Igor má rád Evu / Eva jeho nie / a tak teda Igor / stále smutný je. /Eva chce mať Vojta / Vojto Evu nie. / A tak preto Eva / stále smutná je... spievala kedysi Zóna A. A krušný osud nemilovaných prenasleduje aj nešťastnú Lisabonskú zmluvu.

Od začiatku bola tak trochu nechceným dieťaťom. Pre podporovateľov hlbšej integrácie bola len vyblednutým odtieňom Ústavnej zmluvy (ktorá bola sama iba slabou náhradou pôvodných eurofederalistických ambícií). Neprijateľná je aj rôznorodú skupinu takzvaných euroskeptikov – nacionalisti rôzneho zafarbenia kričia o ohrození národnej suverenity, konzervatívci pred ňou bránia „tradičné hodnoty“, neoliberáli v nej vidia ďalší z pokusov kryptosocialistov v Bruseli spútať slobodný trh, pre časť radikálnej ľavice je zas nástrojom medzinárodného kapitálu na presadenie ďalšej deregulácie, oslabenie sociálneho štátu.

Takmer deväťročné trápenie s pokusom reformovať inštitúcie a politiky Únie sa už možno blíži k záveru. Ešte na poslednú chvíľu sa do centra pozornosti pretrucoval český prezident a nezmyselným vírením vody okolo Benešových dekrétov možno získa pre Prahu výnimku z Charty základných práv. Päť minút po dvanástej sa ozval aj slovenský premiér, aby statočne ukázal, že je vždy pripravený brániť našu svojbytnosť pred „maďarskými iredentistami“. A aby sa jeho slová potvrdili, jeden z nich, zhodou okolností minister zahraničných vecí, stihne v interview pre maďarskú tlač pohroziť, že pre Budapešť je neprijateľná akákoľvek zmienka o Benešových dekrétoch, pretože považuje za nezmysel spájať dokument, ktorý hovorí o budúcnosti, s temnými duchmi minulosti. Lenže to všetko je už pravdepodobne len hrmenie v diaľke, určené domácemu konzumentovi. Exotov zo strednej Európy upokojí „starostlivo vyvážená“ formulácia a politický tlak ostatných členov Únie, ktorí už majú pravdepodobne plné zuby takéhoto vybavovania si domácich politických účtov. A na summite koncom týždňa sa Únia hádam konečne dohodne, že je všetko dohodnuté. Česi dostanú svoju výnimku, nám vysvetlia, že sa nemusíme báť, a Klaus podpíše. Od januára máme Lisabonskú zmluvu.

Tých deväť rokov ilustruje posun ideového ťažiska u európskeho politického establišmentu. Na začiatku tisícročia rozvíjal Joschka Fischer myšlienku európskej federácie (hoc váhu jeho slov znižovalo pripomínanie, že nehovorí ako minister zahraničných vecí Nemecka, ale ako „občan“ – na rozdiel od Roberta Schumana ktorý onehdy hovoril bez pokrývky ako minister, teda politik ochotný premieňať svoje idei na realitu a niesť za ne zodpovednosť). Z európskej politiky sa však vytratili zvyšky idealistického nadšenia a integrácia je tvrdým vyjednávaním o takzvaných národných záujmoch (čo je samo o sebe samozrejme zavádzajúce označenie, presnejšie by bolo povedať „záujmoch, ktoré vláda prehlási za strategické“ – také označenie neevokuje priamy súvis so záujmami väčšiny, či dokonca všetkými obyvateľmi krajiny). Pre väčšinu súčasného politického establišmentu i obyvateľov sú hrôzy druhej svetovej vojny vyblednutou spomienkou. Idealistický odkaz „zjednocovania Európy“ po studenej vojne sa rozplynul v handlovaní sa o otváraní trhov, prechodných obdobiach, výške podpory poľnohospodárom, smerovaní eurofondov, sociálnom dumpingu, a pod. V takej situácii je prirodzené, že budúcnosť Európskej únie neformuje európska ústava, dokonca ani Ústavná zmluva, ale „iba“ zmluva Lisabonská, ktorá sa vzdala dokonca aj ambície zjednotiť zmluvný základ do ako-tak kompaktného dokumentu. Únia ostáva projektom technokratov a stále menej nadšených politikov. Lisabonská zmluva je manželstvom z rozumu. A ak sa také niečo o manželstve prehlási, väčšinou je to len spôsob, ako taktne nepovedať, že to nie je manželstvo veľmi šťastné.

Súvisiace články:

• Rozpadne sa EÚ?