JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

CETA – Pyrrhovo víťazstvo

Európska komisia nakoniec pretlačila dohodu CETA napriek veľkým výhradám viacerých vlád a napriek silným sociálnym protestom. O sile ...

[Joachim Becker]

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Odporovať Číne je strategický záujem Slovenska

Čína nie je a ani tak skoro (ak vôbec) nebude najväčšia ekonomika sveta, Európska Únia je. Kto to nevie nerozumie ekonómii ani politike. ...

[Peter Weisenbacher]

Metastázy vlastenectva

Kríza žánru | Editorial | Eduard Chmelár | 03.03.2010

_ma_small

Prvoaprílový žart, ktorý nám pripravila vládna koalícia v podobe zákona o vlastenectve, patrí do kategórie tých, ktorým sa nesmeje nikto. Jeho prívrženci preto, lebo ho berú s patetickou vážnosťou a jeho odporcovia preto, lebo vedia, že tam, kde sa začínajú nútiť deti k prejavovaniu citov zákonmi, prestáva akákoľvek sranda. A keďže nás o výchove poučujú ľudia, z ktorých jeden ešte nikdy nikoho nevychovával (Rafael Rafaj) a druhý by potreboval prevychovať sám seba (Ján Slota), budem dnes musieť začať veľmi osobne.

 

     Mám rád túto krajinu. Lenže moja hlboká náklonnosť voči nej nepramení z nejakého prízemného pudu, ale z jej poznania. Odmalička som sa rád túlal po slovenských horách, prešiel som hrebene a najvyššie vrchy prakticky všetkých našich pohorí a dnes si to všetko opakujem pri svojich deťoch. Niekedy je to úžasné déjà vu, hovoriť svojmu synovi a dcére o miestach, po ktorých ste chodili pred dvadsiatimi rokmi. Nenútim ich, aby sa bili do pŕs, nezdôrazňujem im abstraktnú hrdosť na Slovensko, nenosím tričko I love Slovakia a už vonkoncom v nich nevzbudzujem dojem, že sme lepší ako ostatní. Učím ich však získavať si prirodzený vzťah k vlasti tým, že ju dôkladne spoznávajú. Nemusia sa učiť o Gerlachovskom štíte, Spišskom hrade, Kremnici alebo o bojoch pri Strečne z učebníc, lebo tie miesta dôverne poznajú. Nepoznajú posvätné slovenské vrchy ako Kriváň, Sitno, Poľanu alebo Kráľovu hoľu z vlastivednej čítanky, lebo všade tam boli. Nenaučili sa rozoznávať naše vzácne vtáky, kvety, či motýle z knižiek, lebo som im ukázal, kde a kedy môžu vidieť tetrova, na čo je dobrý ľubovník a ako rozoznajú spev žlny. Dokážu si vyrobiť píšťalky z vŕby, upliesť korbáče a vedia, kde písal Ján Hollý Selanky. Vždy som to vnímal ako samozrejmosť, ale keď som zistil, že syn má spolužiakov, ktorí už boli desaťkrát pri mori, ale ani raz vo Vysokých Tatrách, začal som byť na to hrdý, lebo len takáto hrdosť má zmysel. Umožnil som svojim deťom, aby si vytvorili k tejto krajine osobný vzťah a to isté platí aj o našej národnej hymne.

     A tak som im v prítmí bývalej Lyceálnej knižnice vysvetľoval, prečo tu Janko Matúška napísal text básne Nad Tatrou sa blýska. Pri pamätníku slovenskej dobrovoľníckej výpravy na Myjave a v historickom dome, v ktorom Ľudovít Štúr po prvýkrát vyhlásil nezávislosť Slovenska, pochopili, čo jej slová znamenajú. Dojatí hrdinstvom partizánov pri Strečne a na Prašivej precítili, čo znamenala pre týchto ľudí hymna, s ktorou na perách vyrážali do Povstania za slobodu a umierali „za šťastie naše i šťastie ľudstva“, ako stojí na pomníku francúzskych bojovníkov. Kameneli hrôzou, keď som im v Ostrom Grúni, Kľaku a Kremničke farbisto rozprával strašné príbehy jednoduchých ľudí a ukázal, čoho boli schopné nacistické zverstvá, z akého vzdoru a nádeje sa opakovane rodila sila ducha a viera v lepšiu budúcnosť pretavená do hymnických slov. A už vôbec sa nečudovali, prečo v stave bezmocnosti, keď našu krajinu drvili v auguste 1968 sovietske tanky, ľudia so slzami na tvári spievali hymnu ako zúfalú modlitbu a prečo ju s takou spontánnou radosťou prijímali státisíce ľudí na revolučných námestiach v novembri 1989. Dnes však utrpel ich zmysel pre pochopenie dejín ťažkú ranu, lebo hymnu pod tlakom udalostí posledných dní prestávajú vnímať ako tú zábavnú pieseň z útleho detstva, ktorá sa im spája s toľkými miestami, ale ako diktát štátnej moci, ako prejav autority, ktorá pre mladého človeka znamená vždy výzvu na jej spochybnenie.

