Minulý týždeň slovenský parlament schválil novelu zákona o používaní menšinových jazykov. Nebola by to slovenská politika, keby nevyužila túto tému na zbieranie ľahkých politických bodov. Namiesto informovanej diskusie sme boli svedkami predbiehania sa v tom, kto ochráni slovenský národ pred nebezpečenstvom dvojjazyčných obcí.

Je paradoxné, že práve tento návrh vyvolal vášne ochrancov národa. Z každej strany počujeme o strachu z maďarizácie, no fakt, že pôvodne navrhovaná pätnásťpercentná hranica by sa dotkla len dvoch či troch „maďarských obcí“, ostáva nepovšimnutý. Takisto, nikoho nezaujímal fakt, že menšiny, ktoré najviac stratia udržaním vyššej hranice, budú Rusíni a Rómovia. Najbizarnejšie však strach z maďarizácie vyznieva v kontexte poklesu počtu občanov, ktorí sa k maďarskej národnosti hlásia. Maďari sa sťahujú do slovenských miest, majú relatívne nižšiu pôrodnosť, uzatvárajú viac zmiešaných manželstiev, v ktorých narodené deti sa už väčšinou nehlásia k maďarskej menšine. Samotný návrh na zníženie kvóra pre používanie menšinového jazyka bol zrejme napriek všetkým politickým vyhláseniam Mostu motivovaný práve týmto trendom oslabovania maďarskej komunity. Kým tohoročné sčítanie počtom maďarských obcí veľmi nepohne, sčítania o 10 a 20 rokov môžu mať pri pokračovaní súčasných trendov dramatické výsledky. Je úspechom Mostu, že sa mu napriek všetkým problémom podarilo udržať zmenu kvóra v časovom rámci, v ktorom v budúcnosti pomôže životu menšín.

Je smutné, že menšinové práva sú v slovenskej politike vnímané ako príťaž, ako zbytočný problém, ktorý riešime, lebo musíme, ale vlastne by sme boli radšej, keby sme nemuseli. Čo najrigidnejšia interpretácia, ktorá nevyvolá protesty zvonku, je vnímaná ako úspech. Napriek tomu, že menšiny sú plnoprávnym a rovnocenným členom nášho občianskeho spoločenstva, diskusia o ich právach pripomína skôr rozdávanie nezaslúžených privilégií. Politici sa spravodlivo rozhorčujú nad tým, že by nebodaj dovolili niekomu používať svoj materinský jazyk mimo zmiešané územie alebo by zákonom garantovali možnosť komunikovať v zdravotníckych zariadeniach jazykom, ktorý je danému občanovi tohto štátu najbližší. Maďari, Rómovia, Chorváti sú súčasťou našej spoločnosti a nerešpektovaním a neustálym vynucovaním legitimizácie ich práv a identity ich redukujeme na druhotriednych občanov.

O vyspelosti našej politiky svedči aj to, že slovenskí politici, až na zopár výnimiek nedokážu odolať príležitosti zbierať politické body na úkor nepopulárnych menšín, ktoré nepotrebujú vo svojom volebnom košiari. Nejedná sa len o Maďarov. Rovnako ako v prípade sexuálnych menšín, bezdomovcov alebo Rómov sa len veľmi málo zákonodarcov zamýšľa nad férovým usporiadaním spoločnosti či najlepším riešením problému. Ani nemusíme hádať, ako by sa slovenská scéna zachovala, keby v Bratislave mala vyrásť mešita alebo by sa začal zvyšovať podiel nových menšín. Záujem vyzerať silne a úderne v desaťsekundovom šote vo večernom spravodajstve je silenejší ako morálny imperatív spravovať spoločnosť spravodlivo. Pri súčasnej politickej kultúre, nám neostáva nič iné len dúfať, že naše záujmy budú súčasťou víťaznej koalície a nie na muške ďalšieho obyčajného populistu.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u