"Naučil som sa [...], že veľké historické otrasy, ktoré knihy opisujú ako výsledok súhry neznámych síl v srdci temnôt, môžu byť v záblesku okamžiku aj dielom mužného odhodlania hŕstky nadaných detí." (Claude Lévi-Strauss, Smutné Trópy)

Od ukončenia sovietskej okupácie a následného rozpadu Československa nemal žiadny z našich gramotných politikov najmenších pochýb o tom, že členstvo v Európskej únii je vitálnym záujmom Slovenskej republiky. Už vtedy to znamenalo aj prijatie eura, po splnení zmluvne definovaných kritérií. Členstvo v eurozóne pre nás teda nebolo žiadnou čerešničkou na torte, ani nejakou opciou. Otázkou pre nás, ako aj pre všetky ostatné krajiny z rovnakej vlny rozširovania, bolo len načasovanie zavedenia spoločnej meny, vyjadrené konverzným kurzom.

 Dnes je na stole otázka slovenského súhlasu s modifikáciou Eurovalu 1. Ocitli sme sa v situácii, keď máme rozhodnúť, či a do akej miery sa má Slovenská republika podieľať na spoločnom snažení o záchranu eura, ktoré sa ocitlo pod bezprecedentným tlakom finančnej špekulácie. Táto otázka však vyvoláva nespočet ďalších: Či sa má Slovensko zaručiť za pôžičku Grécku, či sa má podieľať na Eurovale 2, či chce, aby o eure rozhodovali politické grémiá alebo finančné kruhy, či európskej integrácii dokáže dať vlastný respektíve svojský zmysel...?

 Je prirodzené, že každá politická sila, každá strana či koalícia, má vlastnú interpretáciu problému, ktorému je potrebné čeliť, a vlastné predstavy o jeho riešeniach. O tom je parlamentná matematika a medzinárodné jednania. Veľmi dôležitým faktorom je však aj nielen v slovenskej spoločnosti silno prežívaný pocit spravodlivého rozhorčenia: Naše vlády si predsa svoje zmluvné záväzky plnili; ak je dnes spoločná mena v ohrození, tak je to v prvom rade vinou tých, ktorí tak nekonali; pacta sunt servanda a preto padni komu padni, v opačnom prípade členstvo v takom spolku nemá zmysel.

 Ale má. Naša spoločná mena, a spolu s ňou stále ešte len čiastková ekonomická a politická integrácia kontinentu, predsa nemôžu byť v bytostnom ohrození len preto, že zopár súkromných veriteľov očakáva bankrot jednej členskej krajiny, a odmieta jej požičať za prijateľný úrok! Ide predsa o projekt, ktorý nám všetkým dáva šancu na politicky stabilné a socio-ekonomicky slušné podmienky na život. Ak ho takto impulzívne odhodíme, ak ho podrazíme, projekt bude v pozmenenej forme pokračovať ďalej. Akurát my sa zriekneme práva podieľať sa na ňom.

Odporcovia spoločného ručenia za verejné dlhy síce tvrdia, že ide o propagandu, že Grécko tak či tak zbankrotuje, a euro ako také to nijakým spôsobom neohrozí. V najlepšom prípade ale môžu tvrdiť len to, že sa pohybujeme v neprebádanom území, s minimálnym výhľadom a na veľmi tenkom ľade.

Pritom kľúčová otázka pre občanov nie je, či ich argumenty odporcov ďalšieho prehĺbenia európskej integrácie, ku ktorému sa schyľuje, a ktorému sa tzv. euroskeptici snažia zubami nechtami zabrániť, presvedčili. Kľúčovou otázkou je miera ich odhodlania pretrpieť všetky možné dôsledky, ktoré bankrot členskej krajiny eurozóny v súčasnosti obsahuje. Na jednej strane je postoj principiálnej bohorovnosti, na druhej stojí skúsenosťami vycibrená opatrnosť.

Nezverujme naše osudy do rúk tých, čo si mýlia politiku s hazardnou hrou. Nemôže nám byť jedno, ako sa Európska únia v prebiehajúcej kríze zmení. Nad otázkou, či bude euro menou spoločnou, alebo menou mocenskou, nemôžeme mávnuť rukou. V roku 2004 nás nevpustili do akéhosi select klubu, kde sa pije koňak a fajčia cigary. To my sme sa vtedy pripojili k politickému projektu, ktorý nemá v ľudských dejinách obdobu.

Sľúbili sme, že priložíme ruku k dielu, že pri tom budeme rešpektovať dohody a presadzovať hodnoty, na ktorých stojí a padá celá konštrukcia. Zaviazali sme sa, že Európsku úniu budeme rozvíjať a zveľaďovať. Prehlásili sme, že práve vo vytváraní čoraz užšieho spojenectva vidíme budúcnosť pre naše národy. Dnes teda hľaďme najmä na to, aby nik nemohol tvrdiť, že Slovensko svoje slovo nedodržalo preto, že ani iní nie.

Milan Jaroň je zamestnancom EK. Jeho názor je osobným stanoviskom a nemusí sa zhodovať s názorom EK