„Nech žije smrť!“, zaznelo 12. októbra 1936 pri pamätnej potýčke spisovateľa a filozofa Miguela de Unamuna so synom madridského žalárnika a celoživotným vojakom z povolania Josém Millánom Astrayom z davu fašistov zhromaždených v priestoroch Univerzity v Salamanke.

Unamuno frankistického generála a jeho suitu rozčertil tým, že kritizoval prejav jedného z rečníkov, v ktorom zazneli fašistami také obľúbené zdravovedné pokyny, ako je  napríklad dobre známe vyrezávanie vredov z tela národa. Heslo, ktoré vykríkol ktosi z auditória a ktoré Millán Astray obľuboval, Unamuno obratom nazval nekrofilným. Pred rozvášneným davom unikol len pod ochranou Francovej manželky Carmen Polo. Po tomto incidente ho vylúčili (po druhý raz) z univerzity, ktorej bol na začiatku španielskej občianskej vojny rektorom, a o pár týždňov nato zomrel.

Erich Fromm neskôr spomína túto udalosť pri pátraní po koreňoch ľudskej agresivity a deštruktivity. Hovorí o biofilnej a nekrofilnej orientácii človeka a Millána Astraya a jeho priaznivcov označuje za milovníkov smrti, ľudí s nekrofilnou orientáciou. Osobu s nekrofilnou orientáciou priťahuje všetko mŕtve, statické a mechanické, všetko, čo je predpovedateľné a dá sa ľahko kontrolovať. Miluje „právo a poriadok“,  miluje  byrokraciu, ktorá človeka premieňa na vec a život na správu vecí. Nedokáže tvorivo prežívať vlastný život, často má deštruktívne sklony a oslavuje vojnu. Osoba s biofilnou orientáciou naopak miluje život, nebojí sa nového a iného, je tvorivá a chce skôr „byť“ ako „mať“, skôr žiť ako všetko kontrolovať.

Základné strany dominantného spoločenského konfliktu sme si zvykli nazývať „pravica“ a „ľavica“. Historickou náhodou im prischli priestorové kategórie a tie sa nijak priamo nevzťahujú na súbor hodnôt, ktoré majú reprezentovať. A pritom môžeme základný spoločenský konflikt a súperiace tradície v našej kultúre veľmi jednoducho popísať v kategóriách biofílie a nekrofílie. Mnohí ľudia sa pasujú za ochrancov tradičnej európskej kultúry. Čo to ale znamená? Obávam sa, že nič také ako jednotná a konzistentná európska kultúrna tradícia neexistuje. Jej konštruktéri používajú jednoduchý trik: to, čo sa im nehodí vyškrtnú, alebo prepíšu a prispôsobia. Faktickým stavom v Európe totiž vždy bola a je pluralita kultúr. A k nej je možné v histórii identifikovať dva rôzne prístupy, ktoré v skutočnosti vytvárajú dve protikladné európske tradície. Jedna je nekrofilná, druhá biofilná.

Prvá z nich je elitárska. Priznáva absolútnu hodnotu len niektorým ľuďom. Kritériom jej získania môže byť správna etnicita, pôvod, náboženské presvedčenie, veľkosť príjmu, pohlavie či sexuálna orientácia. Pre ostatných je pripravená smrť, totálna kontrola alebo tvrdý útlak. Hľadajú bájnu jednotu a keďže žiadnu nikde nájsť nemôžu, usilujú sa ju násilnou unifikáciou vytvoriť. Príslušníci skupinky vymedzenej elitným znakom veria, že majú právo viesť a vládnuť. Demokraciu odmietajú, pretože im upiera možnosť uzurpovať si privilégiá. Keď sú vraždenie a útlak dôsledne inštitucionalizované, nemajú žiadne zábrany podporiť ich.

„Nech žije smrť a kontrola!“, znie pravidelne z ich úst. „Cigáni do plynu!“, komunistov, buržujov alebo kohokoľvek iného „postaviť k múru a postrieľať!“, vravia najotvorenejší milovníci smrti. Kultúra smrti však zasahuje omnoho hlbšie. Nezačína otvorenými výzvami na zabíjanie, ale opovrhovaním životom, opovrhovaním ľudskými bytosťami a elitárstvom. Začína vnímaním života ako boja, v ktorom je potrebné víťaziť a porazených kontrolovať. Začína túžbou privlastniť si Zem a nebrať ohľad na to, či na nej zostal priestor pre život ostatných.

Druhá tradícia je univerzalistická. Pripisuje rovnakú hodnotu všetkým ľudom a vo svojej najláskyplnejšej podobe aj iným živým tvorom a prírode. Jej nositelia nemajú záujem Zem vlastniť, sú na nej len hosťami a radi sa o ňu podelia so všetkými ostatnými. Namiesto boja dávajú prednosť spolupráci, namiesto kontroly a represie dialógu a radikálnej demokracii.

Tieto dve protikladné európske tradície spolu neustále zápasia. Raz sa podarí prevládnuť jednej, inokedy druhej. Dnes znova začína prevažovať láska k smrti. Ešte nie je celkom isté, či nás bujnejúca nenávisť privedie k vojne, koncentračným táborom a genocíde aj na území Európy. Priaznivci lásky k životu ale nemajú inú možnosť, ako aj naďalej opakovať: nech žije rôznorodosť, pluralita a neprispôsobivosť, nech žije rovnosť, nech zaniknú hranice, kontrola, chamtivosť a elitárstvo. Skrátka, ako obhajcovia európskej kultúrnej tradície, volať: „Nech žije život!“         

Súvisiace články:

• Nájdi v sebe nekrofila alebo slušný človek a smrť
• Terorismus v Norsku vyklíčil z fanatismu, nikoli ze šílenství
• Dary života
• Želám Breivikovi peklo
• Doslovné metafory teroristu
• O nebezpečenstve psychickej poruchy
• Keď bleskom kmitne hrozná Astarot
• Je Anders Breivik kresťanským teroristom?
• Hlavne Breivikových zbraní
• Marxisti a multikulturalisti pre BDS
• Nórsko, nestrať svoju tvár
• Nórsko a verejná diskusia
• Überkultúrna vojna