Hrôza, ktorá sa odohráva na Haiti, nie je len prírodnou katastrofou. Je prejavom jedinej súvislej reťaze drancovania ľudí a prírody, ktorá sa touto nešťastnou krajinou tiahne nepretržite od príchodu prvých kolonizátorov roku 1492. Je desivou ukážkou paradoxu našej doby, keď v bezprostrednej blízkosti najbohatšieho štátu leží najchudobnejší štát západnej pologule. Je obžalobou pokryteckej a prakticky nefunkčnej morálky vraj vyspelého sveta, ktorý ignoruje svoj leví diel zodpovednosti na tragédii tejto krajiny a ešte sa aj vystatuje svojou dobročinnosťou.

     Stáročia sužovalo tento ostrov otroctvo a francúzsky kolonializmus, no storočie skutočných problémov sa začalo v roku 1915, keď americký prezident a neskorší nositeľ Nobelovej ceny za mier Woodrow Wilson podnikol na Haiti ničivú inváziu, ktorú sprevádzalo bezuzdné násilie, tisíce mŕtvych, obnovenie otroctva, odstránenie parlamentného systému a brutálna okupácia trvajúca dve desaťročia. Spojené štáty, ako poznamenal Noam Chomsky, premenili Haiti na svoju súkromnú plantáž. Po odchode americkej armády si táto krajina dlho neoddýchla. V rokoch 1956 – 1986 vystriedala okupáciu diktatúra klanu Duvalierovcov (je potrebné dodať) nastolená a udržiavaná s výdatnou pomocou USA. Vďaka ochrannému plášťu superveľmoci sa nikto príliš nezaujímal o to, že počas tejto tyranie zavraždili desaťtisíce ľudí, nerastné bohatstvo vydrancovali (lesy boli úplne vyklčované) a korupcia takmer rozložila štát. Po páde Duvalierovcov sa však Haiťania čoskoro presvedčili, že tyrania nemusí byť to jediné, čo ich zničí.

     Americký prezident Ronald Reagan totiž presadil v krajine neoliberálnu politiku, ktorá znamenala privatizáciu verejných služieb, faktické odstránenie dotácií v poľnohospodárstve, čo podľa Marka Schullera z University Vassar spôsobilo desivú chudobu. Krajinu zaplavila ryža dovážaná z USA, ktorá zničila domácich pestovateľov. Vďaka obrovským dlhom nezostali haitskej vláde žiadne peniaze na zdravotníctvo, školstvo a sociálnu sieť. Svetová banka uvádza, že v súčasnosti žije 55 percent Haiťanov za 0,44 dolára na deň. To znamená, že viac ako päť miliónov ľudí sužuje hlad. A tak nečudo, že nespokojní ľudia si v roku 1990 zvolili populárneho prezidenta Jeana-Bertranda Aristidea. No keď ten začal zavádzať skutočné sociálne reformy, ktoré pomohli obyvateľom, zdesený Washington zafinancoval o sedem mesiacov vojenský prevrat, pri ktorom bolo zmasakrovaných takmer 5000 ľudí. Keď medzinárodná kritika takejto politiky rástla, prezident Bill Clinton sa v roku 1994 rozhodol „opäť nastoliť demokraciu“, hoci dovtedy sám poskytoval vojenskej junte výhodné ekonomické kontrakty. Aristide sa však mohol vrátiť do kresla len pod podmienkou, že uvoľní priestor nadnárodným koncernom a uskutoční plošné škrty v sociálnej oblasti. Navyše reformy nadiktované Svetovou bankou pripravili miestnych farmárov aj o tie zvyšky obživy, ktoré im ostali. Ani tieto ústupky však do značnej miery bezmocnému, no stále obľúbenému Aristideovi nepomohli a v roku 2004 bol pri vojenskom puči (za ktorým stáli Spojené štáty a Francúzsko) opäť zvrhnutý a unesený do Afriky, kde ho protiprávne zadržiavajú doposiaľ. V nasledujúcich dvoch rokoch bolo zavraždených 8000 ľudí a znásilnených 35 000 žien (viac ako polovica z nich nemala ani 18 rokov). Akoby tých pohrôm nebolo dosť, v roku 2004 postihol Haiti hurikán Jeanne, ktorý nielenže usmrtil viac ako 2000 ľudí, ale prakticky zničil krajinu. V súčasnosti stojí na čele krajiny René Préval, muž obviňovaný humanitárnymi organizáciami z korupcie i vrážd, no tešiaci sa priazni veľmocí.

