Štáty sa rodia z ideí. Základom slovenskej štátnosti nie je a nemalo by byť samoúčelné vzývanie nezávislosti, ale rozvíjanie hodnôt, ktoré legitimizujú vlastnú identitu pred svetom. Naše najvýznamnejšie hodnoty sa formovali v tradíciách Slovenského národného povstania a Nežnej revolúcie.

     Povstanie ukovalo našu hrdosť a dôstojnosť, našu humanistickú vieru, že oddanosť slobode je vzácnejšia ako oddanosť štátu, že národ, ktorý sa postaví na odpor neznesiteľnému útlaku, možno poraziť vojensky, ale nemožno ho zničiť historicky. Najväčšia sila Povstania nespočíva v jeho dramatických príbehoch, ale v odvahe odolať sugestívnej kapitulantskej argumentácii a pochopiť, že faktická porážka nemusí byť porážkou mravnou a že mravné víťazstvo sa môže neskôr obrátiť na víťazstvo faktické, kým mravná porážka nikdy. Na druhej strane Nežná revolúcia má v sebe zakódované tri heslá, ktoré je potrebné očistiť od subjektívnych spomienok jej účastníkov a vytesať ich zlatými písmenami do našej historickej pamäti: toleranciu, nenásilie a demokraciu. Toleranciu ako hľadanie univerzálnejších východísk v spoločnom dialógu so spoločenskými skupinami, ktorým bolo z rôznych dôvodov upierané právo na normálnu existenciu. Nenásilie ako vieru, že len silní majú trpezlivosť vyhrať boj bez krviprelievania. A demokraciu ako odhodlanie budovať participatívnu spoločnosť založenú na aktívnej občianskej účasti na správe vecí verejných, nie partokratický režim obmedzujúci zapájanie sa ľudu do života spoločnosti len na volebný akt. Podobne ako Veľká francúzska revolúcia chápala heslá slobody, rovnosti a bratstva ako neoddeliteľné súčasti toho istého procesu, rovnako aj Nežná revolúcia stavala na tom, že niet demokracie bez nenásilia a niet tolerancie bez demokracie. Nie som si istý, či sme takto pochopili jej odkaz všetci.

     Keď 17. novembra 1989 stáli študenti zoči voči policajnej brutalite na Národnej triede v Prahe, mladí ľudia vystierali k po zuby ozbrojeným mužom v uniformách prázdne ruky a čelo sprievodu nieslo transparent „Nechceme násilie“. Tento nápis sa o niekoľko dní stal najčastejšie skandovaným heslom na revolučných námestiach. Nebolo to len formálne želanie. Mnohí si iste spomenú, ako dav rozhorčene vypískal herca Stanislava Štepku, keď si chcel zažartovať a ísť na komunistov „lopatou“ – pričom rovnako lídrovi Radošínskeho naivného divadla slúži ku cti, že sa za tento slovný prešľap ešte v ten deň verejne ospravedlnil a s pokorou zložil davu hold za jeho nezvyčajnú kultivovanosť a až zázračnú ostražitosť. Veľa ľudí dnes na túto atmosféru zabudlo. Čoraz častejšie sa ozývajú hlasy, že revolúcia pred dvadsiatimi rokmi bola príliš „nežná“, že sa malo radšej zatvárať a v súlade s revolučnými zvykmi hádam aj popravovať, že sa malo vo všetkých sférach postupovať oveľa tvrdšie. A Václav Havel, skôr ikona ako vodca revolúcie, odvtedy hlučne a nadšene podporil každé americké vojenské dobrodružstvo, každú inváziu jedinej superveľmoci, každú demonštráciu ozbrojenej moci Spojených štátov (čo je aj nepriama odpoveď pre obdivovateľov jeho kultu, prečo ešte nedostal Nobelovu cenu mieru). V tejto súvislosti je zaujímavé, že napriek úcte, akej sa vo svete tešil a teší práve nenásilný charakter Nežnej revolúcie, Havel nikdy nevyzdvihoval nenásilie, nikdy sa k nemu programovo nehlásil, hoci je s ním často mylne spájaný – historici sa dnes už viac-menej zhodnú, že k pokojnému prevzatiu moci, ktorý vôbec nebol taký samozrejmý (Vasiľ Biľak sa na zasadnutí ÚV KSČ nielen rečnícky opýtal, načo máme armádu), najviac prispel uvážlivý prístup Petra Pittharta a Zdeňka Jičínskeho počas rokovaní, lebo horúcich hláv bolo v Občianskom fóre i vo Verejnosti proti násiliu viac než dosť.

