JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

CETA – Pyrrhovo víťazstvo

Európska komisia nakoniec pretlačila dohodu CETA napriek veľkým výhradám viacerých vlád a napriek silným sociálnym protestom. O sile ...

[Joachim Becker]

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Odporovať Číne je strategický záujem Slovenska

Čína nie je a ani tak skoro (ak vôbec) nebude najväčšia ekonomika sveta, Európska Únia je. Kto to nevie nerozumie ekonómii ani politike. ...

[Peter Weisenbacher]

Multikulturalizmus v stredoveku a dnes

Kríza žánru | Editorial | Tomáš Profant | 17.06.2013

_ma_small

Sledovanie stôp osudu jedného indického otroka z 12. storočia vypovedá o súčasnosti viac, než sa na prvý pohľad môže zdať.

Svet stredoveku možno nepoznal technologické vymoženosti dneška, avšak z priepustnosti kultúr tej doby sa máme čo učiť. Autor, Amitav Ghosh, ponúka pútavé čítanie o priateľstve, antropologickom výskume, Egypte, stredoveku, ale najmä o mierumilovnej kultúrnej výmene.

            Sociologické nakladateľstvo spolu s Českou asociáciou pre antropológiu vydalo knihu nachádzajúcu sa na pomedzí beletrie, antropológie a histórie podrobených, ktorej dej sa odohráva na brehoch indického oceána. Amitav Ghosh sa narodil v Kalkate v roku 1956 a doktorát zo sociálnej antropológie získal v Oxforde. V knihe Ve starobylé zemi využíva etnografické pozorovanie, aby ukázal život egyptskej dediny v 80. rokoch 20. storočia. Do tohto príbehu je zasadený druhý naratív o otrokovi Bommovi (hoci z dnešného pohľadu ide skôr o zamestnanca v úlohe obchodného cestujúceho, ako o otroka) a jeho pánovi Ben Jicuovi. Oboch spojuje záujem o osudy bežných ľudí, ako aj skúmanie priepustnosti odlišných kultúr.

            Knihu veľmi dobre dopĺňa doslov od Martina Hříbka. Ten ju zasadzuje do širšieho kontextu antropologického a historiografického poľa. Jedna dôležitá vec mu však uniká a tou je dôraz na priateľstvo a medziľudské väzby. Ich význam je vidno na mnohých miestach, avšak najviac pri opakovaných návratoch autora do egyptských dedín Latáifa a Našáwí. Vzťahy nadviazané s objektami výskumu, ktoré sú však najmä ľudskými bytosťami, sú plné kultúrnych nedorozumení a láskyplných snáh o ich prekonanie. Pri návratoch je autor vždy vítaný s otvorenou náručou, ako starý priateľ.

            Význam knihy však spočíva najmä v poukázaní na rozdielnosť v otvorenosti kultúr v stredoveku a dnes. Ben Jicu, budúci bohatý kupec pochádzajúci zo židovskej komunity žijúcej v Egypte, sa ako mladík vydáva do Adenu (Jemen), kde si ho pod svoju ochranu berie miestny významný obchodník Madmún, aby po niekoľkých rokoch Jemen opustil a žil v Indii a odtiaľ riadil svoj medzikontinentálny obchod. Pri svojej práci sa stretáva s mnohými kultúrnymi odlišnosťami. Tie však zjavne nie sú natoľko problematické, aby mu znemožňovali žiť v jednej, či druhej spoločnosti. Naopak, v každej z nich preberá mnohé prvky danej kultúry a stáva sa tým, čo dnešná sofistikovaná postkoloniálna veda nazýva hybridom.

            Menej šťastia v tomto ohľade má autor knihy, Amitav Ghosh. Hoci priateľské vzťahy s dedinčanmi a dedinčankami v mnohom pripomínajú ľahkosť, s akou sa medzi kultúrami pohyboval Ben Jicu, jeho stretnutie s oficiálnymi predstaviteľmi týchto kultúr vonkoncom nie je také bezproblémové. Zvedavosť, s akou sa ho obyvatelia egyptských dedín vypytujú na jeho hinduistické zvyky je znakom možnosti medzikultúrneho dialógu rovnako, ako popretia rozdielu výskumník/objekt výskumu. Hoci často reagujú na odlišné zvyklosti, ako napríklad spaľovanie mŕtvych či uctievanie kráv so silným prekvapením a presviedčajú Ghosha, aby sa stal moslimom, nerobia tak násilne a nakoniec vždy akceptujú antropológovu odlišnosť. V istej chvíli, keď Ghosh napokon utečie pred ich všetečnými otázkami sú to dokonca oni, ktorí mu vysvetľujú, že sa ho predsa iba pýtali a nemysleli tým nič zlé. Úplné otočenie mocenského vzťahu medzi subjektom a objektom výskumu je tak dokonané.

