Úroveň polemiky, ktorá na Slovensku sprevádza postavenie každej významnejšej sochy, neprehlbuje naše kultúrne povedomie, ale stereotypy.

    Málo sa diskutuje o skutočnom význame diela, no o to vášnivejšie sa rozoberajú skupinové záujmy a politické detaily, akoby išlo o kus diaľnice alebo supermarket. Obávam sa, že k takej istej vágnosti smeruje aj diskusia o soche Márie Terézie v Bratislave.

     Hneď na úvod chcem povedať, že Slovensko už dávno malo mať sochy nielen Márie Terézie, ale aj iných panovníkov, ktorí významným spôsobom prispeli k rozvoju Slovenska. Určite by medzi nimi mal byť Belo IV., ktorý zakladal na Slovensku mestá. Ľudovít I. Veľký, ktorý udelil žilinským Slovákom právo používať svoj vlastný jazyk a ktorý zomrel v Trnave (za jeho vlády dosiahlo Uhorsko najväčší územný rozmach). Matej I. Korvín, ktorý zmenil kultúrnu a vzdelanostnú úroveň našej krajiny na nepoznanie a založil v Bratislave prvú univerzitu v Uhorsku. Jozef II., ktorého reformy nepriamo uľahčovali rozvoj slovenskej identity. S potešením som zaznamenal, že mentalita sa za uplynulé dve desaťročia v tomto smere výrazne zmenila a podstatná časť spoločnosti už chápe, že vlastné dejiny si nemôžme ohobľovať nacionálnou úzkoprsosťou – práve tak, ako Česi nemajú problém s tým, že ich najvýznamnejší panovník Karol IV. mal nemecký pôvod.

     Socha však nie je len kus mramoru alebo kovu. Má svoju umelecko-historickú hodnotu. Lenže akú hodnotu môže mať replika? Umiestnená navyše v prestížnom centre hlavného mesta? Aký historický odkaz ponúka súsošie panovníčky s dvoma husármi v maďarských národných krojoch po bokoch, ktorí mali v čase svojho vzniku (pri tzv. miléniových oslavách zaujatia vlasti) účelovo demonštrovať, koho je to štát? Nemali by sme zabudnúť na to, že socha Márie Terézie nebola vyhodená do vzduchu preto, lebo je to habsburská panovníčka. Bola odstránená pre to, čo symbolizovala a spolu s ňou aj ďalšie pamätníky veľkomaďarského šovinizmu na Devíne, na Zobore a inde. Navyše, nešlo o prejav svojvôle, ale o rozhodnutie Národného zhromaždenia z roku 1920. Zákon bol schválený ako bezprostredná reakcia na poslednú snahu Karla von Habsburga o reštauráciu monarchie.

     Činnosť Bratislavského okrášľovacieho spolku si veľmi vážim a jeho hlavné zámery podporujem. Ale smerovanie spomínanej diskusie už v tejto fáze nemôžu určovať aktivisti a už vôbec nie politici, ale teoretici umenia a historici. Teoretici výtvarného umenia majú žiaľ pravdu, keď poukazujú na to, že za takýchto okolností má štúrovské súsošie od komunistického sochára väčšiu umelecko-historickú hodnotu ako replika sochy Márie Terézie, ktorá ho má nahradiť. Aj z historického hľadiska ide o nenáležité stvárnenie. Po replike pamätníka generála Milana Rastislava Štefánika umiestneného medzi dve nákupné centrá a divadlo (kde sa tiež nebral ohľad na jeho súčasný štátnický význam a namiesto jazdeckej sochy v armádnej uniforme bol stvárnený ako dajaký mechanik, ktorý práve vyliezol spod lietadla) tu máme opäť pokus o repliku. Tentoraz s motívom oslavy veľkomaďarskej myšlienky.

