Pár poznámok k textu Ľuboša Blaha o akýchsi slovenských postmodernistoch, o kríze sociálnej demokracie a o jej nešťastných ideových posunoch od tradičných ľavicových hodnôt.

Iba náhodou som na i-netovom serveri JeToTak narazil na text menovaného, mne doteraz neznámeho autora, ktorý ma zaujal už samotným titulkom „Ľavica je viac než humanistické moralizovanie“. Pri čítaní predlhého textu, plného akejsi sebaobrany autora, zrejme chúlostivého na kritické pripomienky k jeho predchádzajúcim úvahám na túto tému, som narazil na celý rad názorov, vyplývajúcich zrejme z nepochopenia, alebo neznalosti vývoja a fungovania slobodných spoločností, vrátane sociálno- demokratického, či ľavicového myslenia. To je dosť logické, už aj preto, že sociálno-demokratické myslenie na Slovensku nijakú väčšiu historickú tradíciu nemá. Preto tu asi po rozpade sovietského bloku, napriek viacerým pokusom, životaschopná sociálna demokracia nevznikla, hoci sympatická snaha Petra Weissa a jeho kolegov z mladej generácie KSS bola prvým pokusom ľavice v postkomunistickej Európe (azda okrem Maďarska, kde ku zmene došlo ešte za aspoň teoretickej existencie sovietskeho bloku) zaradiť sa do demokratickej spoločnosti.

 Než sa dostanem k snahe o polemiku s niektorými názormi Ľuboša Blaha (ĽB), musím sa dištancovať od pojmu „postmodernosť“ vo všetkých jeho obmenách, lebo mu jednoducho nerozumiem. ĽB ho používa často, mne stačí modernosť, aj s tou má súčasný svet problémov až-až. Nemal by som ani pomýliť čitateľa tohoto textu, ktorý by sa mohol domýšľať, že som akýsi sociálny demokrat, brániaci súčasnú sociálnu demokraciu pred kritikou. Pravdou je, že som sice bol členom českej strany sociálno-demokratickej a reprezentoval som ju v českej politike, ale vždy som otvorene priznával, že som skôr sociálne cítiacim liberálom než skutočným sociálnym demokratom.

 Konečne teda ku konfrontácií s ĽB, ktorý svoju úvahu otvára názorom, že kríza sociálnej demokracie sa prejavuje odklonom od tradičných ľavicových hodnôt k liberálnym a postmoderným témam. Tak uvažovali už bolševizujúci komunisti, keď sa rozhodli monopolizovať ľavicovú ideológiu pre seba. ĽB svoj postoj rozvíja poukazom, že na západe sa sociálna demokracia odvracia od „tradičných tém“, ktoré podľa neho predstavujú chudobní ľudia, bezbranní robotníci atp., smerom k záujmom stredných vrstiev a liberálnej mestskej inteligencie. Zdá sa, že si nevšimol, že  - a možno nielen na západe – sa postupom času presunuli medzi tie tzv. stredné vrstvy aj mnohí z tých, ktorých on nazýva „bezbrannými robotníkmi“. Ak sa teda sociálna demokracia nechce odvrátiť od svojich „tradičných tém“, musí rozšíriť svoju sféru záujmov. To iste nie je ľahké, neistota při kráčaní ideologickým terénom vedie sociálnu demokraciu k mnohým chybám, ale obracať sa k širšej verejnosti znamená aj nachádzať so svojimi témami  nových záujemcov.

 Ako príklad  (stredných vrstiev, či liberálnej mestskej inteligencie) uvádza potom ĽB nemeckú stranu Ľavica ( zrejme „Die Linke“), ktorú označuje ako postkomunistickú. To je mierne povedané nepochopenie až na hranicu nezmyslu. Je pravda, že tú stranu založili a stále v nej,  čo aj nie sami, účinkujú bývalí členovia východonemeckej vládnej strany – ktorá sa ostatne nevolala komunistická ale jednotná socialistická, SED – ale oveľa viac postkomunistická je potom Ficova dnešná slovenská SMER-SD, ktorá samotného ĽB živí a jej koaliční partneri.  Jednoducho: „Ľavica“ v dnešnom Nemecku nie je postkomunistická, ale radikálna demokratická strana, to postupne začínajú chápať i predáci nemeckej sociálnej demokracie, ak si to azda pán Blaha nevšimol.

 Posuny sveta – v lepšom, či horšom zmysle – určujú aj posuny v myslení ľudí;  ideovým posunom sa nevyhla ani sociálna demokracia. Posuny k rozkrádaniu a ku korupcí ku ktorým v čoraz väčšej miere aj v našom svete dochádza sú žiaľ súčasťou  nášho „neprirodzeného vývoja“.