     Nielen pre revolučnú skúsenosť, ale aj pre filozofickú čistotu je pre mňa hodnota nenásilia posvätná. Nerozumel jej hodnotový systém režimu minulého a nerozumie jej ani hodnotový systém režimu súčasného. Pol roka pred pádom komunistickej diktatúry som maturoval z ruštiny písomnou prácou na tému Tolstého filozofia neprotivenia sa zlu násilím. Ruštinárka ma takmer nepustila ďalej a do hodnotenia napísala, že marxizmus-leninizmus tieto predstavy už dávno vyvrátil skúsenosťou triedneho boja. Dnes ma nový establišment presviedča o tom, že naša komunistická skúsenosť vyvracia opodstatnenosť uprednostňovania nenásilia. Tá istá neschopnosť chápať násilie ako neľútostné zrkadlo charakteru našej civilizácie. OSN vyhlásila 2. október za Medzinárodný deň nenásilia, a popri Svetovom dni mieru a Dni ľudských práv ho považujem za jeden z najvýznamnejších globálnych sviatkov (tu si nemôžem odpustiť poznámku, že je len málo krajín sveta, ktoré si pripomínajú medzinárodné dni tak málo ako práve Slovensko). Propagácia nenásilia je pritom nevyhnutná aj preto, že väčšina ľudí ešte stále nerozumie obsahu tohto pojmu a miera jeho nepochopenia je nápadne vysoká dokonca aj medzi vysoko vzdelanými jednotlivcami. Medzi najčastejšie chyby patrí zamieňanie si nenásilia s pacifizmom, hoci ide o dve zásadne odlišné veci. Pacifizmus síce odmieta používanie násilia, ale len z osobných, najčastejšie morálnych dôvodov, ale nežiada ba ani len nenaznačuje nijaké zmeny na sociálnej či politickej úrovni. Nenásilie však priamo predpokladá nevyhnutnosť sociálnych a politických zmien, ktoré povedú k odmietnutiu násilia – hoci tento pojem sa neobmedzuje len na túto rovinu. V každom prípade však zástancovia nenásilia nachádzajú podporu pre vieru v túto hodnotu v samotných koreňoch demokratickej politickej moci, ktorá závisí od občianskej spolupráce. Základným cieľom nenásilia v politickej rovine totiž nie je poraziť nepriateľa, ale vyhrať nad ním prostredníctvom lásky a porozumenia. Nenásilie totiž znamená nielen odmietať ľudí zabíjať, ale aj odmietať ich nenávidieť. Nenásilie treba pestovať ako kultúru a civilizáciu, nie ako pragmatickú taktiku a účelovú stratégiu konkrétneho politického boja.

     Jednou z najčastejších námietok proti nenásiliu je výhrada, že dívať sa nečinne na vraha, ktorý pred vašimi očami zabíja vašich blízkych, je nielen nezmyselné, ale aj zbabelé. Takýto názor je však zároveň aj najväčším nepochopením alebo zámernou karikatúrou nenásilného spôsobu života. V prvom rade: niečo podobné netvrdí nijaký stúpenec nenásilia. Sám Maháthma Gándhí viackrát upozornil, že obrana bezbranných, hoci aj s použitím násilia, je prejavom odvahy a je to rozhodne lepší prístup ako zbabelá podriadenosť. Odmietanie násilia si totiž vyžaduje pochopenie situácie iných ľudí. Rovnako ďalší apoštol nenásilia, Martin Luther King, uprednostňoval v takýchto situáciách odvahu pred opatrnosťou. Nenásilie totiž neznamená pasívne prijímanie útlaku. Nie je to nečinnosť, je to naopak oveľa náročnejší a vyspelejší prístup k životu ako jeho agresívne formy. V skutočnosti na dlhodobú prax odmietania násilia potrebujete oveľa väčšiu odvahu ako na použitie zbrane. Je to totiž vedomé a dobrovoľné potlačenie vašej vôle k pomste, ktorá je tiež prejavom slabosti. Už spomínaný Martin Luther King zdôrazňoval, že prostriedky, ktoré používame, musia byť také čisté ako ciele, ktoré sledujeme. Stúpenci nenásilia sú jednoducho tí, ktorí majú odvahu prerušiť začarovaný kruh násilia. Mier, ktorý prichádza po vojne, je v skutočnosti iba prímerím, lebo každý ozbrojený boj zasieva nové semená nenávisti a plodí nové formy konfliktov, ktoré sa rozrastajú ako burina. Preto sa tak často stáva, že tí, ktorí hlásajú slobodu a spravodlivosť, začnú po prevzatí moci používať metódy, ktoré sami u svojich predchodcov odsudzovali. Zmenili síce formu, ale nie obsah násilia. Falošne si zjednodušujeme situáciu tým, že riešime len dôsledky, nie príčiny problémov. Isteže nám pod neznesiteľným tlakom fašistickej tyranie nezostáva už nič iné ako vzoprieť sa jej so zbraňou v ruke, ale pôdu pre vznik fašizmu sme svojím dlhodobým správaním a svojimi rozhodnutiami pripravovali my, nie iba hŕstka šialencov, na ktorých po krvavých jatkách uľahčene zhodíme všetku vinu.

