Dnes môžeme s istotou povedať, že víťazstvo nad barbarstvom, ktoré v Európe oslavujeme 8. mája, bolo dočasné. Udalosti odohrávajúce sa už vyše roka v Grécku, sa môžu ľahko stať pilotným projektom premeny mierne demokratickej krajiny na otvorene antidemokratickú diktatúru. Prečo?

Jednoducho preto, že veľké množstvo Grékov už veľmi dlho odmieta bezpochyby „veľkorysú“ ponuku ekonomických a politických elít vzdať sa postupne všetkých svojich práv a stať sa poslušnými otrokmi. Vládnuca grécka a globálna oligarchia si nemôže dovoliť precedens, pri ktorom by vyšlo najavo, že iný svet (dokonca aj v Európe) je možný. V podobnom neutešenom stave ako kolíska európskej filozofie sa totiž nachádza viacero európskych krajín. Určite si viete predstaviť hrôzu, aká nešťastnú oligarchiu zachvacuje. Veď čo môže byť desivejšie ako predstava, že sa môžete zo všemocného božstva rozhodujúceho o osudoch „obyčajných“ zo dňa na deň prepadnúť na pozíciu jedného z nich? Jedine azda predstava, že sa potom budete musieť živiť vlastnou prácou. A proti takejto obludnej nočnej more treba rázne zasiahnuť.

 Proti vzbúreným otrokom je nevyhnutné použiť násilie. Vo verejnej žumpe, ktorá supluje verejnú diskusiu, je to násilie dobré, správne a väčšinou vlastne celkom neviditeľné. Najúbohejšie existencie ľudského sveta – dobrovoľní otroci mocných – sa celé storočia pachtia, aby ovládaným vysvetlili, že sú neschopní vládnuť si sami, že potrebujú viesť a že tento stav je prirodzený a nemenný. Očakávajú za to, že sa im podarí preniknúť do ríše vyvolených, a trasú sa, aby svoju šancu nepremrhali akýmkoľvek náznakom nelojálnosti. Sami, súc obeťami systému bez možnosti voľby, zúfalo podporujú jeho prežitie. Nebudú preto donekonečna rozpitvávať vraždy, týranie a útlak, ktorého sa dopúšťajú samozvaní vládcovia legitimizovaní voľbami bez možnosti výberu. Nebude im vadiť, že majú v rukách nástroje násilia – políciu a armádu – ktoré kedykoľvek proti nespokojným používajú. Nebude ich veľmi trápiť vražda mladého anarchistu, ktorý mal väčšinu života pred sebou. Nezaujíma ich, že polícia za pravicovej vlády Konstantinosa Karamanlisa spolupracovala na potláčaní protestov s fašistami zo Zlatého rúna. Nedajú na titulku správu, že v tom istom čase pravidelne týrala imigrantov. Nie. Poriadok predsa musí byť a sloboda je pochopením nevyhnutnosti nadvlády. Tak sa dá ľahko pochopiť, ako vám niekto môže tvrdiť, že ste slobodní a zároveň aj to, že sa nič nedá zmeniť.

Donekonečna však budú nafukovať násilie vzbúrených. Nevadí, že obrovské množstvo ľudí protestuje proti nadvláde už vyše roka a oligarchia neustúpila ani o krok. Nezáleží na tom, že na jej rozhodnutia najviac doplatia tí, ktorí sú už aj tak v ťažkej situácii. Zhoršovala ich situáciu už dlho a teraz sa naskytla šanca doraziť ich a zbaviť zostávajúcich práv. Zlé násilie je len násilie páchané fanatikmi, ktorí žiadajú ľudskú rovnosť a solidaritu. Nezáleží na tom, že s nimi oligarchia nikdy nediskutuje, že sa nikdy dobrovoľne nezriekne svojich privilégií. Otroci mocných pokračujú v orwellovskej tradícii prepisovania dejín. Nikdy nepriznajú, že sluhovia sa mohli pozdvihnúť z biedy vždy a výhradne len vtedy, keď sa otrokárom postavili. Že jedine sociálny boj, a nie oligarchie rôzneho druhu, ľuďom prinášajú slobodu. Obrovskou tragikomédiou ľudského druhu je pritom fakt, že mnohí z poslušných dobrovoľných otrokov by sa nikdy nedočkali toľkých práv ako dnes majú, ak by všetci ovládaní boli v minulosti rovnako ustrašení a oportunistickí ako sú oni sami. Potomkovia plebejcov, ktorí sa dokázali vzbúriť a vydobyť si svoje práva, v súčasnosti intenzívne pracujú na vymazaní úspechov svojich predkov a pre svoje deti pripravujú budúcnosť, ktorá sa bude podobať osudu dávno zosnulých generácií otrokov.

