Občas celkom odlišné udalosti, keď ich človek zažije tesne po sebe, z nevysvetliteľných dôvodov spolu splynú. Mne sa to stalo pred týždňom, keď sme boli so štvorročnou dcérou na víkend v Prahe, pozrieť si kočovný Disneyland na ľade.

To by samo o sebe ešte nič neznamenalo, keby sme večer pred ľadovou šou neboli s manželkou na výstave Decadence Now! (ten výkričník patrí k názvu). Povedali sme si, že výstava dekadentného umenia v pražskom Rudolfíne, ktorá láka najmä mladšie ročníky podnázvom „Za hranicou krajnosti“, predsa musí stáť za to.

Krajnosť je sama o sebe pohyblivou hranicou. Prah citlivosti je pre každého iný a veci, na ktoré sa dokáže pozerať jeden, by druhý najradšej nevidel. V tejto prirodzenej selekcii reality spočíva schopnosť prežiť v každodennosti. Výstava Decadence Now! chce návštevníkom ukázať jej odvrátenú stranu. Určitú nesúrodosť spôsobuje veľké množstvo diel pochádzajúcich z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia a tak sa šokujúci efekt, ktorým by tieto diela mali zapôsobiť na súčasného diváka minimalizuje. Kurátor výstavy, akoby zabudol na to, že každý televízny divák si večer čo večer v správach dopriava poriadnu dávku dekadencie priamo z televíznej obrazovky. To je súčasne dôvod, prečo sa jej len ťažko podarí niekoho šokovať (aj keď Hitler stiahnutý z kože, nainštalovaný, ako rohožka pred kozubom mnou poriadne otriasol), napriek tomu toto podujatie nie je zbytočné. Odhaľuje totiž, že úlohou umenia nie je svet skrášľovať, ale že je to spôsob jeho odkrývania a porozumenia. Decadence Now! ukazuje skutočnosť vo vyhrotenej podobe, ako bolesť, sexualitu, šialenstvo alebo smrť, čím nás upozorňuje na to, že tieto aspekty sveta z každodennosti vytesňujeme.

Po tejto lekcii som sa na druhý deň ráno usadil v hľadisku Disneyho ľadovej šou. Aj tu je prítomná gýčovitosť animovaných postavičiek, rovnaká, ako tá v dielach Jeffa Koonsa. Aj tu je znepokojujúca prítomnosť odcudzenia v hlase, ktorý znie odvšadiaľ, len nie z Mickeyho plyšovej hlavy. Aj tu je šialená kráľovná, akási obdoba vrahyne zo Snehulienky, pretože tento príbeh spája všetky postavy Disneyho univerza do jedného veľkého príbehu. A práve vďaka nemu tu ide o niečo viac. Veľký príbeh je totiž vždy súčasťou akéhosi boja dobra a zla. Dobrí a zlí sú v tejto hre jasne vymedzení. Dobrí sú kovboji na divokom západe, domorodci v amazonskom pralese a obyvatelia ostrovov v Oceánii. Zlí, prisluhovači šialenej kráľovnej, sú šikmookí a pripomínajú matriošky. Pochádzajú nevedno odkiaľ a chcú ovládnuť svet dobrých. Existujú však super hrdinovia, rodinka úžasne sebavedomých, ktorá zachráni svet. Čo má tento príbeh spoločné s dekadenciou?

V prvom rade je to ďalší z množstva príkladov ideologizovania imaginárneho sveta detského diváka. Imaginácia je totiž miestom, kde sa formuje naše vlastné ja, ktoré sa pri stretnutí s realitou stáva cudzie, ako náš vlastný hlas na zázname. Príbeh všetkých príbehov je touto ilúziou jednoty, ktorú hľadáme a od ktorej nás dekadencia odvracia. Preštylizované gýče pornografickej divy Ciccioliny, socha Mickey Mouse a Minnie Mouse s kosákom a kladivom, ktorí akoby vyskočili zo starej československej stokorunáčky alebo skupinový portrét polonahých hollywoodskych hviezd na obraze Ústup logiky od Terryho Rodgersa. To všetko nás upozorňuje na to, že čas veľkých príbehov sa skončil. Jediné, prečo sa v nich pokračuje je dopyt a vysoká cena týchto podujatí. Za vstup do galérie som zaplatil deväťdesiat korún, vstupenky na Disneyho ľadovú šou stáli tridsaťkrát viac.