     Musíme sa začať zaoberať nielen tyranom, ale aj dobou, životným štýlom a filozofiou, ktorá ho splodila a umožnila mu cestu k moci. Musíme sa naučiť rozpoznať pokrytectvo a zneužívanie moci zo strany tých, ktorí neraz ospravedlňujú svoje chorobné sklony k agresivite hoci aj verbálnym presadzovaním slobody, pravdy a lásky, ktorí neváhajú použiť násilie vždy, keď sú ohrozené ich záujmy a moc. Keby neexistovalo toto pokrytectvo, nebolo by žiadnych pochybností o pravidlách ľudskosti, ktoré boli vyslovené pred tisíckami rokov: čo nechceš, aby robili tebe, nerob ani ty iným, podeľ sa s ostatnými o to, čo máš, nehromaď bohatstvo, nekradni, miluj život, slúž všetkým. Nenásilie dnes zostáva jedinou možnosťou, ako systematicky odpovedať na rozpory, v ktorých všetci žijeme.

     To si vyžaduje okrem iného aj zmeniť prístup k dejinám ľudstva. Je zvrátené, ak doterajšia výchova vedie ľudí k tomu, že najväčšími osobnosťami histórie boli vojvodcovia a dobyvatelia. Svet, ktorého duchu vládne Sokrates, František z Assisi, Fárid Ud-Dín Attar a ďalší proroci porozumenia, nenásilia a lásky, by bol zásadne odlišný od toho, ktorý uctieva Alexandra Veľkého, Napoleona a Churchilla. Naše deti sa učia o dejinách vojen a násilia, ale nedozvedia sa nič o dejinách mieru či myšlienke odmietania násilia, ktorá bolo v širšom ideovom kontexte prítomná od úsvitu civilizácie. „Nie Caesar, ale Ježiš!“ zvolal už T. G. Masaryk a jeho výkrik zanikol v rinčaní zbraní pripravujúcich po skončení jednej svetovej vojny hneď ďalšiu. Naše sklony k sociálnej agresivite si ustavične niečím ospravedlňujeme, hoci takto postavené ambície sú absurdné.

     Iný svet je možný, nenásilie je spoľahlivou cestou k nemu. Minulé storočie prinieslo nielen množstvo utrpenia, ale aj nádeje, že úspešných nenásilných foriem boja za naše práva pribúda. Ukázal nám to Maháthma Gándhí v Indii. Ukázal nám to Martin Luther King v Spojených štátoch. Ukázal nám to odborársky predák César Chávez protestujúci proti zaobchádzaniu s poľnohospodárskymi robotníkmi v Kalifornii. Ukázala nám to odvážna Leymah Gbowee, ktorej nenásilná kampaň ukončila občiansku vojnu v Libérii. Ukázalo nám to hnutie Ľudová moc na Filipínach. Ukázali nám to nenásilné revolúcie roku 1989 v strednej a východnej Európe, ktoré oslobodili spod komunistickej diktatúry vyše sto miliónov ľudí. Inšpirujúca sila nenásilia je nespochybniteľná. Stúpenci nenásilia sa usilujú paralyzovať moc ako systém, no nie prostredníctvom zastrašovania, ale prostredníctvom vytrvalého tlaku ich nevinnosti. Ich sila nepramení z ich telesnej zdatnosti, ale z ich neskrotnej vôle nespolupracovať so zlom. Na rany neodpovedajú ranami, ale ani necúvnu, a táto rozhodnosť robí na spoločnosť obrovský dojem.

     Je nechutné, ak nám dnes politici a novinári dávajú za príklady odvahy a zodpovednosti tých, ktorí nás ženú do každej nezmyselnej vojny, ktorí nemajú dosť odvahy na vzopretie sa vojenskej mašinérii a ktorým chýba vnútorná sila a trpezlivosť. Martin Luther King takúto atmosféru nazýval duchovnou smrťou. Ako ďaleko máme k nej my? Ako ďaleko dnes máme k revolučným ideálom? Ako veľmi ich berieme vážne? A ako hlboko nás ovplyvňujú? To sú otázky, ktorých kladenie pri spomienke na Medzinárodný deň nenásilia a 20. výročie Nežnej revolúcie považujem za dôležitejšie ako oslavné fanfáry.

(Článok bol uverejnený v týždenníku Žurnál)