 Ľuboš Blaha ďalej rád používa termíny ako „sociálny štát“,  „sociálny radikalizmus“ či „solidarita“. Obávam sa, že si akosi nevšimol, že to sú všetko pojmy, čo dnes majú celkom iný obsah než včera, nehovoriac o tom, že majú iný obsah než je ten, čo mu svojvoľne vtisli komunistické režimy.  Ten obsah viac než v Česku stále dominuje nielen na Slovensku ale i v Maďarsku, či Poľsku, o ďalších postkomunistických krajinách nehovoriac. 

 Nuž  svet sa zmenil a ďalej sa mení (či k lepšiemu alebo horšiemu ponechám na úsudok čitateľa) a v rámci týchto posunov sveta dochádza aj k ideovým posunom, nielen vždy pozitívnym a nielen sociálnej demokracie. Príklady vidno v Spojenom kráľovstve, rovnako ako i vo Francúzsku, Nemecku a v celom rade ďalších krajín.  ĽB píše, že by sa sociálna demokracia mala vrátiť k orientácií na svojich tradičných voličov. Áno, súhlasím, lenže tí sú dnes kdesi inde než boli po svetovej vojne pred vyše 60 rokmi, keď sa Československa zmocnili komunisti a postupne zmenili demokratický na totalitný režim. To má aj svoje výhody, náš dnešný svet je bohatší, biedy je menej a medzi voličmi sociálnej demokracie nájdeme čoraaz viac ľudí vzdelaných a na slušnej životnej úrovni. Tým chcem iba poukázať na to, že sociálna demokracia v otvorenej spoločnosti môže osloviť tú širšiu škálu voličov a to nielen preto, že im ponúka pohodlný prospech za vlády „ľavice“. To nejeden „postkomunistický“ občan doteraz nie celkom pochopil.

 Nemienim sa tu púšťať do širšej analýzy súčasnej spoločnosti, ktorá má samozrejme aj celý rad negatívnych aspektov. Zato s gustom poukážem, že „masy“ v komunistickom zmysle tohoto slova v otvorenej spoločnosti neexistujú – tiež čosi, čo ĽB zrejme nepochopil, lebo tento termín v totalitárskom význame používa.

 Existujú občania, skupiny občanov a ich záujmy. Na rozdiel od ĽB si myslím, že o ne sa treba nie oprieť, ich treba trpezlivo hľadať, nájsť a nájsť s nimi neagresívny spoločný jazyk. Politika v a riadenie otvorenej spoločnosti je trpezlivé hľadanie a nachádzanie dotykových bodov, spoločných záujmov a prekrývajúcich sa množín so slobodnými ľuďmi i s takými, čo predstavujú iné politcké smery.

 Nemienim pokračovať v polemike s názormi ĽB – jeho text je dlhý a argumenty sa v tej, či onej forme poväčšine opakujú.  Zakončím názorom, že humanizmus a morálka z neho odvodená nie  je nič nehodného. Že liberalizmus je čosi iné, než to čo sa dnes spája s extrémnym pravicovým konzervatizmom, že slová liberál, liberálny v anglosaskom svete znamenajú viacmenej ľavičiar, ľavicový, dokonca niekedy s negatívnym nádychom komunizmu, že za  liberála označovali v USA Franklina D. Roosevelta, v Západnom Nemecku Ludwiga Erharda – obaja boli členmi konzervatívnych politických strán a svoj svet zmenili v zmysle rozšírenia blahobytu hlavne pre tých ktorých ĽB nazýva chudobnými, či tradičnými voličmi sociálnej demokracie. Dodám, že súčasný vodca nemeckých liberálov, Guido Westerwelle nie je nijaký liberál a jeho strana nie je liberálna, hoci sa tak nazýva. Naopak  Tony Blair, donedávna vodca britskej Labour Party (ktorá na rozdiel od sociálnych demokratov na európskom kontinente má korene v odborárskom hnutí) bol skôr liberál než socialista.

 Pojmy Ľavica a pravica v modernej otvorenej spoločnosti , podľa môjho názoru, nemajú prílišný zmyseľ.  A postmoderna – čo je to?

Autor je bývalým českým vicepremiérom a senátorom

Súvisiace články:

• Ľavica je viac než humanistické moralizovanie
• Späť do ničoty, alebo prečo nie som sociálny demokrat
• Nezradil som ľavicu, ľavica zradila mňa
• Ústup demokratického étosu a hrozba nového barbarstva
• Neviditeľná ľavica