     Od tých niekoľkých štúrovských študentov, ktorí po prvý raz čítali text Matúškovej básne na rozhrkanom voze na ceste do Levoče v marci 1844 až po masy hokejových fanúšikov, pre ktorých je privítanie víťazstva nášho tímu spevom hymny samozrejmosťou, spájala táto pieseň osudy celých generácií do nadosobnej oslavy súdržnosti jedného historického spoločenstva. Táto spontánnosť a dejinotvorný zmysel je však dnes ohrozená primitívnym zásahom štátnej moci, ktorá po prvýkrát spev slovenskej hymny nezakazuje, ale prikazuje. Nanucovanie citu zákonom je také absurdné, ako keby ste sa lásku ženy usilovali získať podpisom pracovnej zmluvy. Okrem toho predstavitelia SNS očividne tárajú, keď tvrdia, že väčšina mladých ľudí hymnu v živote nepočula – ak nie nič iné, už len hokej by ich usvedčoval z klamstva. No po schválení tohto nezmyslu bude oveľa pravdepodobnejšie, že ju už počuť chcieť v živote nebudú. Rovnako je hrubým zavádzaním odvolávanie sa na prax v Spojených štátoch, lebo ani tam ani inde na svete nespievajú hymnu z rozhodnutia vlády či parlamentu. Je to prejav tradície, ktorá sa zrodila zo vzdoru počas občianskej vojny. Aj Anastasia Kuzminová, biatlonistka ruského pôvodu, ktorá vybojovala pre Slovensku historicky prvú zlatú medailu zo zimných olympijských hier, predsa na stupni víťazov spievala našu hymnu – tú hymnu, ktorú sa naučila len pár dní pred olympiádou z vďačnosti voči krajine, ktorá jej poskytla príležitosť i domov. Táto vládna koalícia síce opakuje slová národ, vlasť a Slovensko ako mantru, v skutočnosti však nepokročila v posilňovaní vlastenectva ani o krok, skôr naopak – urobila z neho triedny boj. Je čudné, že práve Ficovi neokomunisti si nevedia spomenúť na to, ako zvrátené prvomájové sprievody v minulom režime sprotivili pracujúcim Sviatok práce. Je smutné, koľko mojich kamarátov, u ktorých som národný zápal nikdy nepozoroval, dnes oprašuje starý mečiarovský slovník o antislovenských silách a škodcoch zo zahraničia. Nie je to samozrejme tým, že by sa udreli hlavou o zem, ako Pavol z Tarzu, keď sa obrátil na kresťanstvo. Je to len a len tým, že prsteň moci, Ficových 40 percent, ich opája viac ako toľkostupňová borovička a priťahuje viac ako Sauronovo oko. Nie je to presvedčenie, ale vypočítavosť, keby mal 11 percent, nerozmýšľali by tak. Sú to jeho najhorlivejší nohsledi a zároveň aj prví, ktorí ho opustia.

