Už som to nevedel zniesť. Už som dosť počul a čítal o tých nezodpovedných, lenivých Grékoch, ktorých musia zachrániť—alebo nie—chudobní ale pracovití Slováci.

Nemálo tých chudobných, pracovitých Slovákov som aj stretol, len ma mrzí, že sa nepodobali trochu viac na tých lenivých Grékov. Však ako povedal Marxov zať Paul Lafargue, každý má právo na trochu lenivosti.

            Nejde o osobnú ani národnú vlastnosť. Veď do 80-tých rokov situácia bola opačná. Keď skoro všetky európské krajiny už mali dobre rozvinuté sociálne štáty, Grécko nemalo ani systém univerzálneho zdravotného poistenia, ani minimálnu mzdu, a dôchodky boli mimoriadne nízke. Vtedy teda Slováci (tak ako Nemci a Angličania) boli lenivejší, než Gréci. Jedna z mála vecí, čo ich spájali, bola, že ani Gréci ani Slováci nemali právo na štrajk.

            Čo sa potom stalo? Keď Slováci dostali po roku 1989 obmedzené právo na štrajk, veľmi málo ho využili. A postupne stratili veľa z toho, čo v predošlých rokoch získali (najmä medzi vojnami, keď sociálny štát v Čestkoslovensku vznikol, a ktorý z rôznych dôvodov Komunistická strana udržala). Možno Slováci boli vždy pracovití, no teraz už nemajú na výber—vládnu šefovia, musíme tu makať. Naštastie, stále aspoň menej ako v iných „pracovitejších“ a teda smutnejších krajinách, ako napríklad v Spojených štátoch.

            V Grécku bol vývoj iný. Gréci nenadávali na tých, ktorí mali lepšie prácovné podmienky, ako oni; len si povedali, že aj oni chcú aspoň to isté, čo ostatní. Po takmer polstoročí pravicových diktatúr a polo-diktatúr (keď napríklad Komunistická strána bola zakázaná a Komunisti boli prenasledovaní), vyhrali voľby v roku 1981 sociálni demokrati. A nielen kvôli tomu, že vo vláde boli sociálni demokrati ale aj vďaka tomu, že celé tie roky predtým ľudia protestovali a štrajkovali—aj v časoch, keď to bolo zakázané—pracujúci Gréci konečne získali to, čo si všetci záslužia: právo na trochu lenivosti.

            Gréci si teda vyslúžili dvojnásobne tie akože štedré dôchodky, o ktorých novinári píšu ako o nehoráznosti: jednak, lebo na tie dôchodky celý život pracovali, a jednak, lebo za ne bojovali. Keď Gréci dostanú teraz od Slovákov (a kol.) pôžičku, to neznamená, že greckí robotníci minuli viac, než vytvorili. Vytvorili dosť, a po toľkých rokoch, kedy sa k ním dostalo tak málo z toho, čo vyrobili, pár rokov sa konečne mohli tešiť z plodov svojej dlhej práce.

            No nakoniec Euroval ani nie je pôžička pre tých pracujúcich Grékov ale, ako by niekto povedal, pre banky, ktoré sú najväčšími vinníkmi celej krízy. Euroval je potrebný len preto, že európske vlády si netrúfajú robiť to, čo by hneď celú situáciu vyriešilo: vziať a použiť peniaze od tých, ktorí ich majú dosť. A v tom je celý problém, bez ktorého všetky argumenty za alebo proti Eurovalu sú viac-menej o ničom. Otázka nie je: dovolíme, aby pracovití Slováci platili lenivým Grékom? Ale: čo urobíme, aby Slováci mohli byť aspoň takí leniví, ako boli Gréci? Boli, hovorím, lebo práve dnes nie sú. Štrajkujú, a to je ťažká práca. Neviem, či najťažšia, ale hádam, že najdôležitejšia.