     Ak toto všetko viete, potom je naozaj trápne, keď sedíte pred televíznou obrazovkou, sledujete správy o zemetrasení a počúvate ustarostených politikov a novinárov, ktorí celému svetu oznamujú, že „na Haiti hrozí hlad“. Túto krajinu si desaťročia nikto nevšíma a pozornosť vzbudí až potom, keď ju postihne nejaká katastrofa. A vždy po nej sú v prvej línii bývalí haitskí kolonizátori, Američania a Francúzi, ktorí sa predháňajú v humanitárnej pomoci a žnú obdiv celého sveta za svoju dobročinnosť. A samozrejme, Človek v ohrození tradične zorganizuje zbierku. Ten Človek v ohrození, ktorý zorganizoval výstavu o väzňoch svedomia na Kube, no napriek tomu ste na nej nenašli jedinú zmienku o inej väznici na tom istom ostrove – Guantáname – hoci podľa údajov Amnesty International je v kubánskych väzniciach menej protiprávne zadržiavaných ľudí ako v spomínanej americkej väznici. Čo tam však po tom, ak v porovnaní s obludnými zločinmi a dlhodobo strašnou situáciou na Haiti sa kauza Guantánamo javí ako malicherný prehrešok proti meštiackej morálke – nech mi tí mučení nešťastníci odpustia tento cynizmus.

     Snažím sa tým ukázať, aký chorý je celý systém rozvojovej pomoci a na akých prehnitých základoch stojí súčasná morálka. Za čo vlastne považujeme pomoc slabším vo svojom živote? Za akýsi bonus navyše? Naozaj si myslíme, že naše záujmy sú dôležitejšie než záujmy niekoho iného len preto, lebo sú to naše vlastné záujmy? Nešpekulujme a ostaňme doma. Prieskum agentúry Focus zo septembra minulého roka ukázal, že 29 percent respondentov si myslí, že na rozvojovú pomoc dávame príliš veľa peňazí. To znamená, že príspevok, ktorý zodpovedá sume jediného eura na obyvateľa mesačne, sa zdá privysoký takmer tretine občanov Slovenska. A až 39 percent si myslí, že je to „presne toľko, koľko by malo byť“. Iba 14 (slovom štrnásť) percent si myslí, že naša rozvojová pomoc by mala byť vyššia. Akoby chcela vláda populisticky vyjsť týmto tendenciám v ústrety, znížila rozvojovú pomoc na tento rok až o neuveriteľných 60 percent, hoci ako členský štát EÚ sa zaviazala, že do roku 2015 zvýši objem peňazí pre tento účel na 0,33 % HDP (doteraz sme dávali iba 0,1 % HDP). Dnes teda poskytujeme rozvojovú pomoc ešte v menšom objeme, než to bolo pred vstupom SR do Európskej únie, hoci ako členský štát OECD patríme medzi tri desiatky najbohatších krajín sveta. No aj tak sú takéto prieskumy svojou podstatou obludné, lebo o etických postojoch sa nedá rozhodovať na základe verejnej mienky.

     Čísla v iných západných štátoch sa iste menia, princíp sa však nemení: považujeme pomoc slabším iba za prejav našej dobrej vôle. Často pritom svoju pasivitu ospravedlňujeme výhovorkou, že na svete trpí priveľa ľudí a my ich nespasíme. Predstavte si teda situáciu, ktorá sa stala pred takmer troma desaťročiami na Malom Dunaji. V rieke sa prevrhol čln a niekoľko detí sa topilo. Na brehu stálo niekoľko ľudí, ale nikto im nepomohol, okrem jedného chlapca, ktorý sa bez rozmýšľania vrhol do chladnej vody. Štyroch zachránil, piaty sa utopil (pokiaľ sa pamätám, dostal za tento hrdinský čin od prezidenta republiky aj vyznamenanie). Nemohol vedieť, ako to dopadne, prúd bol v týchto miestach naozaj silný (sám som to miesto niekoľkokrát prechádzal), plný vodných vírov. Mohol zachrániť len jedného alebo dokonca nikoho. Považovali by ste teda svoju mravnú povinnosť vytiahnuť topiacich sa za menšiu, keby ste tam na jeho mieste stáli vy a videli, že ostatní nič nerobia a navyše šanca, že zachránite všetkých, bola takmer mizivá? Argument, že prispievať na pomoc iným je zbytočné, lebo ich je príliš veľa, je z morálneho i praktického hľadiska absurdný. Takéto tvrdenie je vyjadrením postoja, nie konštatovaním faktu.

     Významný austrálsky filozof Peter Singer pritom považuje za neprijateľné, aby sa z tohto hľadiska rozlišovalo medzi povinnosťou a dobročinnosťou, ako sa to robí doteraz. Táto logika nás totiž vedie v konečnom dôsledku k ľahostajnosti, kedy tých, ktorí žijú v prepychu a neposkytujú peniaze pre zmiernenie hladu vo svete, nijako neodsudzujeme. Mravný imperatív by nám mal pritom zakazovať takéto správanie a netolerovať ho – najmä dnes, keď žijeme v čoraz užšie previazanej globálnej spoločnosti. Tento mravný imperatív si nevyžaduje len poznanie toho, čo by bolo dobré urobiť, ale čo MUSÍME urobiť. Takáto zmena etických pravidiel by mala nedozerné následky. Robila by nás totiž zodpovednými za smrť ľudí, ktorých nevidíme, ktorí sú ďaleko od nás, ktorým môžeme pomôcť, no neurobíme to. Tradičné nazeranie na etiku sa samozrejme búri proti takémuto videniu, ale my ani netvrdíme, že dospieť k takýmto spoločenským normám sa dá bez rozchodu s doterajšími návykmi. Tie sú zakorenené aj v kresťanskej morálke. V Liste apoštola Pavla Galaťanom sa píše: „A tak teda, pokiaľ máme príležitosť, čiňme dobro všetkým, ale najmä tým, ktorí sú našej viery“ (G, 6:10). Ak apoštol Pavol zdôrazňoval, že máme väčšmi pomáhať tým, ku ktorým máme osobný vzťah, nemohlo sa to neodraziť na morálke kresťanského sveta. No ak nám globálna etika velí, že na nič ľudské sa nesmieme prizerať s ľahostajnosťou, potom sú pre mňa slová apoštola Pavla dôkazom, že kresťanská etika nie je vrcholom morálnej filozofie, že je mravne správne, ak kresťanský recept v tomto prípade opustíme. Dnes je totiž našou povinnosťou pomáhať nielen blížnym, ale najmä tým vzdialeným, tým, ktorí nemajú to šťastie žiť v bohatej pevnosti našej civilizácie.