Znamená to, že vo verejnej žumpe prevláda triedne videnie násilia. Oligarchia nemusí diskutovať, stačí keď prikáže sledovať evanjelium svätého Hayeka a Friedmana. Ihneď sa jej dostane všetka podpora poslušných. Pri jeho presadzovaní je jej dobrovoľnými otrokmi priznané právo použiť akékoľvek prostriedky. V mene poriadku a slobody, v rámci ktorej nemáte žiadne právo čokoľvek meniť. Ovládaní, ktorí nemali na ekonomické rozhodnutia bánk, korporácií a vlády fakticky žiaden dosah, budú za jej rozhodnutia perzekvovaní relatívne najviac. Trest, ktorý príde, musí byť kolektívny. Ak by sme totiž chceli vyvodiť dôsledky na základe osobnej zodpovednosti za konkrétne rozhodnutia, príliš jednoznačne by sa ukázalo, že v takzvanej demokracii rozhoduje len maličká skupina ľudí. A ako by to vlastne bolo možné, keď o zodpovednosti rozhodujú nimi vybraní ľudia? Keď „hlúpy“ dav dospeje k presvedčeniu, že je to nespravodlivé a vzbúri sa, je absolútne nevyhnutné sledovať akýkoľvek náznak násilia. Najväčším blahom pre oligarchiu je potom situácia, keď násilie, ktoré nie je ničím iným ako výsledkom neochoty vyjednávať, splodí tragédiu. Ľudia, ktorí násilie každodenne využívajú na presadzovanie nespravodlivosti, tak dostanú možnosť očierniť násilie, ktorého cieľom je nastoliť spravodlivosť.

Rovnako veľký strach ako z „nesprávneho“ násilia majú otrokári a ich prisluhovači zo solidarity ovládaných. Spojenými silami by ich otroci ľahko poslali na smetisko dejín. Preto ich treba štvať proti sebe, aby si nevšimli, čo je skutočnou príčinou ich utrpenia. Je to starý trik a liečba len jedna. Vykašľať sa na nezmyselné delenie a solidárne sa spojiť. Väčšina Grékov je vo veľmi podobnej situácii ako väčšina Slovákov. Ich problémom je nadvláda malej skupiny otrokárov, ktorú podporujú úbohí dobrovoľní otroci. Ako humanisti musíme aj ich vnímať ako obete odporného sociálno-darwinistického sveta konkurencie, v ktorom je spravodlivosť právom silnejšieho a spolupráca sa trestá. Ich poprava aj tak ničomu nepomôže. Jednu znecitlivenú bábku nahradí iná a nič sa nezmení. Riešením je rozkladanie a likvidácia hierarchických inštitucionálnych štruktúr, ktoré nadvládu umožňujú. Diktátorské hierarchie v korporáciách, štátoch alebo pseudosamosprávach musia nahradiť rovnostárske štruktúry, v ktorých na rozhodovaní participujú všetci. To je jediná humánna cesta z krízy práve umierajúcej formy kapitalistickej diktatúry a jedine tak znemožníme nedostatočne osobnostne rozvinutým jedincom ovládať ostatných. Gréci to sami nedokážu, i keď sú veľmi statoční. Nepotrebujú naše peniaze, potrebujú našu solidaritu, aby mohli odstrániť nadvládu. Ustrašené slovenské a mnohé iné európske ovečky frfľajúce pri pive by si z gréckych anarchistov a  ďalších nebojácnych skupín Grékov mali vziať príklad. Celá Európa (s výnimkou otrokárov) potrebuje inštitucionálnu revolúciu. Legendárna alternatíva Rosy Luxemburgovej platí aj dnes (v drobnej obmene). Máme na výber len dve veci: Celoeurópsku inštitucionálnu revolúciu, alebo MMF. Teda participatívnu demokraciu na celom kontinente, alebo barbarstvo.

Text vznikol v rámci projektu Utopia

Súvisiace články:

• Ukážu nám Gréci cestu z jaskyne?
• Grécko: medzi Scyllou a Charybdou
• Zachránit, či nezachránit Řecko
• Z Platóna planktón
• Fetamorgána