"Ľudia požadujú slobodu slova ako kompenzáciu za slobodu myslenia, ktorú využívajú len veľmi zriedkavo." Soren Kierkegaard

Vážená Slovenská televízia,

dovoľ mi úvodom môjho otvoreného listu Ťa čo najsrdečnejšie pozdraviť veršíkmi z veselo-ironického kupletu, ktorý som napísala v časoch gymnaziálnych pre všetkých maniakálnych divákov a diváčky tvojho prosocialistického vysielania:

Bývame na lazoch v malom peknom salaši,
bývame na lazoch, vlastníme ovce.
Na lazoch sa dobre žije, ale kultúra tu hnije.
A my máme doma telku, čiernobielu veľkú!

Čerstvé správy zo sveta táto telka nosí
a my sme tu prví a tak máme hore nosy,
lebo máme doma telku, čiernobielu veľkú!

Televízne noviny, horor či Dietlov seriál,
všetko poznám naspamäť a videla som aj Mundiál.
lebo máme doma telku, čiernobielu veľkú!

A ovce nám už podochli, salaš zašiel špinou,

do úst nemáme čo dať, som mŕtvou viac než živou,

lebo – máme doma telku, čiernobielu veľkú.

To je ale o-b-l-b-o-v-á-k!

Toľko pre pobavenie más – možno môj kupletík zarezonuje u autorov Drišľakovín. No – a už sme tam, kde sme nechceli byť. Alebo? Ale o tom neskôr...

Iste si, milá verejnoprávna inštitúcia, zaznamenala posun, ktorým si od vyššie uvádzanej úspešnej politickej piesne prešla. Pre poriadok uvediem dve zásadné zmeny. Zmena prvá: dnes už má televízor nielen každý laz, ale úplne každá domácnosť – ba i vo väčších množstvách. (Nezáleží na kvantite, ale na množstve. Ups!) Sú ale aj také živly, ktoré telku už nemajú – z vlastnej vôle. Zmena druhá: dnes už nikto nemá čiernobiely televízor, iba ak zberatelia starožitností. Farebná obrazovka vytlačila nostalgické čiernobiele videnie.

Od vzniku môjho naivného protest songu prešlo tridsať liet a zím. Prešlo ich viac ako dvadsať už pod slobodnou vlajkou rozvinutého feudalizmu bez dohľadu spriatelených sovietskych tankov a vševedúcej komunistickej cenzúry. A tých drobných zmien je, prirodzene, viac. Vývoj ani ty nezastavíš, nech sa snažíš, koľko vládzeš. Vysielacie vlny už nebrázdiš sama a nemáš už za chrbtom českú sestru, ktorá, mimochodom, na rozdiel od teba vyrástla do múdrosti i krásy (i keď sem tam s prešľapmi, ale veď nikto nie je dokonalý, však?). Snáď som zhrnula všetko podstatné.

Realita dneška hovorí ústami zákona o Rozhlase a televízii Slovenska (pričlenený Rozhlas je novinkou týchto dní) toto: „Rozhlas a televízia Slovenska ako verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania. RTVS rozvíja kultúrnu identitu obyvateľov Slovenskej republiky bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vek, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie tak, aby tieto programy odrážali rozmanitosť názorov, politických, náboženských, filozofických a umeleckých smerov a aby podporovali rozvoj vedomostnej spoločnosti. RTVS utvára podmienky na spoločenskú dohodu vo veciach verejných s cieľom posilniť vzájomné porozumenie, toleranciu a podporovať súdržnosť rozmanitej spoločnosti. (...) Služba verejnosti v oblasti vysielania je poskytovanie programovej služby, ktorá je univerzálna z hľadiska svojho geografického dosahu, programovo rozmanitá, pripravovaná na zásade redakčnej nezávislosti prostredníctvom kvalifikovanej pracovnej sily a s pocitom spoločenskej zodpovednosti.“

Dlhšie a trochu nudné čítanie, ale poučné, však? Ak by to bolo v mojej moci (ak by čokoľvek bolo v mojej moci), denne by som pri rannej káve parlament a vedenie RTVS nútila si tieto riadočky opakovať, až kým by sa každej a každému nevryli dokonale a funkčne pod kožu. Až kým by sa RTVS nestala tým, čím by mala v skutočnosti byť, ale nie je, hoci sa papierovo k tomu hlási: službou verejnosti.

