Vedeli sme, že to príde: ak eurozóna nenájde funkčné a dôveryhodné riešenie krízy, problémy sa prenesú z malých periférnych krajín na veľké. Mnohých však prekvapilo, ako rýchlo sa to stalo.

Ešte na jar bolo hlavným kandidátom Španielsko. Hoci majú jeho problémy stále ďaleko k tomu, aby boli vyriešené, pozornosť sa sústredila na Talianov. Kombinácia historicky problémových verejných financií (ešte zhoršených krízou), dlhodobo slabého hospodárskeho rastu, neschopného politického vedenia a špekulácie na finančných trhoch sa ukazuje toxická aj pre veľkú krajinu, s vyspelým a diverzifikovaným priemyslom a relatívne stabilným domácim finančným sektorom.

Kríza v Taliansku zásadne mení hru z niekoľkých dôvodov. Po prvé, množstvom peňazí, ktoré by boli potrebné na "vykúpenie" krajiny spôsobom, aký sa uplatnil v Portugalsku či Írsku. EÚ ani MMF ich teraz k dispozícii jednoducho nemajú. Je to však tiež dôležitá psychologická hranica. Rím patrí historicky do jadra európskej integrácie. Ak padne, hneď za ním je Paríž. Argumenty "exorcistov", ktorí chcú už rok a pol posilňovať eurozónu vyháňaním nehodných rozpočtových hriešnikov, už v tomto bode nemajú zmysel. Hrá sa o existenciu spoločnej meny.

Ešte chvíľu sa môžeme udržať nad vodou čiastkovými riešeniami. Situáciu upokojí vytvorenie dočasnej vlády v Grécku. V Taliansku sa možno podarí vyriešiť vnútropolitickú krízu a Berlusconi konečne odíde. ECB bude ďalej kupovať talianske dlhopisy. Dočasný euroval, vďaka rozšíreným právomociam, poskytne preventívne pár desiatok miliárd eur na niekoľko mesiacov života.

Nič z toho však krízu v eurozóne nevyrieši. V médiách sa objavili správy o intenzívnych francúzsko-nemeckých rozhovoroch o budúcnosti eurozóny v oklieštenej podobe. Boli samozrejme okamžite dementované. Pripočítajme k nim však Sarkozyho prejav na univerzite v Štrasburgu, v ktorom (vôbec prvý raz) hovoril otvorene o dvojrýchlostnej Európe s federálnym jadrom a konfederatívnou perifériou, slová Merkelovej o nutnosti zmeny zmlúv tak, aby bolo možné "dobrovoľne" vystúpiť z eurozóny, protireakcie Barrosa a Van Rompuya... Je evidentné, že táto téma už dávno nie je tabu. Nachádza sa niekde medzi fázou intelektuálnych diskusií a hľadaním praktických krokov.

Vytvorenie pevnejšie integrovaného jadra (ktoré nemusí kopírovať súčasné zloženie eurozóny) a slabšie pripojenej periférie sa začína vynárať ako najakceptovateľnejšie riešenie súčasných problémov. Pri jeho vytváraní však môžeme spadnúť do pasce predstavy, že stačí očistiť "vnútornú úniu" od tých, ktorí "na ňu nemajú", a prijať dostatočne prísne pravidlá (a hodnoverné sankcie), aby sa zabránilo nezodpovednému správaniu v budúcnosti. Bude to elitný klub hospodárskych mocností a ich príveskov. Žiadne vyrovnávanie štrukturálnych rozdielov prostredníctvom transferov, rozhodovanie koncentrované v rukách štátov, nie komunitárnych inštitúcií. Ak spadneme na ceste k hlbšej integrácii do tejto pasce, únia nebude demokratickejšia ani udržateľnejšia.

Text vyšiel aj v denníku Pravda