     Títo ľudia nevedia úctu k vlastným dejinám a symbolom pestovať, ale iba autoritatívne nariaďovať, sú to praktiky, ktoré oveľa viac ako o ich láske k vlasti hovoria o ich mentalite. A tak si za všetkých kultúrnych ľudí vyprosím, aby mi o potrebe jazykového zákona kázal Ján Slota, ktorého slovenčina by sa mala volať basic Slovak. Aby ma o vlastenectve poučovali ľudia, ktorí na ministerstve životného prostredia ničili prírodné dedičstvo tejto krajiny. Aby ma láske k Slovensku učili tí, ktorí ho nehanebne rozkrádajú. Títo ľudia nemajú najmenšie právo moralizovať a vstupovať nám do svedomia, akým spôsobom mám prejavovať úctu k vlasti. Lebo milióny občanov, ktorí poctivo pracujú, zveľaďujú svoje okolie, vychovávajú zo svojich detí čestných ľudí a majú srdečne na háku celú teatrálnosť kanonizácie štátu, jej svojimi životmi preukazujú väčšiu úctu ako darebáci, ktorí si vlastné pudy posväcujú ako živnosť. Toto má byť elita tejto krajiny? Chudáci, ktorí ani nevedia spisovne po slovensky, ktorí opľúvajú našich významných umelcov len preto, lebo odmietajú ich choromyseľné názory a ktorí velebia najväčších darebákov slovenských dejín ako martýrov? Obmedzení ľudia, ktoré šíria okolo seba len nenávisť, ktorí hysterickým spôsobom milujú svoju vlasť, ale nenávidia jej obyvateľov? Táto krajina má na viac ako na otváranie zatuchnutých hrobov.

     Našou základnou slabinou zostáva, že nevieme rozvíjať myšlienkové dedičstvo našich dejín tvorivým spôsobom. Pretrváva tradícia dvoch extrémov, keď jednotlivé osobnosti buď podceňujeme iba preto, že boli slovenské alebo zvýrazňujeme ich provinčnú lojalitu namiesto poukazovania na ich prínos pre ľudstvo. Komplexom tak trpia nielen nacionalisti, ale aj tí, pre ktorých je Slovák nadávkou. V oboch prípadoch ide o istý druh obmedzenosti a toho, čo Alexander Matuška nazýval slovenským trochárstvom. S touto tradíciou kontrastuje povedzme osud Milana Rastislava Štefánika. Kým sa naši vtedajší poprední národovci opíjali v martinskej krčme a odtiaľ vykrikovali, ako budú milovať Slovensko do posledného dychu, náš prvý generál pochopil, ako v Európe funguje moc, aby ju z tejto úrovne mohol využiť v prospech našej vlasti. „Cudzie  nechceme, svoje si nedáme“ je jedno z najhlúpejších hesiel našich nacionalistov, pretože každá veľká kultúra v dejinách rástla tým, že prijímala, osvojovala si a niekedy aj kradla podnety z iných civilizácií. Nepoznáme ozajstnú, chlapskú úctu k činom, ktoré tvoria chrbtovú kosť našej identity, poznáme len úctivosť k osobnostiam, ktoré bezducho vzývame v pseudonáboženskom opojení. Ale my sme vždy rástli s úlohami budúcnosti, nie s vierou v uspávajúce pravdy minulosti. „Ak nie sme tupí, ak nosíme v sebe vzpruhu ku kultúrnemu sebavedomiu, ak sú v nás prvky duchovného pôsobenia, a tie istotne sú, musíme sa pozvoľna vymaniť z osídel provincionalizmu a vypestovať si všetky vnútorné hodnoty, aby sme splatili daň, ktorú človečenstvo neúprosne požaduje od každej spoločnosti, ktorá chce byť v duchovnom stroji ľudstva užitočným článkom hodným života. Toto je zmysel národnej kultúry,“ povedal pred 90 rokmi Milan Hodža a tento cieľ zostáva stále aktuálny. Ak chceme len byť a uchovávať veľký cintorín našich spomienok, ak našou jedinou ambíciou zostáva „slúžiť najprv sebe“ (ako sa píše v dôvodovej správe k vlasteneckému zákonu), potom naša identita nemá hlbší význam. Zmysel našich dejín sa však nedá vyspievať. Už len preto, že naša hymna sa zrodila zo vzdoru a nie z poslušnosti.

     Neverím, že hymny (akékoľvek) dokážu prebudiť alebo prehĺbiť lásku k vlasti. Ich hudobné motívy zväčša nemajú umeleckú hodnotu (až na nejaké výnimky ako povedzme nemecká, ktorú zložil Haydn) a ich texty k ničomu neinšpirujú – skôr veľa prezrádzajú o konkrétnych historických komplexoch jednotlivých národov. Zákony však dokážu dôverou vo vlasť poriadne zatriasť. Zvlášť, ak sú také hlúpe, ako je tento.

Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

9

Tento článok zatiaľ hodnotilo 824 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 20.03.2010 (Tomas Ondrovic)

Diskusia k článku obsahuje 68 príspevkov


Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist