brať vážne, nenarábať s ním svojvoľne a hriešne. Ak sa dnes ľudské mená dávajú zvieratám i veciam, komolia sa a deštruujú, je to príznak i prízrak dekadencie, civilizačné klesanie na dno, dekadencia civilizácie a spoločnosti. Degradácia duchovnosti a spirituality – tak ako všade.

Hovorilo sa, že nomen est omen. Platí však aj meno – amen.