Vinári sa naťahujú s ministrom poľnohospodárstva. My sme Modrania, no nemáme vinohrad. Všetky okolo Modry sú trochu moje a všeličo o robote vo vinohradoch viem. Víno je naozaj v prvom rade robota a robota a ešte raz robota.

Od malička som vídavala družstevné autobusy, ktoré vozili zrobené ženičky a chlapov makať do vinohradov, strihať, viazať, kopať, snímať, striekať či oberať. Okrem toho, že im bolo v práci asi veselo a dobre, narobili sa. Všetci starí Modrania sú takto narobení. To sú soboty a nedele  vo vinohradoch, počasie sa mení, hocikedy mrzne, často prší, alebo vám na hlavu páli slnko, ale vinohrad treba obrobiť, v pivnici sa tiež iba nepije a nekoštuje, víno je naozaj robota.

Dnes sa situácia trochu výrazne a dosť zmenila. Lacné dovozené vína v supermarketoch „regulujú“ ceny na trhoch, vstup na svetový trh vín je síce lákavý no dvere naň sa otvárajú ťažko, zavše sa k nim človek ani nedostane, ba hocikedy nie ani ku kľúčovej dierke, cez ktorú by sa na ten svetový trh mrkol. Aj domáci trh je fajn a ráta sa. Ceny sú rôzne a takmer vždy nastavené „proci ludom“, ako sa u nás v Modre hovorí.

Dnešok priniesiol aj inú zvláštnosť. Kedysi boli modranské vinohrady všetky obrobené. Dnes sa mnohí na robotu vykašlú a nechajú vinohrad chátrať. Stáva sa z neho pusták, ktorý okrem toho, že špatí krajinu, straší okolitých vinohradníkov chorobami, zarastá burinou ako perina a tá sa vysemeňuje a vietor fúka a fúka. Víno je robota. Niekomu robota vo vinohradoch nevonia, vinohrad nechce, lebo ceny sú také, že sa opäť po modransky povedané neoplací s tým babrat, pričom slovo babrať je veľmi jemné v súvislosti s tým čo práca vo vinohradoch obnáša, aj by ho predal, opäť narazí na zákon o predaji, ktorý je proci ludom, a tak mávne rukou a kašle na to.

Chotár sa mení, niektor vinohrady prestali byť vinohradmi, stávajú sa z nich stavebné pozemky, a oproti tomu čo na nich vyrastá je burina na pustákoch okrasa  chotára. Staré a fajnové a hlavne naše, modranské odrody viniča pomaly odchádzajú, „odchádzajú“ aj starí Modran, ktorí by o starej Modre a jej odrodách vedeli rozprávať a tak vďaka za enológa, spisovateľa, profesora, ale najmä však vinohradníka a vinára a starého Modrana Fedora Malíka, že o tom všetkom píše a nahlas hovorí, lebo o chvíľu o týchto veciach nebude hovoriť ani vedieť nik, Modra sa zmení na predmestie Bratislavy so všetkým čo k tomu patrí, so škaredými vilovými štvrťami a zopár vinohradmi okolo, aby sa nepovedalo. Starkí sa nám budú v hroboch obracať, veď toľko rodín vinohradmi a vínom žilo, toľkým rodinám tie vinohrady zmenili alebo aj zbabrali životy, aj do atramentu, ktorým sa písala história mesta, a tú predsa píšu jeho ľudia je primiešané víno, aj hlina, z ktorej sa robia modranské džbánky vám povie o niečo o viniči...  

Hrozno sa vykupuje za nízke ceny, víno musí mať cenu, aby si ho človek mohol kúpiť, a celé by to malo vyvážiť výkon, ktorý si cesta ku vínu vyžaduje. Pre mňa nevinohradníčku, milovníčku vína a starú Modranku sú najsmutnejšie zmeny toho nášho modranského chotára. Kedysi sa Modre hovorilo perla Malých Karpát. V porovnaní s Pezinkom má možno dnes od perly ďaleko. Ak však popustíme opraty a všade postavíme domy, bude už iba sídliskom pre tých, ktorí možno ani nevedia, že na mieste, kde bývajú, bol kedysi vinohrad, kde sa ľudia krčili a potili...

Je veľa žartovných prísloví o Modre  , vo všetkých sa Modrané žalujú na robotu, ale ani jedno nehovorí o tom, že treba tie vinohrady vykántriť: Kto sa sce narobit, nech si kúpi vinohrad, kto sce slopat, mosí kopat a keby kopačka bola je....a, pány by si jú sami robili...

Nevyznám sa v zákonoch, iba občas zájdem do modranského chotára a vidím ako sa mení. Tie vinohradnícko-štátne handle by toto všetko mohli zohľadniť. Pravda je asi niekde uprostred. Asi vo víne.