     Ak autorom tohto zámeru ide naozaj o sochu a nie o ďalšie zbytočné rozdelenie spoločnosti, mali by brať do úvahy význam Márie Terézie pre túto krajinu a jej vzťah k tomuto obyvateľstvu. Cisárovná by si zaslúžila úplne novú sochu, ale viem si predstaviť aj riešenie, pri ktorom by boli maďarskí husári nahradení dvoma najvýznamnejšími Slovákmi na jej dvore – poľným maršalom Andrejom Hadikom, hlavným veliteľom cisárskych vojsk a predsedom Dvorskej vojenskej rady a Adamom Františkom Kollárom, dvorským radcom a riaditeľom Dvorskej knižnice. Obaja sa hlásili k slovenskému pôvodu. Kollár, ktorého prezývali slovenský Sokrates, bol členom tímu, ktorý pripravoval osvietenecké reformy a Hadik sa preslávil po celej Európe dobytím Berlína v sedemročnej vojne bez straty jediného muža (mimochodom, práve k tomuto činu sa viaže vznik termínu „husársky kúsok“). Napokon, Hadik je už súčasťou veľkolepého súsošia Márie Terézie vo Viedni a má samostatnú jazdeckú sochu v Budapešti, preto je hanba, že mu doteraz nedokázali vytvoriť dôstojný pamätník tí, ku ktorým sa hlásil. Napokon, podobne aj Jána Kollára si viac vážia v Česku a Mateja Bela v Maďarsku.

     Slováci majú ešte stále obrovské podlžnosti voči vlastným dejinám a naďalej ostáva aktuálnou potreba ich „zaľudnenia“. Musí sa to však diať citlivo, s ohľadom na historické fakty. Primárnou úlohou pamätníka nie je adorácia historickej osoby, ale zhmotnenie historickej pamäte. Musíme si dôkladne zvážiť, aký odkaz chceme vyslať budúcim generáciám. Nie je jedno, či budeme prezentovať Andreja Hlinku ako muža, ktorý prispel k prehĺbeniu slovenskej identity a v rozhodujúcej chvíli určil orientáciu našej politickej reprezentácie na česko-slovenskú štátnosť, alebo z neho urobíme mýtický a naskrze falošný symbol autoritatívneho „vodcu a otca národa“. Nie je jedno, či budeme odhaľovať sochy Tisovi, Ďurčanskému a ďalším pohlavárom fašistického Slovenského štátu v čase, keď dosiaľ nestojí ani jedna socha vodcov Slovenského národného povstania, či už generála Viesta alebo Goliana. Nie je jedno, či nás na Svätoplukovi oslovujú tri prúty ako symbol svornosti alebo meč ako symbol dobyvačnosti (o ďaleko dôležitejšom význame kultúrno-vzdelávacej misie pre našu identitu, ktorú inicioval knieža Rastislav, ani nehovoriac).

     Táto spoločnosť nikdy nedospeje, ak si bude vyberať iba medzi dvoma mantinelmi úzkoprsého nacionalizmu a kultúrneho ignorantstva. Až príliš ľahko podliehame lacnému obrazoborectvu a malichernému kádrovaniu práve tak, ako na druhej strane robíme zo sôch kamenných bôžikov a deformujeme tým ich funkciu. Je zaujímavé, že po detailnom skúmaní sochy Svätopluka už nikto neskúmal umeleckú hodnotu sochy T. G. Masaryka, hoci niektorým kunsthistorikom tento nevydarený pamätník pripomína šachovú figúrku. Niekedy neznalosť sochy zachraňuje – ako napríklad známe súsošie štúrovcov v Modre, na ktorom Ľudovít Štúr preukázateľne hajluje (jeho ľudácky autor Frico Motoška ho v roku 1938 takto stvárnil zámerne), no osobitná komisia v päťdesiatych rokoch, ktorá mala rozhodnúť o jeho odstránení, napokon zvolila interpretáciu, že Štúr „zdraví národ“. Inokedy si s vami dejiny zažartujú – ako pri terajšom nápade premiestniť súsošie štúrovcov spred Reduty na Námestie slobody. Iste, bol by to dôstojný priestor – postaviť sochu Štúra a jeho družiny na mieste, na ktorom skladali zbrane ako prví bojovníci za našu slobodu. Pikantné na tom len je, že toto súsošie vytvoril Tibor Bártfay – ten istý Tibor Bártfay, ktorý na tom istom námestí inštaloval súsošie Klementa Gottwalda a jeho družiny (vyhodili ju do vzduchu počas Nežnej revolúcie). Sochy za nás dokážu vyrozprávať náš príbeh, ukázať naše ambície a predstaviť náš príspevok k európskej kultúre a svetovej civilizácii. Vysielame nimi signály, pri ktorých sa klamať príliš nedá. Skúsme na to pri podobných projektoch myslieť a nerobiť zo seba idiotov.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u

Súvisiace články:

• PAMÄTNÍKOVÁ PRAX V MESTE KOMÁRNO