Krádež – lebo označovať túto transakciu ako „predaj“ je výsmechom inteligencii každého voliča – 63 kíl platiny zo Štátnych hmotných rezerv za štvrtinu jej reálnej ceny je výrečnou bodkou za končiacou vládou SDKÚ.

Niežeby šlo o zvlášť veľký objem verejných peňazí bezostyšne prevedený do vyvolených súkromných vreciek – politici peniaze  na Slovensku beztrestne kradli a budú kradnúť v mnohonásobne väčších objemoch – táto krádež je zaujímavá pre jej symbolizmus. Platina, tak ako zlato a striebro, patrí medzi drahé kovy, ktoré sú symbolom bohatstva a súčasne majetkom, na ktorý sa siaha len v najhoršom – nie nadarmo sa hovorí o rodinnom striebre. Predávanie štátnej platiny v dobe nestability, neistej budúcnosti papierových peňazí a rýchleho rastu trhovej ceny drahých kovov je samo o sebe pre štát škodlivý krok. Jej „predaj“ za absurdnú cenu je výsmechom. To ešte aj tí SNSáci „predávali“ slovenské emisné kvóty za polovicu ceny za ktorú ich predali Česi – nie za štvrtinu.  Platinový kšeft symbolizuje stratu aj tých posledných zábran SDKÚ.

Podľa správ médií Správa štátnych hmotných rezerv vedená Evou Hrinkovou,  údajne bývalou šéfkou Dzurindovho Úradu vlády, „predala“ zo štátnych rezerv platinu v trhovej hodnote 2 425 000 eur za 667 000 eur bývalému kandidátovi SDKÚ Michalovi  Hudobovi. Čistá strata štátu – a čistý zisk mladého muža zo Sliača - je zhruba 1 800 000 eur – alebo 54 miliónov starých korún. No nevstúpte do takej strany!

 Nerobím si ilúzie o tom, že by táto krádež otvorila voličkám a voličom SDKÚ oči. Sú choroby, ktoré sú neliečiteľné, sú partnerky ktoré sa nechajú svojimi partnermi využívať a zneužívať donekonečna. Skalným voličkám SDKÚ neotvorili oči ani mnohé iné kauzy od čias Palacku drahej pamäte, ani zlaté padáky nominantov SDKÚ v štátnych firmách (spomeňme napríklad Jána Podhorského, ktorý si za 40 dní šéfovania košickým teplárňam odniesol domov 90 000 eur), tak čo už zmení nejakých 63 kíl rozkradnutej platiny a ródia?  Veď prečo by malo byť veselo len u Ščurkov?

Samozrejme že rozliční  Ščurkovia, Podhorskí, Hudobovia, Hrinkové a tucty ďalších beztrestne profitujúcich sú len špičkou ľadovca stojacou na pár ľuďoch, čo už 20 rokov mútia bahnité vody slovenskej politiky.  Dovtedy sa ale chodí s džbánom na vodu, kým sa ucho neodtrhne. Nie všetci voliči zostanú nepoučiteľní na veční časy, veď časom sa poučili dokonca aj niekdajší voliči HZDS. Akokoľvek reformne a profesionálne sa SDKÚ tvári, jej tri vlády ukázali viac ako jasne, že táto partaj nie je alternatívou, ktorá by Slovensko mohla pohnúť smerom k slušnej spoločnosti. V príliš mnohom sa SDKÚ naopak stala vernou pokračovateľkou HZDS – predovšetkým ako nositeľka dedičstva skorumpovanej politiky, ktorej sme sa v roku 1998 mali šancu zbaviť. Čím skôr bude nasledovať cestu HZDS pod 5% a do zabudnutia, tým lepšie pre krajinu. V mravnom suteréne je už dávno. Koľkí voliči to pochopili a nepodľahnú nutkaniu voľby menšieho zla a fiktívnej protiváhy Smeru uvidíme v marci. Či to pochopili aj niektoré nové členky a členovia SDKÚ ktoré poslúžili „obchodníkom s platinou“ na vytváranie ilúzie o slušnosti a antikorupčnosti SDKÚ uvidíme ešte skôr.