Stalo sa už tradíciou, že každá nová vláda začína svoje vládnutie povinnými jazdami – súčasťou politickej rétoriky sú rôzne eufemizmy a metafory, ako úsporný balíček, konsolidácia verejných financií, zoštíhľovanie verejnej správy, redukcia, optimalizácia a pod.

Svoje „nepopulárne opatrenia“ zväčša obhajuje údajným zlým hospodárením tej predchádzajúcej, obrazne sa to niekedy zvykne označovať aj ako mínové polia, ktoré tu zostali po bačovaní nezodpovedných a skorumpovaných politikov. Majú zväčša podobu „dier v legislatíve“, ktoré umožnili „legálne“ rozkrádanie, alebo zákony boli šité na mieru záujmov istých podnikateľských skupín. Napríklad nedodržiavanie zákonov nemusí ešte automaticky znamenať ich porušenie, nakoniec šikovní právnici dokážu ošetriť aj nejaký ten „právny lapsus“. Zrazu sa zistí, že vďaka mínovým poliam v legislatíve sa niekomu podarilo vytunelovať nejakú firmu, podnik, projekt či inštitúciu.   

 Odstraňovanie starých mín sa však zväčša nekoná, hoci ich nová vláda ešte vo funkcii opozície tak vehementne kritizovala. Naopak, miesto odstraňovania tých starých začne klásť nové. Ďalšie mínové polia teda pribúdajú a niekedy je ťažké identifikovať, ktorá vláda aké míny vlastne nakládla. Tie potom „explodujú“ v podobe káuz a škandálov, ktoré však s voľbami pominú rýchlo ako vlaňajší sneh. Celý štát sa tak zmení postupne na jedno veľké mínové pole, kde už nikto nič negarantuje. Takýto vývoj je v podstate „logický“, pretože neoliberálny kapitalizmus v zákonnom prostredí vlastne ani nedokáže fungovať - zisk nie je totiž možné „zákonne“ vygenerovať. Podnikateľ, ktorý by dôsledne platil všetky dane a odvody by musel zákonite skrachovať, pretože by ho z trhového prostredia vytlačili tí, ktorí tak nečinia.  Porušovanie zákona má tento ekonomický model teda už vo svojich génoch, je akoby všeobecne akceptovaným princípom či „nutným zlom“, ktorému všetci prispôsobujú stratégiu prežitia. Prvé míny však boli nakladené už dávno predtým, než sa táto metafora v politickej rétorike vôbec objavila.

 Hra sa začína

 Prvým veľkým mínovým poľom bola bezpochyby začiatkom deväťdesiatych rokov Klausova (kupónová) privatizácia a tzv. liberalizácia cien, čo bol len eufemizmus na drakonické zdražovanie. Ešte pred spustením „ekonomickej transformácie“ sa spustila obrovská mediálna kampaň, ktorá v ponovembrovej histórii už nemala zrejme obdobu. Na scéne sa objavili novodobí privatizační zlatokopovia. Medzi nimi zvlášť vynikol Viktor Kožený, z ktorého sa stal novodobý Kristus – jednu vloženú tisíckorunáčku sľuboval za jeden rok premeniť na desať rovnakých bankoviek. Kým dnes tento veľký „privatizátor“ žije na Bahamách, kde sa skrýva pred trestným stíhaním, architekt ponovembrového ekonomického programu či skôr pogromu dnes sídli na pražskom hrade. Nemožno v tom nevidieť symboliku – spojenie moci a zločinu tvorí chrbtovú kosť neoliberálneho kapitalizmu (túto obojstranne výhodnú spoluprácu veľmi dobre vystihuje napríklad film M. Scorseseho Kasíno). Nevdojak to vystihol aj samotný Václav Klaus, keď svojho času vyhlásil, že  špinavé peniaze neexistujú. Bývalý vekslák, eštebák či vysoký komunistický funkcionár si takto mohol svoje ťažko zarobené koruny či bony legálne preprať. Okrídlenou frázou raného kapitalizmu sa stal výrok, že „peniaze ležia na ulici“, stačí sa po ne iba zohnúť.

Peniaze však neležali na ulici, ale v peňaženkách dôverčivých občanov, ktorých dennodenne médiá a politici presviedčali, že jediným normálnym spôsobom  obživy je podnikanie. Ulice našich miest tak zaplavili rýchlokvasení podnikatelia vo fialových sakách, ktorí horúčkovite začali zakladať eseročky. Najväčšiu hodnotou a podnikateľským ideálom bolo získať čo najväčšiu finančnú hotovosť  - začalo to balkánskymi a ukrajinskými škrupinkármi, ktorí v podchodoch pokútne okrádali dôverčivých okoloidúcich, a pokračovalo „legálnymi“ továrňami na peniaze –„bingovými“ lotériami, kasínami a hracími automatmi. Aj v tej najzapadnutejšej krčme sa objavil nejaký cingajúci strojček, do ktorého bezmyšlienkovite búšil nejaký pravidelný štamgast potúžený pivom a borovičkou. Zmenil sa aj pohľad na funkciu ľudskej práce  - nebolo už treba zarábať na chlieb mozoľnatými rukami, ktoré tak predtým velebili komunisti, stačilo len kdesi uložiť nejakú finančnú hotovosť a peniaze už „pracovali“ sami od seba. Človek, ktorý v tom čase nepodľahol ilúzii založenej na predstave minimálnych vstupov a maximálnych ziskov a živil sa civilným zamestnaním, bol jednoducho poctivým hlupákom. Ešte väčšieho hlupáka však z neho robila reklama  – pravidelné mediálne masírovanie o rýchlom raste vložených investícií urobilo svoje a desaťtisíce ľudí podľahlo vábeniu sirén. Bolo len otázkou času, kto tento potenciál celonárodného gamblerstva dokáže najefektívnejšie zúročiť.

