Opäť sú na pretrase sochy. Bronzové, zvnútra duté. Ako hlavy tých, ktorým na takýchto rárohách ešte stále záleží. Po toľkých storočiach. Po takých storočiach. Po toľkých zlyhaniach. Slovenský premiér sa nechal počuť, že by hradný kopec nad Bratislavou rád premenil na pútnické miesto.

Jedným z magnetov, ktorý by slove(a)nsky cítiacich pútnikov mal na toto velebné miesto privábiť, by mala byť monumentálna socha Svätopluka, mocnára rovnako pochybného chýru, aký sprevádzal Jánošíka, nezávislého hôrneho outsidera. Či sa tento veľkolepý plán raz uskutoční, dnes asi nie je také dôležité; vieme však, že s kultúrou to opäť nebude mať nič spoločné. Ale po akejže kultúre by sme to mali dychtiť tu, v  poriečí Dunaja, kde sa poniektorí stále nezbavili mentality spurných chlapcov z pieskoviska?
Svätopluk teda počká, uhorský kráľ Štefan však nepočkal a pohotovo pricválal na svojom bronzovom koňovi do Komárna (kam inam?), definitívne tým pochovajúc uhorkovú sezónu v rozbúchanom srdci Európy.

Kráľ Štefan, podobne ako Svätopluk, mal od svätca značne ďaleko. Pri obracaní svojich poddaných na kresťanstvo neváhal použiť osvedčené nástroje entuziastických kresťanských kráľov – meče a paloše. Dnešný, nevzdelaný slovenský rodoľub (samozrejme s IQ mrazeného kapra), smelo bude tvrdiť, že Štefan zabíjal Slovákov. Historická (ach!) pravda je však taká, že Štefan kynožil aj Maďarov – teda tých „pohanských“, ktorí sa nechceli nechať obrátiť na „pravú“ rímsku vieru.
Podľa mojej skromnej mienky sochu si nezasluhuje ani Štefan ani Svätopluk. Potom by už mohli vztyčovať sochy aj juhoamerickým diktátorom – Somozovi alebo Pinochetovi, ktorí takisto „obracali“ nejaké tie tisíce ľavičiarov (alebo aj neľavičiarov, skrátka kdekoho, asi v duchu históriou osvedčeného hesla: zabite ich všetkých, Boh si ich roztriedi) na „pravú“ vieru. Alebo sochu by si zasluhoval možno aj Johann de Slota von Zsilina – napríklad za to, že nadáva Rómom a preváža sa na stíhačke. Veď aj jemu ide o dobro krajiny. Podobne ako šlo aj Svätoplukovi a kráľovi Štefanovi.

Zvláštne: že práve v strednej Európe, kde sa toľkokrát menili hranice, režimy, názvy ulíc a námestí, a kde sa toľkokrát odstraňovali, stínali, reštaurovali a inak mrzačili sochy, ešte stále nestačilo komédií, ešte stále je dopyt po nových a nových sochách a najmä – po nových škandáloch. Aby sa potom tie sochy mohli obhádzať vajcami a aby potom primátorovi mohlo byť smutno.
Hej: smutno býva tomu, kto sa rád štylizuje do polohy nevinného. Vlastne v celej tej „sošnej“ záležitosti je akosi priveľa nevinných: nevinný je v prvom rade primátor, potom organizátori podujatia, ďalej maďarská diplomacia a prezident a v neposlednom rade aj slovenskí politici. Vinníkom je teda niekto druhý.

Na vine bude zrejme tá dutosť, tá temnota a to prázdno. Vo vnútri odliatku. Dutosť a temnota, pre ktoré tunajší obyvatelia – a najmä ich demokraticky volení zástupcovia – stále nevidia, že v rámci EÚ skončila éra ohraničených pieskovísk. Alebo žeby sa k nej opäť schyľovalo? Že by si pieskoviská opäť niekto želal? Lebo bez pieskoviska nie sú hry a kde nie sú hry, tam niet čím prehlušiť nedostatok chleba?

Vieme teda dobre, o čo v tomto cirkuse kráča. Vieme, čo majú šarvátky a škandály okolo sôch maskovať – nie sme predsa dnešní. Teda aspoň niektorí z nás. Pre tých, ktorí sú však predsa len dnešní – teda ktorí majú odvahu si priznať, že sú dnešní a nevedia koľká bije – mám tu nachystaný citát z románu slovenského proletárskeho spisovateľa. Aby som sa priveľmi nevzdialil nielen od „intelektuálnej úrovne“ slovenskej vládnucej strany, ale ani od „filozofie“ maďarskej politickej reprezentácie, ktorá sa v konečnom dôsledku slovenskému „partnerovi“ podobá ako vajce vajcu. (Možno práve túto podobnosť boli povolané tie vajca na podstavci Štefanovho pomníka symbolizovať.) Takže nech sa páči, Fraňo Kráľ, rok 1933: „Vedeli sa oduševňovať za fakt, že ktosi kdesi postavil pred vyše tisíc rokmi na pôde ich vlasti kaplnku, ale nevedel ich rozhojdať k rozhodným činom paradox, že v súčasnej dobe materiálnych prebytkov obmedzujú sa z úsporných dôvodov výdavky na kultúru. Dívali sa uchvátení do minulosti na tisícročím poblednutý lesk slávy a nevideli alebo nechceli vidieť žalostnú prítomnosť...“

Súvisiace články:

• Slovenčina nad pisoármi