Dlhodobá kariéra Slovenskej televízie ako politickej kurvy z čias mečiarizmu, často i po ňom; nezodpovedné masové prepúšťanie bez prípravy na to, kto na seba preberie prácu, ktorú ale nikto neprepustil, následne prehrané súdy s prepustenými; minimálne zvláštne spolupráce s externým výrobným prostredím a ešte zvlášnejšia studňa, roky pohlcujúca spoločné zdroje daňových poplatníkov; povinné koncesionárske poplatky naviazané na odber elektriny, preferovanie športového spravodajstva na úkor kultúrneho; komercionalizácia verejnoprávneho prostredia s cieľom zarábať namiesto vzdelávať; pokrivkávajúca kvalita mnohých relácií vrátane spravodajských, to všetko i mnoho ďalšieho čaká na riešenie. Ak niekto z naivných (a sem tam len na signál RTVS odkázaných) divákov a diváčok dúfal v zmenu kvalitatívnu po zmene organizačnej a personálnej, zrejme si musí nechať zájsť chuť.

Ako malú, ale signifikantnú „prípadovú štúdiu“ uvediem diskusnú reláciu s tínedžermi pre tínedžerov s výpovedným názvom 5 minút po dvanástej a s podtitulom Som gay, som lebička. Diskusiu nedávno odvysielala Dvojka (pričom stále naisto neviem, či to nebola repríza spred desiatich rokov, lebo i to by bolo možné).

Relácia archaickým jazykom začiatku deväťdesiatych rokoch minulého storočia mútila (a to doslova) teplú vodu. Ľudia, ktorí sa na relácii podieľali scenáristicky, dramaturgicky a s nimi moderátor ťahali za jeden povraz. Za povraz absolútnej neinformovanosti a vysokej neprofesionality. Nikto z nich si nenaštudoval veľké množstvo jednoducho dostupných materiálov, ktoré už na túto tému existujú – a to dokonca aj v slovenskom či českom jazyku, čiže v jazyku zrozumiteľnom aj v prípade prípadnej neznalosti jazykov cudzích.

Moderátor nám napríklad vysvetlil, že „tu nie je zástupca cirkvi ani nikto, kto by sa k tomu mohol vyjadriť“. Jeden z divákov, ktorého nechali vo vysielaní chrliť hromy blesky niekoľko minút, splietal o pravde božej a nehanebnej náruživosti. V ankete sa medzi pospolitým ľudom riešil názor na priznávanie sa k homosexualite (ako napríklad ku krádeži?), čo snáď dnes už ani KDH nerobí. Jedna z prítomných žien v relácii veľmi tolerantne poznamenala, že predsa „tých ľudí akceptujeme, neodkopneme ich, keď nám povedia, že som gej.“ Vrcholom tolerancie, pochopenia a blížiaceho sa infarktu pre mňa bola sentencia: „Stávajú sa choroby aj iné zlé veci. Treba len trpezlivosť a prekonať to a nezhoršovať to tým, ktorí to majú beztak tažké.“

Zle a nedostatočne pripravená diskusia je horšia ako žiadna diskusia. Jediné poznanie, ktoré táto relácie potvrdila, je to, že tzv. tolerancia je len rubom tej istej mince. Mince, na ktorej líci striehne netolerancia. Ak toto je príklad relácie, ktorá si dáva „s pocitom spoločenskej zodpovednosti“ za cieľ odstraňovať predsudky a je zároveň jediná zameraná na diskusiu s mladými ľuďmi; ak toto je relácia, ktorá má „vzdelávať a posilniť vzájomné porozumenie a toleranciu“; ak toto je obrázok toho, ktorým smerom sa bude verejnoprávna služba v RTVS uberať, tak vážená Slovenská televízia, potom áno, na Slovensku je to tak. Je to v prdeli.