Zločin a moc

Dnes už azda nik nebude namietať, že rozdelenie Československa nevzniklo z nejakej túžby Slovákov po národnej emancipácii. Bolo naopak motivované ekonomicky, každý si chcel jednoducho kradnúť na svojom. Mečiar sa v tomto slova zmysle stal len vzorným Klausovým žiakom, ktorý na strane jednej rozdával štátny majetok svojim verným ako feudál léna, na strane druhej sa stal neoliberálnym konštruktérom  „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“. Aj Slovensko si našlo v nových trhových podmienkach svoju vlastnú „špecifickú cestu“, keď dokázalo spojiť neoliberálny kapitalizmus s feudalizmom. Za korunu tak bolo možné privatizovať celé štátne podniky, ktoré potom ich novopečení majitelia priviedli do krachu, aby ich následne so ziskom predali. Mečiarovi kapitalisti sa tak stali akýmsi etalónom rýchlokvasenej slovenskej buržoázie. To, čo bolo predtým len súčasťou rozprávok, zrazu bolo možné uskutočniť aj v realite. 

Takéto prostredie sa stalo živnou pôdou pre vznik tzv. nebankových subjektov (čo bol len eufemizmus pre pyramídové hry, ktoré sa stali populárnymi už v druhej polovici osemdesiatych rokov). Ich následný krach zapadol do kaleidoskopu ekonomicky motivovaných kriminálnych aktivít z prelomu storočia – spolu s odhalením kyselinárov šlo o najviditeľnejší prejav práce „úspešných“. Slovenskou obdobou Viktora Koženého sa stal Jozef Majský (vlastným menom Jozef Marhuľa). V deväťdesiatych rokoch sa stal podnikateľskou ikonou a niektorými médiami bol prezentovaný ako symbol spoločenského úspechu. S obľubou svoje bohatstvo ostentatívne aj vystavoval – novinárske návštevy rád sprevádzal po luxusných rezidenciách, kde im ako vášnivý lovec ukazoval poľovnícke trofeje. Tento cintorín vypchaných preparátov, jeleních parohov a medvedích kožušín s Majského širokým úsmevom zároveň vtedajšie média radi prezentovali ako vzor úspešnej ekonomickej dravosti a nebojácnosti. Majský však neskončil len pri podnikaní, jeho aktivity smerovali oveľa vyššie, do politiky. Spojenie moci a zločinu aj na Slovensku nadobudlo svoju reálnu tvár.

Čo tu chcete riešiť?

Svojho času sa problém finančného odškodnenia okradnutých „nebankovými subjektmi“ stal aj témou predvolebnej kampane Róberta Fica. Dnes sa  aj na túto kauzu už pomaly zabudlo, no aj vďaka hlasom okradnutých voličov Fico v roku 2006 prvýkrát zasadol do vládneho kresla. Poškodenými tu však neboli len ľahkovážni „investori“, ale celá spoločnosť, štát sa postupne začal meniť na kolabujúci organizmus v dôsledku presmerovania finančných tokov z verejného do privátneho sektora. Celá kauza tzv. nebankových subjektov, aj v súvislosti so svetovou hospodárskou krízou, dnes nadobudla ešte ďalší tragikomický rozmer. Ficov „nápad“ medzitým v praxi realizovali aj ortodoxné pravicové vlády, keď za špekulatívne investovanie odškodnili krachujúce banky, do ktorých napumpovali obrovské finančné injekcie, aby tak zachránili štátny rozpočet. Voľný trh už zrazu nebol neoliberálnou mantrou, a prestalo sa hovoriť aj o minimálnom štáte. Ak šlo o peniaze, štát bol zrazu dobrý aj pre slovenských thin-tankových neoliberálov. Rozdiel medzi bankovými a nebankovými subjektmi sa akoby vytratil a z neoliberálneho kapitalizmu sa vylúpla jedna veľká pyramídová hra, kde sa hralo s tzv. toxickými aktívami. Zázračný ekonomický model založený na fanatickom uctievaní voľného trhu sa transformoval na jeden veľký nebankový subjekt. Z trhu sa stal akýsi neuchopiteľný moloch, ktorý je buď nervózny, alebo sa upokojuje (v médiách sa zvykne často konštatovať, že „trhy sa upokojili po volebnom víťazstve proreformných síl“). V skutočnosti si však prostredníctvom virtuálneho kapitálu len ktosi striktnejšie presadil svoje geopolitické záujmy.

Ekonomické mínové polia, ktoré dokážu finančne likvidovať celé štátne rozpočty, či znehodnocovať meny, môžu byť za istých okolností eliminované. Oveľa nebezpečnejšie sú však mínové polia, ktoré boli nastražené v oveľa dávnejšej histórii a súvisia so samotným fungovaním civilizácie, tak ako ju poznáme. Určité prírodné komodity nie sú jednoducho nevyčerpateľné. Kríza, ktorá však ponesie prívlastok energetická a ekologická, môže mať na rozdiel od tej ekonomickej skutočne fatálny rozmer. Tu by som však použil inú metaforu – miesto kráčaní po mínových poliach sedíme priamo na sudoch s pušným prachom. Každý iste uzná, že „riešenie“ tohto problému je už nad možnosti akejkoľvek vlády a tu už žiadne „optimalizačné“ opatrenia nepomôžu. Na pozadí tohto faktu sa akákoľvek politická rétorika o konsolidácii verejných financií stáva len nezáväznou čajovou konverzáciou. Známe Klausove cynické výroky, že to či ono je „hluboké nedorozumění“, alebo „co tu vlastně chcete řešit“, tak nadobúdajú akési čaro nechceného.