     Opäť si pomôžme príkladom, tentoraz od spomínaného Petra Singera. Po koľajniciach sa rúti neovládateľný vlak bez pasažierov. Všimnete si, že na trati sa hrá malé dieťa, ktoré čaká pravdepodobne smrť, lebo rušňovodič už nedokáže zastaviť. Jedinou alternatívou je prehodiť výhybku na bočnú koľaj, kde však uviazlo vaše nové BMW. Čo urobíte? Nepýtam sa, čo by ste povedali verejne, to je jasné. Ale čo naozaj urobíte, keď vás nikto nevidí, a teda nikto vám nebude vyčítať, že ste nezachránili dieťa, lebo nie ste ochotný obetovať svoje nové auto, na ktoré ste sa tak tešili. Ak si aj po tomto všetkom sami pre seba odpoviete, že by ste určite zachránili život tomu dieťaťu, potom sa dá len ťažko pochopiť, prečo odmietate prispievať na humanitárne organizácie. Podľa výpočtov odborníkov by len 150 eur ročne stačilo na to, aby ste zachránili jedno hladujúce dieťa v chudobnej krajine, aby ste mu zabezpečili stravu, ošatenie a základné vzdelanie. Stopäťdesiat eur. Nekúpite si nový oblek, nepôjdete na drahú dovolenku k moru alebo si niekoľkokrát odopriete so svojou priateľkou večeru v drahej reštaurácii. Stopäťdesiat eur, ktoré pre vás neznamená nijakú vážnejšiu obeť, ale niekomu v Somálsku, Indii alebo na Haiti zachránia život.

     Mojím cieľom nie je moralizovať a vyvolávať v čitateľovi pocity viny, len poukázať na to, že iba vtedy, ak vieme, čo máme robiť, môžeme robiť správne veci a ak ich nerobíme, nežijeme eticky. Čakať, kým sa na niečom dohodnú vlády a prenechať zodpovednosť za tieto otázky len im, je vysoko neefektívne. My tu totiž hovoríme o zmene etických hodnôt a politici sami z princípu nebudú pochybovať o hodnotách spoločnosti, ktorá im dala vo voľbách dôveru. Ak by sa však našlo čo i len desať percent obyvateľov, ktorí by začali žiť vyššie uvedeným spôsobom (čo je kritické množstvo ľudí s novými prioritami), výsledná zmena by bola oveľa zreteľnejšia ako akékoľvek opatrenia iniciované vládou. Tu opäť súhlasím s Petrom Singerom, ktorý upozorňuje, že priepasť medzi etickým a sebeckým prístupom k životu je oveľa väčšia ako rozdiely medzi ľavicou a pravicou.

     Netvárme sa preto, že robíme Haiťanom nejakú láskavosť, ak im posielame pomoc, že robíme niečo nad rámec svojich morálnych povinností. Naopak, tomuto nešťastnému ľudu sme veľa dlžní. Pristupujme k rozvojovej pomoci nie ako veľkomyseľní boháči hádžuci almužnu do bezodného klobúka, ale s pokorou ľudských bytostí, ktoré sú súčasťou jedného planetárneho spoločenstva. Aj v ich mene prosíme za život, dôstojnosť a spravodlivosť:

UNICEF Slovensko: číslo účtu: 2629726297/1100 v Tatrabanke, variabilný symbol 0110, bližšie info: www.unicef.sk

Slovenský Červený kríž - Fond Ľudia ľuďom: č. účtu - 665555/0200, variabilný symbol 2010, bližšie info: www.redcross.sk

Človek v ohrození: č. účtu 2660520502/1100, variabilný symbol 1119, bližšie info: www.clovekvohrození.sk

Slovenská katolícka charita: č. účtu - 4008058424/7500 v ČSOB, variabilný symbol 168, názov účtu - Slovenská katolícka charita, bližšie info: www.charita.sk

ADRA Slovensko: č. účtu 4975241312/0200, variabilný symbol 110, resp. do poznámky uveďte „Haiti", bližšie info: www.adra.sk