            Problematickejší je však Ghoshov vzťah k miestnemu imámovi, ako aj policajtovi pri návrate do Egypta o desať rokov neskôr. Neschopnosť policajta pochopiť, že niekto, kto nie je ani Žid, ani kresťan a ani moslim sa môže zaujímať o hrobku židovského svätca v Egypte, vedie autora k značnému pesimizmu. „[N]eexistuje nič, načo by som mohol v rámci [policajtovho] sveta poukázať, nič také, čo by dodalo môjmu príbehu dôveryhodnosť – pozostatky tých drobných, nejasných, prepojených histórií, indických a egyptských, moslimských a židovských, hinduistických a moslimských, boli už dávno od seba oddelené“ (s. 243).

            Avšak predsa je tu jeden dorozumievací jazyk spájajúci Ghosha v hádke s imámom Íbráhímom, ktorý sa dávno prestal zaoberať liečiteľstvom a preorientoval sa na injekcie. Po obvyklom predstavení nasleduje imámovo zhrozenie nad zistením, že hinduisti spaľujú svojich mŕtvych. „Prečo to dovolíte? Čo nevidíte, že je to primitívny a zaostalý zvyk... Bol si v Európe, videl si akí sú vyspelí“ (s. 165), rozčuľuje sa imám. Ghosh mu odpovedá, že aj v Európe svojich mŕtvych spaľujú a na to imám odpovedá „Klame (…) Na Západe svojich mŕtvych nespaľujú. Nie sú to nevedomí ľudia. Sú vyspelí, sú vzdelaní, majú vedy, majú delá a tanky a bomby“ (s. 166). Tu sa už Ghosh nezdrží a začne kričať: „Aj my ich máme (…) V mojej krajine tie veci máme tiež, máme delá aj tanky aj bomby. A sú lepšie než všetko, čo máte vy v Egypte (…) Veď v mojej krajine sme dokonca vykonali jadrový výbuch“ (ibid.). Puto, ktoré imáma a antropológa spojuje je „rozvoj“. Ten si podmanil v reči všetky ostatné prostriedky, ktorými ľudia v minulosti riešili svoje nezhody. Nedá sa viac rozprávať o veciach, či sú správne alebo v súlade s božími nariadeniami, ako to robili Ben Jicu a jeho otrok v spoločnostiach na rôznych kontinentoch. Reč politikov ovládla reč dedinského imáma a študenta humanitných vied. Spoločným jazykom sa stal „rozvoj“, v tomto prípade tanky, delá, bomby a jeho vrchol – jadrové zbrane. Ghosh smutne uzatvára túto hádku: „Cítil som sa ako spiklenec zrádzajúci dejiny, ktoré ma priviedli do Našáwí; ako svedok zničenia sveta kompromisu, o ktorom som veril, že doteraz žije a dá sa k nemu, hoc i len v nepatrnej miere, znovu priblížiť“ (s. 167).

            Prínos knihy potom tkvie v snahe ukázať, že svet multikulturalizmu a nie súboja civilizácií je možný. Navyše sa nemusí diať len na úrovni politických deklarácií alebo mimovládnych projektov financovaných z grantov Európskej komisie. Môže byť prejavom obyčajnej ľudskej zvedavosti.

            Okrem toho, že autor kritizuje a spochybňuje univerzálnosť „rozvoja“, k subverzívnemu charakteru tejto skvele napísanej knihy prispieva aj snaha vystopovať osud otroka Bomma. Hoci sa tak deje najmä na pozadí vzťahu k jeho pánovi, sú to práve takéto dejiny podrobených, ktoré odoprú bohatým a mocným, aby svetu dominovali nielen v prítomnosti, ale aj tým, ako, o kom a o čom sa píšu dejiny.

 

Ghosh, Amitav 2012. Ve starobylé zemi. Praha: SLON a CASA, 295 strán.

           

           

Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 30 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 20.06.2013 (ifčopifčo)

Diskusia k článku obsahuje 6 príspevkov


Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist