Hillary Clintonová v apríli minulého roka priznala, že americká politika voči Kube zlyhala. Nový šéf slovenskej diplomacie chce naopak ohurovať tým, že vzťahy s touto krajinou obmedzí.

 Jeho vyhlásenie je v rozpore s inou prioritou jeho rezortu. Ak by chcel totiž dôsledne vyvíjať „aktívnu európsku politiku“ musel by vedieť, že vzťah Európskej únie k Havane sa v posledných týždňoch výrazne zmenil.

Po prepustení desiatok politických väzňov dnes existuje aj v Bruseli reálna snaha zmeniť oficálnu politiku voči Kube. V tomto duchu sa vyjadril niekoľkokrát španielsky minister zahraničných vecí Miguel Ángel Moratinos, ktorý minulý rok prelomil diplomatickú blokádu ostrova a rokoval s Felipe Perez Roque - šéfom kubánskej diplomacie.

Možno to už nemá ako zistiť, kedže za jednu zo svojich priorít považoval okamžité odvolanie bývalého novinára a znalca Španielska a Latinskej Ameriky Jána Škodu z postu veľvyslanca v Madride.

Nie je celkom jasné, prečo trpí Dzurinda snahou zapáčiť sa niekoľkým osamelým extrémistom, ktorí mali náhodný vplyv na formovanie zahraničnopolitickej doktríny. Podobne ako Mikloš ani Dzurinda zrejme nepostrehol, že za štyri roky v opozícii sa svet zmenil. Tak ako Ivan Mikloš prvé dni v úrade zistil, že Slovensko sa skutočne stalo členom euroskupiny, zrejme Dzurinda ešte nezistil, že americkí voliči nás  zbavili  George W. Busha, ktorého zločiny v Iraku a v Afganistane len začíname poznávať.

Pár dní po zverejnení vojnových denníkov z Afganistanu organizáciou Wikileaks by ma skôr zaujímalo, čo si Dzurinda myslí o vojne, ktorá, ako sa ukazuje, je rovnako beštiálna a surová ako všetky ostatné. Dzurinda sa totiž vo svojom vysvetľovaní postoja ku Kube odvolával na nejaké „základné princípy a hodnoty.“

Rád by som teda zistil, či sú to tie isté, v mene ktorých  vojaci NATO  vraždia pod Hindukúšom Afgáncov pri cisternách s vodou, alebo školákov v autobusoch? Lebo podľa týchto princípov, ktoré urobili z našej humanistickej civilizácie takmer postrach sveta, by mala byť Dzurindovou prioritou skôr snaha otvoriť veľvyslanectvo v severnej Kórei. To je jedna z posledných krajín, ktorá chce budovať mier vo svojom regióne rozmiestňovaním rakiet na 38. rovnobežke.

O podobnom mierovom riešení blúzni v Európe  už iba Dzurinda, ktorý podporuje rozmiestnenie rakiet v Českej republike. Je mi jasné, že  si na Hlbokej buduje paralelný premiérsky úrad a cez snahu kontrolovať nomiácie zahranično-obchodných radcov aj ministerstvo hospodárstva. No popri všetkých týchlo ušľachtilých plánoch by nemal zabúdať na jednu dôležitú vec. Jeho bývalý pán Geroge W. Bush už v hre skončil a Dzurinda môže so svojimi postojmi už čoskoro zacítiť v Európe izoláciu, akú nepoznala  Kuba ani v najkrajších rokoch embarga.

Text vychádza aj v denníku Pravda

Súvisiace články:

• Vojnový denník
• K účasti Mikuláša Dzurindu vo vláde
• Dzurinda a návrat etiky?