Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy si želal, aby sa jeho nástup do funkcie spojil s radikálnou zmenou a odlukou od « francúzskeho sociálneho modelu », ktorému ale zrútenie finančného kapitalizmu amerického razenia dodalo druhý dych. Rozhodol sa preto skoncovať s druhou francúzskou tradíciou, tou, ktorá sa vzťahuje na národnú nezávislosť ?

Aj keď nikdy o takej radikálnej zmene nehovoril počas svojej predvolebnej kampane a návrat Francúzska  do integrovaného vedenia NATO podmienil posilnením európskej obrany, Sarkozy prinajmenšom vyhlásil, že historické rozhodnutie generála de Gaulle je prežitkom.

Pred 33. rokmi opustil zakladateľ 5. Republiky integrované velenie NATO v čase, keď Sovietsky zväz tvrdo ovládal východnú Európu. Je preto legitímne položiť si otázku z akých dôvodov, alebo s vidinou akých vojen by malo Francúzsko dnes zaradiť spiatočku- v čase, keď Varšavská zmluva neexistuje a viacero jej bývalých členov sa stalo členmi EÚ a NATO. Ide teda iba o to, ako umiestniť 800 francúzskych dôstojníkov do Norfolku vo Virgínii, kde sídli generálny štáb Aliancie ? Alebo sa chce Sarkozy zapáčiť svojim priateľom zo zbrojárskeho priemyslu a očakáva, že návratom do NATO sa zvýšia objednávky na vojenský tovar ? Alebo chce presvedčiť Američanov, že Paríž už netrucuje a Sarkozy sa tak stane intímnym členom ich kruhu vplyvu ?

Pravdepodobnejšie chce Elyzejský palác ťažiť zo sympatíí, ktorú vzbudzuje nový americký prezident a využiť to na zničenie neodpustiteľnej « exception française. » Teda tej francúzskej výnimky, ktorá umožnila, že Paríž sa v čase irackej vojny postavil proti všetkým doktorom Folamourom « stretu civilizácii. » s čím vtedy Sarkozy a jeho minister zahraničných vecí Bernard Kouchner nesúhlasili.
Väčšina členských štátov OSN nie je ani v NATO ani EÚ, šesť členských krajín únie (Rakúsko, Cyprus, Fínsko, Írsko, Malta a Švédsko) nie sú rovnako členmi Aliancie. Napriek tomu existuje medzi tromi spomenutými štruktúrami istá snaha  o zmätenosť  ich kompetencii.  Cieľom tejto snahy je rozšíriť geografický perimeter vojenskej organizácie a zveriť je « stabilizačné » misie, ktoré zďaleka presahujú jej talent a jurisdikciu.

S odvolaním sa na zmenu planéty na « zem bez hraníc «  schválila tesná väčšina europoslancov (93) 19. februára výzvu na vytvorenie « ešte užšieho partnerstva «  medzi EÚ a NATO v oblastiach boja proti « medzinárodnému terorizmu, organizovanej kriminalite, kyberohrozeniu, ničeniu prostredia, prírodných katastrof a ďalších... » Exposé motívov výzvy hovorí jazykom elegantnej metafory, že «  bez vojenskej dimenzie je EÚ iba psom, ktorý breše, no nehryzie. » V túžbe nenechať žiaden potenciálny priestor pre kritiku europoslanci pripomínajú « temné hodiny našej histórie » od Hitlera cez Mníchov a nezabudnú pritom spomenúť Elieho Wiesela, ktorý prežil Holokaust. «  Nebudeme chcieť, aby nám niekto prišiel na pomoc, keď budeme plakať ? » pýtajú sa.
Osúšať slzy civilistov však nikdy nepatrilo medzi výrazné talenty amerických dôstojníkov. Ani počas vojny v Kosove, ani počas irackej vojny, ktoré boli vedené s vedomím porušovania charty Spojených národov.
Podľa europoslancov by sa dnes nemali členovia OSN odvolávať na politiku nezúčastnenosti -la doctrine du non-alignement-,ktorá je dedičstvom studenej vojny, čo prispieva k oslabeniu aliancie demokracíi... »
Pochopili sme. «  Budúca kolektívna obrana Európy » ku ktorej sa prihlásil šéf francúzskej republiky bude organizovaná iba v rámci NATO. V zmesi vojenských a civilných operácii nebude váhať so zasadením úderu ďaleko za hranice bývalej « železnej opony » až po hranice Pakistanu. Vo vnútri Sarkozyho strany sa už dvaja bývalí premiéri, Alain Juppé a Dominique de Villepin, takéhoto vývoja obávajú. Čo len zdôrazňuje nebezpečenstvo zmeny, ktorá prichádza.

Autor je šéfredaktorom Le Monde Diplomatique

Foto: Odporcovia NATO preoblečení za klaunov protestujú proti bezpečnostnému cirkusu summitu Aliancie v Štrasburgu. Zdroj: Dissent.org